Keď prišiel slovenský reportér Ján Jonák v 50. rokoch minulého storočia na ostrovček Ada Kaleh, našiel tu už iba napoly rozpadnutú mešitu a skromnú hrobku legendárneho Mişkin babu. Na povale mešity videl pestrofarebný turecký koberec, údajne dar od sultána Abdülhamida II.
V roku 1966 ešte britský cestovateľ Tony Morrison obdivoval tradičné zvyky ostrovanov. Bol na oslave pri príležitosti obriezky, ochutnával ovocie v sirupe a lahodný lokum – cukrovinku zdobenú orieškami. Zapísal si, že ľudia hovorili akýmsi archaickým tureckým dialektom poznačeným množstvom rumunských výrazov.
Kapitán Československej plavby dunajskej Amon Baláž zase uverejnil v časopise Náš Dunaj fotografie zahalených tureckých žien. Na ostrove naďalej zastavovali výletné lode z rôznych podunajských krajín, premávali tam i menšie veslice z mesta Orşova. Ovládali ich skúsení lodníci, schopní sa popasovať so silnými prúdmi. Netušili, že ostrovu zostáva už iba pár rokov existencie.
Malý, no strategicky dôležitý
Odnepamäti bol lákadlom pre mocnosti bažiace po vplyve a rozhodujúcom slove na Balkáne. Nachádzal sa totiž v oblasti dunajskej úžiny Železné vráta, legendárnych Kataraktov, kadiaľ si veľrieka razí cestu do šírej Valašskej nížiny. A tak v novoveku niekoľkokrát menil pánov. Správu nad Ada Kaleh si delili Rakúšania a Turci.