Nad posteľou mu visel plagát speváčky Ivety Bartošovej, obdivoval fotky a rozprávanie známych, čo študovali v Trnave či Bratislave, a niekoľko rodín v ich bytovke pochádzalo zo Slovenska, diplomati aj baníci. Afganec Azim Farhadi si pri odchode z vojnou zmietanej krajiny vybral Slovensko ako prvú možnosť.
Prišiel krátko pred pádom mečiarizmu ako čerstvý dvadsiatnik. Hoci tu chcel byť len dočasne, jeho pobyt sa predĺžil. „Keď som prišiel, mal som 45 kíl a dnes už mám 75, aj šedivé vlasy,“ usmieva sa Azim. Čoskoro sa bude ženiť, má tu domček aj priateľov a na Slovensku sa po dvadsiatich rokoch cíti doma viac než v rodnom Afganistane.
Diskutuje so študentmi o cudzincoch, organizuje komunitné varenie v Starej tržnici v Bratislave, dlhoročne pomáha s organizáciou festivalu fjúžn, ktorý sa venuje migrácii a menšinám, venuje sa aj humanitárnej práci, pripravuje divadelné scénky pre študentov o kultúrnych nedorozumeniach, ale aj hrá. Napríklad vo filme Čiara alebo v pripravovanej dráme Pivnica.
V najnovšom projekte Marka Škopa hrá Araba, ktorý pracuje so xenofóbnym Slovákom vo fabrike v Nemecku. Nemecký majster v ňom Slováka upozorní: uvedom si, že aj ty si cudzinec, vy dvaja ste pre mňa rovnakí.
Takýchto skúseností bol Azim na Slovensku ušetrený, mal šťastie. „Vďaka ľuďom okolo mňa, Slovákom, ale aj cudzincom, čo som na Slovensku poznal, som sa s nedôverou vôbec nestretol.“
Namiesto slovenčiny vedel po trnavsky
Pôvodne nechcel z Afganistanu odísť. „No situácia už bola taká, že sa tam nedalo žiť. Neviem, či som bol naivný alebo mladý, myslel som si, že sa vojna o päť-šesť rokov skončí, v zahraničí zatiaľ vyštudujem a vrátim sa.