Minulosť, na ktorú nesmieme zabudnúť za 24 hodín

Prežili zverstvá a vraždenie. Ich príbehy si potrebujeme pamätať.

Ilustračné foto (Zdroj: TASR/AP)

SME už vyše 25 rokov pomáha pripomínať si minulosť a mapovať prítomnosť v jej skutočnej podobe. Podporte nás v našej misii kúpou predplatného.

Sú príbehy, ktoré zdedíme ako rodinný porcelán. Rozprávame si ich vždy nanovo, leštíme ich, aby prach nezasadol nejaký dôležitý detail. Chceme, aby deti vedeli, aké mal starý otec šikovné ruky a že stará mama poznala mená liečivých byliniek.

No niekedy ten príbeh presahuje okruh našej rodiny. Príbeh o ľuďoch, ktorí zažili najtemnejšiu dobu Európy, keď fašizmus stieral a popieral hranice ľudskosti a redukoval ľudí na menejcenné veci. A poskytoval licenciu, aby sa ich spoločnosť zbavovala.

Tie príbehy by mali patriť všetkým. Aby mladí ľudia pochopili, že ten, ktorého nacisti nahnali do vagónov, mohol byť ich pradedo a plyn mohol vyškrtnúť z rodinnej fotky ich prababku. Aby pochopili, že ani dnes nie sme úplne chránení.

Lebo cesta od hajlujúceho mladíka, ktorý nenávidí svet, k vyvražďovaniu na základe etnickej alebo inej príslušnosti nemusí byť taká dlhá, aby nám zaručila bezpečie.

Ako svet prišiel o príbeh starého Kóhna

Prichádzame o spomienky posledných, ktorí prežili skutočné zverstvá.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Ako svet prišiel o príbeh starého Kóhna

Dezső Kóhn mal priveľa spomienok. Trčali mu z uší, z vreciek a z rukáva sivého kockovaného saka, ktoré si vyzliekal len večer, keď si líhal do postele. Keby však mohol, tak spomienku na lučenskú Mlynskú kolóniu, ktorú v 1944 zmenili na židovské geto, a skade ho neskôr s ďalšími mužmi odvliekli na nútené práce, vylúči zo svojho tela ako moč.

Kóhn vychoval môjho otca. Dal môjmu otcovi korene také hlboké, že už nikdy nebol schopný odísť z Lučenca. Dnes o Dezsővi Kóhnovi viem, že ho nacisti mlátili tak silno, že prišiel o všetky zuby. Vraj spal v jednej miestnosti s mŕtvymi, a nebola to jeho najhoršia spomienka.

Ľudia, ktorí vedia viac než pár kapitol z kníh histórie o temných časoch Európy, odchádzajú. Ľudia, ktorí stratili blízkych a luxus viery, že so svetom je všetko v poriadku a že najväčšie zverstvá sú len úchylky dávnej histórie. Ľudia, ktorí videli svojich bratov a sestry, keď prekračovali hranice ľudskosti.

Bankár prekabátil Tisa a partizánom poslal tri miliardy

Imrich Karvaš bol jedným z najmocnejších ľudí v slovenskom štáte, pomáhal Povstaniu. Skončil v koncentrákoch a zavreli ho aj komunisti.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Bankár prekabátil Tisa a partizánom poslal tri miliardy

V roku 1938 nastal v živote úspešného ekonóma Imricha Karvaša zvrat. Chystal sa nastúpiť ako profesor na Karlovu univerzitu v Prahe, no mesto obsadili Nemci. Aj s rodinou sa rozhodli vrátiť na Slovensko. Hneď ako prišiel z Prahy, zavolali ho k prezidentovi slovenského vojnového štátu Jozefovi Tisovi. Chcel z neho spraviť guvernéra národnej banky.

Od začiatku bol v kontakte s neskoršími odbojovými skupinami. Pozícia jedného z najmocnejších ľudí na Slovensku mu dovoľovala uchýliť sa k naoko nevinnej lži. Pod zámienkou, že Bratislavu môžu bombardovať, premiestnil na stredné Slovensko tri miliardy korún.

Už v prvých dňoch po vypuknutí Povstania ho zatklo gestapo. Imricha Karvaša odsúdili na smrť za sabotáž nemeckého hospodárstva. Pri vyšetrovaní ho mučili a poškodili mu oko kopancami do hlavy.

Po vojne sa pomaly vracal do života, no odmietol v roku 1948 spolupracovať s komunistami. Ďalšie väzenie na Karvaša čakalo v roku 1958 za špionáž a velezradu. Ako vedúci protištátnej skupiny dostal sedemnásť rokov. Odsúdili s ním aj generálov, ktorí bojovali v SNP alebo v zahraničnej armáde. Úplne ho rehabilitovali až po roku 1968.

Zohol sa po zemiak, zastrelili ho nacisti

Návrat s rodinou na Slovensko sa mu stal osudným.

V čase hospodárskej krízy bol Štefan Repaský jeden zo Slovákov, ktorí emigrovali do Francúzska za zárobkom. Štefan sa zamestnal ako baník, aby zabezpečil rodinu.

Jeho manželka Etela si však nevedela na cudzinu zvyknúť a v roku 1932 sa rozhodla vrátiť do rodných Krompách. Aby sa jej dcéra Lýdia narodila na Slovensku. Štefan sa rok po nej vrátil tiež.

Počas vojny bol Štefan kritický voči režimu a počúval zahraničný rozhlas. Jeho brat Jozef sa pripojil k partizánom a útočisko pred príslušníkmi SS našiel u Štefana. V roku 1944 zatkli Štefana na základe udania od susedov a ako nepriatelia režimu aj spolu s bratom Jozefom skončili v pracovnom tábore Sachsenhausen pri Berlíne.

Tesne pred koncom vojny väzňov vyhnali na „Hladový pochod“.

Po niekoľkých dňoch bez jedla sa Štefan zohol po zemiak, vzápätí ho príslušník SS zastrelil. Jeho telo sa nikdy nenašlo, informáciu o jeho smrti povedal rodine Jozef, ktorý pracovný tábor prežil a bol vyhlásený za vojnového hrdinu.

Etelu bez jej vedomia štátni úradníci rozviedli so Štefanom, aby sa vyhli plateniu vdovského.

Chcela ukončiť život v šachte výťahu. Zabili ju nacisti

Talentovanú maliarku zavraždili na konci vojny.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Chcela ukončiť život vo výťahovej šachte. Nakoniec si ju vzala vápenka

Krásna, vzdelaná, talentovaná. Až kým si maliarka Karola Skutecká-Karvašová nemusela pripnúť Dávidovu hviezdu. „Smel som jej nosiť neťažkú škatuľu s farbičkami, ktoré tlmene hrkali v tom strašnom zmätku a hlavne som si potom smel lopnúť na kameň a prizerať sa spoza jej pliec a bielej šije, kde takmer vystretou rukou črtala prvé čiary uhlom,“ spomínal na svoju matku v knihe V hniezde jej syn, dnes už nežijúci spisovateľ a dramatik Peter Karvaš.

S matku sa stretol naposledy v októbri 1944, krátko pred potlačením Povstania, keď odchádzal s vysielačom do hôr.

„Stáli sme oproti sebe medzi dverami pustého bytu, otec bol kdesi pri svojich ranených. Mama náhle ku mne pokročila a tuho ma objala, odrazu drobná a po prvý raz hľadajúca útulok a útechu u mňa. V tom okamihu objatia som si uvedomil, že ju už nikdy neuvidím."

Krátko pred Vianocami Skuteckú-Karvašovú spolu s manželom zatkli. Už nemali mená, označili ich číslami a začiatkom roku 1945 našli spoločný hrob v mrazivom tichu vápenky v neďalekej Nemeckej.

So sestrou prežila Mengeleho pokusy

Oveľa ťažšie bolo odpustiť vlastným rodičom než nacistom.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: So sestrou dvojičkou prežila Mengeleho pokusy

Eva Korová sa dostala do Osvienčimu ako desaťročná. Príchode ju spolu so sestrou, dvojčaťom Miriam oddelili a poslali k doktorovi Mengelemu. Rodičia a dve staršie sestry zahynuli, ona len silou vôle prežila pokusy Anjela smrti.

„Vedela som, že nesmiem zomrieť kvôli Miriam. Keby som zomrela, Mengele by ju okamžite usmrtil injekciou do srdca a urobil by porovnávacie pitvy,“ spomínala na sériu troch injekčných dávok, ktoré jej spôsobili vysoké horúčky a podľa Mengeleho slov ju mali do dvoch týždňov zabiť.

Obe sestry sa nakoniec dožili oslobodenia tábora a po piatich rokoch emigrovali do Izraela. Tam sa Eva Korová zoznámila so svojím manželom, Američanom, a odsťahovala sa do USA, kde založila múzeum holokaustu. Ako jedna z mála obetí, ktoré prežili holokaust, tvrdí, že nacistom odpustila. Jej odpustenie ich však nezbavuje viny za ich skutky.

Nedovoľme, aby životné príbehy ako tieto zapadli pod prachom nevedomosti a prekrúcania faktov. SME už vyše 25 rokov pomáha pripomínať si minulosť a mapovať prítomnosť v jej skutočnej podobe. Podporte nás v našej misii kúpou predplatného.

Téma: Holokaust



Už ste čítali?