Ako jediná bola ochotná rozprávať pod svojím celým menom. Lucia Domanová z Pezinka má 25 rokov, jej syn Riško má osem. Nie, nepochádza z vylúčenej komunity a práve preto bolo jej skoré tehotenstvo pre jej okolie správou, ktorú trávili len veľmi ťažko.
Zhrýzali sa myšlienkami, že možno nedokončí strednú školu alebo že vnúča bude vyrastať bez otca.
Lucia vždy rozmýšľala tak, že sa nechce vydať ani mať deti, že sa nechce viazať. No veci sa vyvinuli inak. Keď otehotnela, mala sedemnásť rokov a plánovala po prázdninách nastúpiť do tretieho ročníka na strednej vinárskej škole. Prežívala prvý vážnejší vzťah a s priateľom bola rok.
„Pripadalo mi nemožné, že môžem otehotnieť. Mali sme kondóm, ale praskol. Teraz by som to už určite nespravila, ale vtedy to bola ľahkovážnosť: však sa nič nestane. Stalo sa.“
Sobáš alebo adopcia
Keď menštruácia meškala, spravila si tehotenský test. „Bola som sama doma. Myslela som, že je to koniec sveta. Mám veľmi prísneho otca a pomyslela som si: on ma zabije.“
Lucia vyrastala s otcom ako jedináčik. Jej mama zomrela pri pôrode jej sestry, keď mala dva roky. „Všetci boli preto voči mne úzkostliví a bojazliví, aj otec bol preto taký prísny. Teraz už viem, ako to bral, pretože mám tiež dieťa. Ale vtedy som ho za to neznášala. Vždy bol chladný, ani sme sa neobjali, všetko mi zakazoval.“
Keď mu povedala, že je tehotná, nakričal na ňu a spolu s ďalšími najbližšími ju posielal na potrat. „Akurát jedna teta a môj muž mi povedali, aby som sa rozhodla sama, že je to moja vec. No babka a otec, všetci najbližší hovorili: načo, ešte máš čas.“
Už bola pripravená ísť na potrat, začala riešiť predoperačné vyšetrenia, aj sa šli pýtať do nemocnice v Bratislave. „No potom som si povedala, nie. Síce som dieťa nechcela, ale nedalo by mi to, do konca života by som si to vyčítala. To dieťa za to predsa nemôže a tiež som sa bála, čo keď už potom nebudem môcť mať deti.“
Doma sa však pochopenia nedočkala. „Otec ma donútil k svadbe.
