Keď v roku 1985 nečakane emigroval, mal 47 rokov. Dosť vysoký vek na to, aby začínal nový život v cudzine, navyše bez dôkladnej znalosti jazyka, prostredia, solídnych kontaktov či slušného finančného krytia. Utiekol s manželkou, ktorá mala za sebou liečbu rakoviny, s dvadsaťročným synom a psom.
Doma nechal naštvaných eštebákov, s ktorými tesne pred útekom podpísal spoluprácu, milenku, ktorá s ním mala niekoľkomesačné dieťa, a kariéru jedného z najlepších džezových hudobníkov v Československu.
Čakala ho viac ako neistá budúcnosť, jemu sa však reštart podaril. V jednom rozhovore pre české rádio minulý rok skonštatoval: „Už tridsaťjeden rokov žijem v USA a nemôžem sa sťažovať.“ Niekto sa v štyridsaťsedmičke už pripravuje na dôchodok a má pocit, že je na konci života, iný začne život úplne nový, ešte pestrejší ako ten predchádzajúci a užíva si ho plnými dúškami.
Laco Déczi oslávil 29. marca osemdesiatku a zatiaľ čo veľa jeho bývalých spoluhráčov a kamarátov už odpočíva na cintorínoch a rozptylových lúkach, on každé ráno cvičí na trúbke alebo koncertuje po kluboch a festivaloch.
Talent z Bernolákova
Laco Déczi (29. marec 1938)
- Trubkár, skladateľ, kapelník, herec a maliar.
- Narodil sa v Bernolákove, študoval v Bratislave.
- Hral v TOČR a ďalších orchestroch. V roku 1967 založil vlastný súbor nazvaný Jazz Cellula, s ktorým hrá dodnes pod názvom New York Celula.
- Pod svojím menom vydal vyše 40 albumov, asi na stovke ďalších hral ako trubkár.
- O jeho živote vyšli knihy: Jiří Šebánek: Laco Déczi - Na plný plyn (2003) a Tomáš Poláček: Laco Déczi - Totálně vytroubený mozek (2017).
- Podľa jeho života v roku 1989 nakrútil režisér Július Matula film Volná noha, v ktorom postavu Laca Décziho hrá Marián Zednikovič.
- Tento rok má naplánované turné po Česku a Slovensku, na ktorom odohrá vyše 60 koncertov.
Už v roku 1990 mal Laco Déczi v Encyklopedii jazzu a moderní populární hudby heslo dlhé jeden a pol strany. Pre džezového trubkára, ktorý mal vtedy päťdesiatdva rokov, to bola veľká pocta, iným džezmenom musela stačiť polstrana. Déczi bol džezový fenomén, aký sa rodí len jeden v celej generácii a čo je ešte pozoruhodnejšie – bol samouk.
Chlapec z Bernolákova, dediny kúsok od Bratislavy, chcel byť hokejistom, ale výborný sluch a neuveriteľný talent ho zvrtli úplne iným smerom. Na otázku, prečo začal začiatkom päťdesiatych rokov počúvať a hrať džez, v čase, keď to bolo takmer zakázané, hovorí: „Trúbka sa mi páčila... Dnes jasne vedie gitara, na tej chcú hrať všetky deti, ale my sme sa chodievali pozerať na bigbandy, napríklad Karla Vlacha...“
V inom rozhovore spomína: „Začal som hrať na trombóne, ale po pár týždňoch som prevexloval na trumpetu. K džezu som sa dostal tak, že som počúval rádio Hlas Ameriky, kde dávali o deviatej večer džezový program Willisa Conovera, tam som počul svetových hráčov...“
V rodine však, okrem strýka, Laco žiadneho muzikanta nemal, prvoradé teda bolo vyštudovať priemyslovku, hudba bola vedľajšia. Lenže jeho talent bol taký zjavný, že mu otec kúpil trúbku už ako jedenásťročnému, aby mal vlastný nástroj. Zvyšok už Laco zvládal sám. Po priemyslovke rok navštevoval bratislavské konzervatórium, ale potom ho to prestalo baviť a od svojich devätnástich rokov sa živil už len ako muzikant.
Déczi a komunisti
„Komunisti sú zákerné svine, sú blbí a aj zlí – to je najhoršia kombinácia. Ako môžu byť komunisti v českom parlamente, sakra? A keď tam teda sú, prečo demokraciu nedotiahneme až do konca a nepozveme si tam tiež esesákov?“
