SME

Reportér rakúskej ORF: Prekvapilo ma toľko odvážnych Slovákov (archívny text)

Spomienky zahraničných reportérov.

Autá Verejnej bezpečnosti medzi veriacimi na Sviečkovej demonštrácii 25. marca 1988 v Bratislave. (Zdroj: publikácia Čas svitania, Ján Šimulčík)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Rok a pol pred Nežnou revolúciou a takmer päť rokov pred rozdelením spoločného štátu sa o Slovensku a Slovákoch hovorilo a písalo na celom svete – v britskej televízii BBC, nemeckej ARD, rakúskej ORF, v amerických novinách The New York Times, vo švajčiarskych Neue Zürcher Zeitung či v japonských Sekai Nippo.

Na zaplnené Hviezdoslavovo námestie v Bratislave vtrhli so zapnutými húkačkami a modrými majákmi autá Verejnej bezpečnosti a vrážali do ľudí. Demonštrantov so sviečkami kropili kvapky dažďa a zakrátko aj prívaly vody z vozidiel technických služieb.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V ľudskom virvare sa miesilo odriekanie modlitby so štekotom policajných psov. Toto šialené predstavenie s úžasom i obavami sledovala aj desiatka zahraničných reportérov zo západných médií. Bol 25. marec 1988.

Prečítajte si tiež: Sviečková demonštrácia: Išli sme do toho ako nevinné deti Čítajte 

„Bratislava sa zdala od Viedne veľmi vzdialená a celé Československo vyzeralo ako hermeticky uzavretý dom smútku,“ začína rozvíjať svoje spomienky na marcové udalosti Karl Stipsicz, ktorý v tom čase pôsobil ako spravodajca rakúskej televízie ORF pre východnú a južnú Európu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Demonštranti boli odhodlaní vydržať

„Bolo to vzrušujúce. Veľa som pracoval s Barbarou Coudenhoveovou, ktorá už bola v tom čase veľmi známa reportérka. Väčšia demonštrácia v Bratislave bola akýmsi znamením života, že sa tu konečne začína niečo hýbať, že pod povrchom existujú občania, ktorí chcú vyjadriť svoju nespokojnosť, zrejme čiastočne aj povzbudení tým, čo sa deje v Maďarsku a Poľsku, alebo tým, čo mohli sledovať vďaka rakúskej či maďarskej televízii,“ vysvetľuje Stipsicz, ktorý sa neskôr usadil v Maďarsku a v súčasnosti je šéfredaktorom magazínu Haszon.

Tvrdí, že brutálny zásah bezpečnostných zložiek proti demonštrantom ho príliš neprekvapil. „Československo bolo v tom čase silným policajným štátom. Často sme museli čakať hodiny na hraniciach, cudzincov tu stále sledovali, aspoň sme mali taký pocit. Tušili sme, aký scenár môžeme očakávať. Skôr ma prekvapilo odhodlanie demonštrantov. Rozprávali sme sa s Barbarou, že je to typické pre katolíckych veriacich. Barbara Coudenhove, moja kolegyňa, je veriaca, narodila sa v Československu, a dobre hovorila po česky. Česi však dovtedy neprejavovali veľa vzdoru. Preto ma prekvapilo, koľko Slovákov nabralo takú odvahu. Ale to je len môj subjektívny pocit.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Novinárka a spisovateľka Barbara Coudenhove Kalergi sa narodila v po nemecky hovoriacej rodine v Prahe, vyrastala v Československu, no po druhej svetovej vojne bola aj s príbuznými nútená opustiť krajinu a usadila sa v Rakúsku. Dlhé roky pôsobila ako spravodajkyňa televízie ORF.

„Neviem už, kto ma o manifestácii informoval, ale mohol to byť pán František Mikloško. Pamätám si, že v uliciach vládlo veľké napätie. Medzi demonštrantami bolo aj veľa mladých ľudí, mužov i žien. S viacerými sme sa rozprávali, všetci boli odhodlaní vydržať a čeliť aj policajnému nátlaku,“ tvrdí pani Barbara.

„Veľmi rýchlo sme stratili kontakt s naším kameramanom, zábery, ktoré nakrútil, mu zhabala polícia. Brutálny zásah ma neprekvapil, veď v Československu dovtedy protivládna demonštrácia takýchto rozmerov nebola. Priznávam, niekedy som cítila obavy,“ dodáva.

Vtedy ešte Coudenhoveová Kalergiová a Stipsicz netušili, že najbližšiu noc strávia na Krajskom riaditeľstve Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, v budove známej ako u dvoch levov.

Odtlačky prstov má dodnes

„Zadržali nás po proteste, večer, keď sme sa vrátili k nášmu autu, ktoré sme zaparkovali popoludní na Dvořákovom nábreží. V meste už bolo ticho. Okolo auta postávalo niekoľko policajtov v civile. Nebolo pre nich ťažké objaviť ho, keďže malo rakúsku štátnu poznávaciu značku. Tušil som, že sme zrejme porušili zákon, lebo sme sa na demonštráciu neohlásili,“ spomína Stipsicz.

„Zavreli nás do jednej miestnosti. Nikto nám nič nevysvetlil. Na chodbách sme videli veľa slovenských občanov, ktorí stáli opretí hlavou k stene s rukami za chrbtom,“ dopĺňa jeho kolegyňa.

„S Barbarou sme už poznali policajtov v celom regióne: vône, vybavenie, uniformy. Vypýtali si naše osobné údaje, vyfotografovali nás a vzali nám odtlačky prstov. Mám ich dodnes. Po roku 1989 nám ich niekto poslal. Lavice na polícii boli tvrdé, ale snažili sme sa trochu spať,“ pokračuje Stipsicz. Do Bratislavy sa vrátil o rok a pol neskôr, aby divákom ORF sprostredkoval atmosféru Nežnej revolúcie.

Reportáž zo Sviečkovej demonštrácie odvysielala ORF na druhý deň, 26. marca 1988. „V pravom zmysle sme zažili včera niečo, čomu sa hovorí strieľanie kanónom do vrabcov,“ hovorila pred tridsiatimi rokmi v štúdiu Barbara Coudenhove Kalergi.

„Reportáž mala v Rakúsku veľký ohlas a odvážny postoj našich slovenských susedov vzbudil veľký obdiv,“ pripomína novinárka dnes.

Chcel fotiť, zatkli ho

Na výsluchu u dvoch levov skončili aj ďalší zahraniční novinári. Napríklad reportér nemeckej televízie Carl Bringer (zomrel minulý rok, 25. marca) alebo Japonec Satoši Ogawa.

V čase studenej vojny bol Ogawa korešpondentom japonských novín Sekai Nippo pre východnú Európu. Zaujímal sa špeciálne o občianske a kresťanské hnutie.

„Mal som predplatený servis rakúskej katolíckej agentúry Katpress. Z neho som sa dozvedel o manifestácii v Bratislave pred Národným divadlom a hneď som sa rozhodol vycestovať. Do Československa som chodieval aj predtým. Robil som napríklad rozhovory s disidentmi Václavom Havlom a Jiřím Hájkom a naučil som sa rozlišovať Čechov a Slovákov,“ vysvetľuje Ogawa.

Zo sychravého marcového dňa si aj po tridsiatich rokoch pamätá japonský novinár viac detailov. „Keď som si chcel odfotiť manifestáciu, zastavil ma policajt v civile a posadil ma do policajného auta. Hneď som mu ukazoval novinársky preukaz, ale on mi ho len zobral a odviezli ma na policajnú stanicu. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo,“ opisuje 67-ročný Ogawa, ktorý dodnes žije v susednom Rakúsku.

„Na polícii som videl, ako mladému demonštrantovi udreli hlavu o stenu, lebo sa sťažoval. V ďalšej miestnosti som zbadal ľudí z ORF, ale nedostal som sa k nim. Pridelili ma k policajtovi, ktorému hovorili Peter. Bol približne taký starý ako ja. Vysvetľoval mi, že sa mu do výsluchu príliš nechce, ale že to musí spraviť. Dokola mi kládli tú istú otázku, od koho som sa o demonštrácii dozvedel. Odpovedal som, že pre novinárov to bola známa informácia. Ráno ma odviezli na hlavnú stanicu, vrátili mi doklady a posadili ma na prvý vlak do Viedne. Od môjho zatknutia až po prepustenie uplynulo sedem hodín.“

Satoši Ogawa sa do Bratislavy vrátil aj neskôr za menej dramatických okolností. „Po páde komunistického režimu a rozdelení Česko-Slovenska som robil napríklad rozhovor s premiérom Mečiarom alebo prezidentom Kováčom,“ dodáva.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Sportnet

Dalibor Dvorský v drese Sudbury.

Slovenský útočník strelil svoj premiérový gól v play-off OHL v kariére.


Nemeckí futbalisti v nových dresoch ešte od Adidasu.

Nemecká futbalová reprezentácia urobila odvážny krok pred domácim EURO 2024.


Luboš Brabec
Carlos Alcaraz.

S turnajom sa lúči aj maďarský tenista Fábián Marozsán.


TASR
Miroslav Benko (vpravo) spolu s Viktorom Pečovským.

Miroslav Benko oslavuje 50 rokov.


SkryťZatvoriť reklamu