Začalo sa to nevinne pred piatimi rokmi, keď mala Vierka pred dôchodkom. Stávalo sa jej, že zabudla vypnúť svetlo, no jej manžel Dušan to nebral veľmi vážne. „Človek si spočiatku neuvedomí, že je to alzheimer. Bral som to tak, že každý zabudne.“
No počet povinností, ktoré zrazu opomenula, sa zvyšoval. Stávalo sa, že za sebou na záchode nespláchla. Aj širšia rodina si všimla, že niečo nie je v poriadku a pýtala sa, čo sa deje. Dcéry ju vzali na testovanie pamäti a potom aj na vyšetrenie na Kramáre. Diagnóza: Alzheimerova choroba.
Toto ochorenie, ktoré aj vzdelaného, sebavedomého a nezávislého človeka ľahko pripraví o dôstojnosť, je dodnes v spoločnosti stigmou. V širšom okruhu známych o tom, že ním pani Vierka trpí, ešte nevedia. Aj preto uvádzame v tomto príbehu len krstné mená aktérov, hoci ich priezvisko poznáme.
Najbližších ešte spoznáva
Pani Vierka mala dovtedy výbornú pamäť, vedela naspamäť všetky recepty. Ako matrikárka poznala množstvo ľudí. „Bola nervózna, že jej pamäť tak odchádza. Potešila sa, keď sme šli na vyšetrenie a testy,“ opisuje Dušan.
Ako choroba postupovala, rozpoznávala čoraz menej známych. „Veľa ľudí ju pozná, ona ich už nie,“ približuje Dušan trápenie pri náhodných stretnutiach.
