Na tréning chodcov prišiel v deravých teniskách. Trčali mu z nich prsty a tréner sa uškrnul, že je oblečený ako do záhrady. Inak sa nedalo.
Sedemnásťročný Daniel Kováč bol rád, že si mal vôbec čo obuť. Jeho príbeh je skoro ako z filmu. Budúcnosť mal takú neistú, že nevedel ani len to, či neskončí na ulici. Šanca na úspech bola minimálna.
Keď mal Daniel tri roky, zomrel mu otec a keď mama nezvládala výchovu, na pár mesiacov sa ako deväťročný ocitol v detskom domove.
Pochádza z trinástich detí a niekedy mu neostávalo ani na autobus. Viackrát si preto musel od trénera požičiavať 3,50 eura na cestu zo Šale do Nitry a späť, aby sa vôbec dostal na tréning. Tým trénerom je Peter Mečiar, ktorý kedysi formoval aj Mateja Tótha.
Problémový chlapec
Daniel Kováč sa s trénerom prvýkrát stretol v Košiciach a rozhodol sa, že práve on je tým, kto ho bude viesť. Odvtedy mu viackrát volal, písal na facebooku a pýtal sa, kedy môže prísť na tréning. Odpovede však prichádzali zamietavé, podľa trénerových zistení totiž nepôsobil ako prototyp budúceho úspešného športovca.
„Zisťoval som si o ňom čo najviac informácií, no nedostal som dobré referencie. Dozvedel som sa, že je problémový a nespoľahlivý, pričom bol neslušný aj v škole, kde sa bíjaval a nadával,“ vysvetľuje Mečiar. Vraj bude do pol roka piť, fajčiť a fetovať, hovorili mu.
K tomu sa pridala aj štyridsaťkilometrová vzdialenosť medzi Šaľou a Nitrou, v čom tréner nevidel perspektívu. Daniel sa však nenechal odradiť a písal a volal mu až dovtedy, kým nepovedal áno.
