Autori: Jana Mellnerová Šuteková, Peter Barta / Historická revue
M iesto staré skoro 12-tisíc rokov nám pomáha nahliadnuť do obdobia, kedy ľudia ešte nepestovali kultúrne plodiny a nechovali domáce zvieratá, pritom však vedeli postaviť kamenné stavby, právom nesúce prívlastok monumentálne. Göbekli Tepe leží v oblasti, kde sa v tom čase odohrávala dôležitá zmena v dejinách Blízkeho východu, akou bola neolitizácia.
Göbekli Tepe alebo Bruchatý kopec (göbekli znamená po turecky brucho či pupok, tepe označuje turecky kopec, vrch) sa objavil na archeologických mapách v polovici 60. rokov 20. storočia ako jedna z mnohých potenciálnych neolitických lokalít na hornom toku rieky Eufrat.
Do jeho „znovuobjavenia“ zostávalo ešte 30 rokov. Dovtedy bola považovaná za neolitické tellové sídlisko s dokladmi spracovania kamenných nástrojov a pravdepodobne i za zdroj vápenca, ktorý bol zrejme ťažený v mladších obdobiach a stredoveku. V byzantskej a osmanskej ére tu existoval cintorín.
Nový obraz nielen o samotnej lokalite, ale i najstarších blízkovýchodných neolitikoch začal vznikať od prvej výskumnej sezóny medzinárodnej expedície pod vedením Prof. Dr. Klausa Schmidta (Nemecký archeologický ústav) v roku 1995. Tými najznámejšími sa stali nálezy kamenných kruhových stavieb postavených z veľkých kamenných blokov vysokých do 6 metrov a vážiacich okolo 20 ton s charakteristickými piliermi vytesanými do tvaru veľkého písmena „T“.
Na mnohých z nich sú v reliéfoch zobrazené zvieracie, ojedinele i ľudské postavy. Nemenej zaujímavými sú i nálezy ľudských kostí, ktoré sa v nekompletnom stave nachádzali v zásypoch stavieb a v ich okolí. V archeologických kruhoch vyvolalo značný rozruch datovanie najstaršej kamennej architektúry, ktorá mala byť postavená už v 10. tisícročí pred n. l.
Od roku 2011 je táto archeologická lokalita súčasťou Predbežného zoznamu lokalít svetového dedičstva UNESCO.
Región Urfa
Göbekli Tepe leží asi 12 km od mesta Şanlıurfa (zjednodušene Urfa, historické mesto Edessa), centra rovnomennej provincie v juhovýchodnom Turecku v povodí rieky Eufrat.
Je to biblické územie, s počiatkami kultúrnych dejín siahajúcimi, ako už vieme, hlboko do praveku. Z geografického pohľadu sa nachádza na rozhraní syromezopotámskej nížiny, anatólskej náhornej plošiny a pohoria Zagros.
Na území, ktoré poskytovalo dobré životné podmienky, zdroje vody a taktiež dôležité suroviny na výrobu nástrojov. Vyznačuje sa horúcimi a suchými letami, miernou jarou s dostatočnými zrážkami a studenými zimami.
Pozornosť archeológov na túto oblasť pritiahla najmä vodohospodárska politika moderného Turecka s cieľom vybudovať systém priehrad slúžiacich aj ako rezervoáre vody. Od konca 70. rokov 20. storočia boli realizované záchranné výskumy na mnohých lokalitách, ktoré boli neskôr zaplavené a v súčasnosti ležia na dne veľkých priehrad. K tým najznámejším azda patrí sídlisko Nevalı Çori, ktoré je od Göbekli Tepe vzdialené len niekoľko kilometrov a na prvý pohľad s ním malo mnoho spoločného.
V rokoch 1983 až 1991 viedol na tomto neolitickom sídlisku, datovanom do druhej polovice 9. tisícročia pred n. l., predstihový výskum ďalší významný nemecký archeológ profesor Harald Hauptmann z Univerzity v Heidelbergu a jeho turecký kolega z múzea v Urfe.
Sídlisko pozostávalo z dlhých pravouhlých obytných domov s niekoľkými miestnosťami a so špecifickými kamennými podlahovými konštrukciami, ktoré boli dovtedy neznáme. Podobajú sa na tzv. kanály, a aj keď sú domy s podobnými základmi známe aj z ďalšej lokality juhovýchodného Turecka, Çayönü Tepesi, ich funkcia je doteraz otázna.
Predpokladá sa, že mohli slúžiť ako drenáž, alebo na vetranie či ochladzovanie podlahy. Práve v tomto priestore, akoby pod podlahou, sa v niekoľkých prípadoch našli aj ľudské pozostatky. Zachovala sa buď celá kostra jedinca pôvodne uloženého vo fetálnej polohe, inokedy len časť ľudského skeletu. Pochovávanie v domoch, pod podlahami, patrilo v neolitickom období na Blízkom východe k častým a pomerne typickým spôsobom a je spojené s kultom predkov. Steny obydlí mohli byť postavené z vápenca spájaného hlinenou maltou. Strecha sa nezachovala, predpokladá sa, že bola plochá a vytvárala ďalší pracovný priestor domácnosti.
Okrem domov (v najstaršom horizonte 29 objektov) boli na sídlisku odkryté aj dve svätyne, ktoré sa vymykali z dovtedy známych stavieb.
