Preslávili ju zábery viacerých politikov a umelcov ako Jimmy Carter, Louis Armstrong alebo B. B. King, fotila na pohrebe Johna F. Kennedyho a 27-krát bola aj s Fidelom Castrom. Deväťdesiatročná rakúsko-americká autorka LISL STEINER práve vystavuje v Bratislave a v rámci Mesiaca fotografie má v Rakúskom kultúrnom fóre retrospektívnu výstavu Portréty z raja.
Ako vnímate fotografiu?
Obľúbila som si myšlienku španielskeho maliara Juana Grisa, ktorý raz povedal, že najväčšia sloboda je v improvizácii. Plne s ním súhlasím. Preto počas fotenia príliš nerozmýšľam a nechávam to voľne plynúť.
Podobne k práci pristupuje aj filmár Werner Herzog, ktorý svojmu tímu zakazuje učiť sa veci naspamäť a písať si, čo sa kedy má stať. A to aj vtedy, keď mal na natáčaní tri tisícky Indiánov a pripravoval film o Amazonke. Nakoniec ho robil tri roky a nazval ho Fitzcarraldo. Inšpirovala som sa ním, preto sa snažím tvoriť najjednoduchšie, ako sa len dá.
“Nikdy príliš nepremýšľam a jednoducho len sledujem situáciu a robím, čo cítim.
„
Čo to znamená?
Znamená to, že improvizácia je pre mňa absolútne najdôležitejšia. Je prirodzená a nikdy celkom neviem, čo z toho vznikne. Raz mi napríklad došiel film, tak som vošla do budovy, aby som ho vymenila, no nechtiac som tam založila ten istý.
Výsledok ma zrazu úplne prekvapil. Vznikla z toho dvojexpozícia. Niečo také by sa mi plánovalo len veľmi ťažko, je to jednoducho náhoda, o ktorú sa postaral fotoaparát. Snažím sa nepremýšľať, čo a ako by som mala robiť, aby som v tom nebola príliš zaseknutá.
Fotili ste viaceré známe osobnosti ako Fidel Castro, Martin Luther King, John F. Kennedy či Louis Armstrong. Mohli ste improvizovať aj pri nich?
Samozrejme. Dokonca som si vytvorila vlastnú techniku, ako ich fotiť. Keď som fotila indickú ministerku zahraničných vecí Indiru Gándhíovú, po oboch stranách som mala fotografov a celkovo tam bolo veľmi veľa ľudí. Zrazu mi napadlo, že ju oslovím, a tak som nahlas povedala jej meno. A ona sa na mňa otočila.
Na fotke to vďaka tomu vyzerá, akoby sa so mnou rozprávala. Nikdy však príliš nepremýšľam a jednoducho len sledujem situáciu a robím, čo cítim. Je to riziko, pretože niekedy to vôbec nefunguje, inokedy z toho zas vyjde niečo dobré.
Čím to je, že máte v zbierke tak veľa známych ľudí? Snažili ste sa s nimi aj spriateliť alebo ste boli vždy v ústraní?
Áno, ale nebolo to vždy možné. Podarilo sa mi však vytvoriť množstvo vzťahov s ľuďmi, ktorých som fotila alebo kreslila. Ale časy sa zmenili. Kým kedysi sme ešte mali čas, dnes je to už inak.