Autor: Tomáš Homoľa / Historická Revue
Klenot, ako ho poznáme dnes, sa skladá z dvoch častí rozličného pôvodu. Spodná časť, nazývaná grécka koruna (corona graeca), je byzantskej proveniencie a jej vznik je datovaný do 70. rokov 11. storočia.
Vrchná časť, nazývaná aj latinská koruna (corona latina), je približne o 100 rokov mladšia ako spodný byzantský diadém a tradične bola vnímaná ako pozostatok klenotu sv. Štefana.
Posvätná moc klenotu
Kráľovská koruna však nebola len insígniou, vďaka jej spätosti s korunovačným aktom samotný klenot nadobudol zvláštny právny význam. Korunovácia mala charakter slávnostného, právne záväzného a neopakovateľného uvedenia do kráľovskej hodnosti.
Ceremónia slúžila ako prvé vyzdvihnutie panovníka k moci a bola sprevádzaná viacerými liturgickými a svetskými obradmi. Rituály, ako pomazanie a slávnostné verejné nosenie koruny demonštrovali kráľovskú legitimitu a moc, ktorá pochádzala od Boha. Koruna teda v tomto zmysle bola najdôležitejším korunovačným klenotom, boli jej pripisované mystická svätosť a sila.
Vnímanie pojmu svätá koruna sa postupne vyvíjalo a menilo, nový rozmer nadobudlo vymretím vládnucej arpádovskej dynastie v roku 1301.
Zatiaľ čo dovtedy výlučnými nositeľmi dedičných práv boli predstavitelia rodu Arpádovcov, potom sa nositeľom panovníckej kontinuity postupne stávala osoba, ktorá bola korunovaná. Koruna časom začala predstavovať štátnu moc, čo sa, samozrejme, vzťahovalo na jej nositeľa. Pojem corona regni získaval aj abstraktný význam, už neoznačoval iba samotnú insígniu, ale symbolizoval moc vládnuceho panovníka aj Uhorského kráľovstva.
Táto kľúčová kráľovská insígnia, neoddeliteľná súčasť a symbol uhorskej monarchie, bola v rokoch 1440 – 1463 držaná mimo územia krajiny – v rukách rímsko-nemeckého cisára Fridricha III. Keď skúmame, prečo a ako sa klenot dostal do cudzích rúk, musíme pripomenúť, že sa tak nestalo po prvý raz. Neisté časy oslabenia panovníckej moci a nestability vnútropolitickej situácie v Uhorsku akoby symbolicky prinášali aj udalosti, keď dochádzalo k „únosom“ kráľovskej koruny.
Únos koruny a rozdelená krajina
Keď smrťou Ondreja III. (1301) po meči vymrela panovnícka arpádovská dynastia, ktorá v Uhorskom kráľovstve vládla už tri storočia, časť šľachty ponúkla uhorský trón českému kráľovičovi Václavovi III., synovi českého kráľa Václava II.
V auguste 1301 bol Václav III. korunovaný za uhorského kráľa, avšak nebol schopný stabilizovať svoju pozíciu v kráľovstve. To napokon viedlo k jeho odchodu z krajiny – Václav utiekol do Prahy pod ochranné krídla svojho otca a vzal so sebou aj korunu a kráľovské insígnie.