SME

Zločin po slovensky: Prípad Ford Transit Camping

Prvý trest doživotia na Slovensku dostala dvojica Molnár - Masár. Za vraždu a lúpež už sedia vo väzení 26 rokov.

Ján Molnár a (za ním) Ľubor Masár počas procesu na konci roka 1990 (Zdroj: TASR)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Zviditeľniť sa – to bolo jedno z prvých módnych slov po novembrovom prevrate 1989. Patrilo k tým frekventovaným výrazom a frázam ako konsenzus, zmysluplný, transparentný a pravda a láska zvítězí nad lží a nenávistí.

To posledné slovné spojenie vydržalo pri živote najkratšie. To prvé slovíčko tu straší doteraz: zviditeľniť sa. Dvojica Slovákov, o ktorých bude reč, bola v tomto smere bola veľmi úspešná. Ani nie rok po revolúcii nás „zviditeľnila“ v celej Európe.

Začiatkom októbra 1990 vzrušila verejnosť správa o brutálnom prepadnutí mladých holandských manželov Widdershovenovcov na odpočívadle rakúskej diaľnice A1.

Vtedajšia česko-slovenská federálna kriminálna polícia mala už za mrežami dvoch Slovákov podozrivých z tohto zločinu: Jána Molnára, štyridsaťosemročného recidivistu zatkli v Česku a zatiaľ väznili v Prahe, tridsaťjedenročného Ľubora Masára mali v rukách slovenskí policajti.

Prípadu sa venovala nielen domáca tlač, ale aj zahraničné médiá. Názory a závery redaktorov na prácu našej polície neboli príliš lichotivé. Preto okresný prokurátor Plzeň-sever JUDr. Oldřich Heine, ktorý prípad dozoroval, zvolal narýchlo tlačovú konferenciu. Mladá fronta Dnes s ním 6. októbra 1990 priniesla rozhovor.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Najprv hovorí JUDr. Heine: „Obaja hlavní podozriví sa obviňujú navzájom a vymýšľajú si stále nové miesta parkovania na trase, ktorou šli a kde mohli aj Gabriellu Widdershovenovú ukryť...

Všetky naše zistenia dostáva ihneď rakúska polícia, ktorá preveruje zhruba päťsto kilometrov dlhý úsek v okolí rakúskych diaľnic. A hoci má k dispozícii techniku, o akej sa nám ani nesníva, jej úsilie je zatiaľ márne. Pritom objavenie tela zavraždenej zostáva úlohou číslo jeden."

Otázka: Ján Molnár vraj žiada, aby ho previezli do Bratislavy a tam sa mohol stretnúť so svojou o vyše dvadsať rokov mladšou družkou, na ktorej mu veľmi záleží. Za to sľúbil, že bude hovoriť, až sa budú všetci čudovať...

„Áno, Molnár o to skutočne požiadal, dokonca sľúbil, že prezradí aj úkryt Ľubora Masára, ktorý je podľa neho ozbrojený a pre svoje okolie nebezpečný. Slovenskí policajti medzitým Masára zadržali, my sme však napriek tomu pristúpili na Molnárove požiadavky.

Pri maximálnom pochopení ministerstva vnútra ČSFR, ktoré má na rýchlom postupe vyšetrovania ostro sledovaného prípadu eminentný záujem, poslali sme do Bratislavy lietadlo a Molnárovi sme kontakt s družkou umožnili.

V stredu v noci sme sa vrátili s tým, že ráno... Potvrdilo sa však, že od ľudí Molnárovho charakteru nemožno očakávať korektný prístup. Sľub nedodržal, ďalej klame, rozčuľuje sa, robí scény.

V zásadných veciach sme teda nepokročili ani len o krok. Dodnes nie sme schopní ani len predpokladať, ktorý z dvojice môže mať Widdershovenovcov na svedomí alebo či útok spáchali spoločne.“

Otázka: V mnohom by mohol pomôcť René Widdershoven. Ten je však v nemocnici vo veľmi zlom stave. Ako pokračuje jeho liečba?

„Sľubne.“

Otázka: Čo ak sa hľadaná žena nenájde?

„Verím, že sa nájde. Už teraz však môžeme stíhať podozrivých za ťažké poškodenie zdravia Holanďana, za krádež karavanu Ford a za iné delikty.“

Otázka: Z hry asi vypadáva Ján Balážik, ktorého ste 19. septembra 1990 zadržali ako prvého.

„Zdá sa, že Balážik je len obyčajný zlodej, ktorý kradol, kade chodil. A s týmto prípadom asi nemá nič spoločné.“

Po roku a pol

Sedel som na hlavnom pojednávaní Mestského súdu v Bratislave v januári 1992. Senátu predsedal JUDr. Jozef Kandera. Balážika už z prípadu vylúčili, súdili ho za zlodejstvá osve.

Pred súdom teraz stáli len Molnár a Masár, jeden ako druhý do posledného okamihu a do vyčerpania síl obviňujúci toho druhého. Hlavná súdna sieň sa takmer zaplnila a najmenej polovicu miest obsadili novinári.

Najviac tu bolo zahraničných spravodajcov, holandských, britských, nemeckých a predovšetkým rakúskych. Ovplyvnilo to ovzdušie v sieni aj tón pojednávania. Zo správania, formulácií, rétoriky, dokonca z istého pátosu zástupcov justície, svedkov a znalcov bolo cítiť precíznosť vyšetrovania i výnimočnosť procesu. Ocitli sme sa Európe na očiach.

Molnár pre svojich obhajcov pripravil podklady na dvanástich stránkach, Masár odovzdal obhajobe dokonca 98 strán úhľadného rukopisu formátu A4. Písal ho dvojfarebným perom, aby mohol zvýrazňovať Molnárove skutky.

Vyšetrovanie a súdne pojednávanie dokázalo vinu obidvoch. Rozsudok bol podľa očakávania: Doživotie.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Odvolanie im nepomohlo. Najvyšší súd v máji 1992 rezultát potvrdil. Molnár požiadal prezidenta Slovenskej republiky o milosť, bola to prvá žiadosť od nástupu Michala Kováča do prezidentskej funkcie. Ôsmeho októbra 1993 odsúdenému Molnárovi Ministerstvo spravodlivosti SR oznámilo, že prezident mu milosť neudelil.

René A. J. Widdershoven z Maastrichtu nežiadal náhradu škôd, hoci mu dvaja Slováci vzali z auta hromadu vecí: dva páry dámskych topánok, dvoje papúč, vreckový počítač s diktafónom, kalkulačku Texas Instrument, rádio Aiwa, kožené opasky, kufrík s platňami, gitaru, videokameru Sharp, dve džogingové súpravy, rádiomagnetofón, prenosný televízor, dva horské bicykle aj s nosičom namontovaným na karosériu, snubný prsteň, svetre, cyklistické súpravy, trinásť úverových a bankomatových kariet...

Widdershoven, stále na vozíčku, pred holandskými úradmi podpísal, že si na nič nenárokuje. Do Bratislavy odmietol ísť. Aj vtedy, keď sa mu stav zlepšil. Mozog mal trvalo poškodený, s neodstrániteľnými poruchami reči a pohybu.

Nežiadalo sa mu vidieť Bratislavu. Radšej strpel, aby sa jeho výsluchy zaznamenávali na video a na súde prehrávali, ale do Bratislavy nešiel. René Widdershoven nad ukradnutými vecami len kývol rukou.

Manželku mu nik nevráti. Ani zdravie. Prípad sa tým uzavrel. Molnárovi a Masárovi zostalo už len čakanie na koniec.

Páchatelia

Ján Molnár (1942) mal štyridsaťosem rokov, býval v Bratislave na Račianskej ulici a podľa papierov pracoval vo vtedajších Chemických závodoch Juraja Dimitrova. Psychiatri uviedli, že jeho inteligencia je na hornej hranici priemeru a že by mohol vykonávať aj zložitejšiu či zodpovednejšiu prácu, citovo je však prázdny, bez empatie a akýchkoľvek morálnych zábran, orientovaný len na seba a svoj prospech.

Podnik naňho nevedel napísať posudok. Odôvodnili to tým, že Molnár vo fabrike odpracoval iba dve zmeny. Trestný register hovoril, že inkriminovaný muž bol deväťkrát súdne trestaný, naposledy za uškrtenie ženy. Roku 1980 mu súd za to vymeral trest odňatia slobody na pätnásť rokov, z väzenia ho však predčasne prepustili v júni 1990 na amnestiu prezidenta Václava Havla.

Ľubor Masár (1959) vyrástol v rodine úradníka, narodil sa a aj doposiaľ býval v Trnave. Pracoval v podniku na výrobu zdravotníckej techniky – v Chirane Piešťany.

Tam ho hodnotili kladne, slušné správanie, priemerný pracovník, bez konfliktov. Podobný bol aj jeho posudok z Leopoldova, kde donedávna sedel: dobrá pracovná morálka, iba často porušuje denný režim.

Znalci z psychiatrie už neboli takí prajní: psychopatická štruktúra osobnosti, asociálne črty, nedisciplinovanosť, emotívny chlad. Register uvádzal, že bol päťkrát súdne trestaný za krádeže a vlámania.

Spomeňme aspoň poslednú jeho sériu.

Na Štefana roku 1980 sa dostal do rodinného domu Valeriana Š. v Trnave. Majiteľ trávil sviatky v Tatrách, to si Ľubo Masár zistil vopred. Mohol sa teda po vilke pohybovať pokojne, nenáhlivo, a brať, čo sa mu zapáči. Peniaze, náramky, retiazky, hodinky, náušnice... zhruba za stotisíc vtedajších korún.

V marci 1981 ukradol spred betonárky v Čadci nákladné auto Tatra 148, odviezol sa ním do Trnavy, lebo nemal na vlak. Nákladiak nechal pred stanicou na parkovisku takmer nedotknutý, iba čo pod volantom viseli biedne vyzerajúce kábliky od zapaľovania...

O necelý týždeň sa vlámal v Piešťanoch do bytu Ing. Juraja H. a vzal si, čo našiel – sto korún, plynový zapaľovač sporáka, popolník, zlatú pudrenku a striebornú tabatierku.

Na druhý deň sa chcel vlámať do predajne lahôdok v Smoleniciach, ale mreže nepovolili. Spomenul si na Tatru, čo ak...? Potiahol bicykel, zbehol do Trnavy, tatrovka tam naozaj ešte stála, kde ju nechal, akoby nikomu nechýbala. Poľahky ju naštartoval, kábliky pod volantom len na to čakali, stačilo ich znova spojiť.

Došiel do Smoleníc a lanom priviazal mreže pred vchodom do lahôdok o auto... povolili. Ukradol tovar za sedemtisíc. O pár dní chcel jeden známy lacno kúpiť tehly. Ľubo si spomenul, že nedávno v Nitre videl príves plný tehál, čo ak tam ešte stojí? Stál.

Zapojil ho za vlastne už svoju tatrovku a zo stavby polikliniky v Piešťanoch vzal päťtisíc tehál. To bolo 11. apríla 1981. Dvadsiateho apríla ho zadržali, kopol však policajta do rozkroku a ušiel.

O dva dni ho chytili druhý raz a v septembri 1983 odsúdili na osem rokov, z čoho si podstatnú časť odpykal. Predčasne ho prepustili pri Havlovej amnestii v roku 1990.

Príbeh vraždy

Príbeh sa nerekonštruoval ľahko. Hoci na súde vystúpilo tridsaťpäť svedkov, osobne alebo formou písomných výpovedí, premietlo sa niekoľko videozáznamov, odznelo veľa znaleckých posudkov lekárov, domácich a zahraničných detektívov, špecialistov z odboru kriminalistickej techniky, protokoly o obhliadkach, lekárske správy o stave poškodeného, správy o predchádzajúcich odsúdeniach obžalovaných, ich charakteristiky z miesta bydliska, z pracoviska a z väzníc, v ktorých už prežili pekných pár rokov...

Pri trestných činoch, za ktoré mali byť súdení, boli len oni. Presnejšie: len oni – a obete. Z nich jedna nežila, druhá si veľa nepamätala. A tí dvaja žijúci a zdraví účastníci klamali a vymýšľali si také neskutočné podrobnosti, situácie a zvraty, že každého menej skúseného vyšetrovateľa by dokázali zmiasť.

Ale nakoniec sa podarilo zrekonštruovať udalosti tak, ako sa ich pokúsime opísať. A keby aj hneď bolo bývalo niečo inak, keby miera zavinenia jedného či druhého bola v niektorom okamihu odlišná od tejto verzie, pôjde o zanedbateľné drobnosti, na výrok súdu to nemalo nijaký vplyv, na treste pre oboch by to aj tak nič nezmenilo.

Tak teda sledujme príbeh, ako som si ho osvojil z troch hrubých zväzkov vyšetrovacích zápisníc. Najmä z nich. Sú najobsažnejšie aj najšťavnatejšie. Dokonale dokresľujú znalecké posudky a celú súpisovú dokumentáciu, objemnú obžalobu, aj štyridsať strán rozhodnutia odvolacieho procesu na Najvyššom súde SR, proti ktorému už nejestvuje opravný prostriedok.

August 1990

Ľubor Masár odkedy prišiel z väzenia, rozmýšľal o parádnej ceste po západnej Európe. Treba využiť slobodu pohybu, vravel si. Treba spoznávať svet. Niet väčšej školy. Ani basa človeku toľko nedá!

Okrem toho, a to je veľmi dôležité, vo svete sa človek stratí, nik sa tam nebude zaujímať o akýsi trestný register! Stačí ukázať pas a hotovo. V šírom svete sa dá nájsť aj robota, oveľa výnosnejšia ako u nás. Šíry svet je bohatý. A keďže je bohatý, dá sa v ňom aj čosi nadobudnúť. Niečo odložené, zabudnuté, nedbalo strážené. V bohatom svete môže mať aj malý nález veľkú cenu. Potom už stačí zmiznúť. Stratiť sa... a na to je zasa len najlepší ten šíry svet.

Vyhliadol si partnera na svoju pirátsku púť, skúseného zlodeja Jana Balážika, chlapca s odvahou a fantáziou. V poslednej chvíli, keď im už zostali len dve povinnosti – zohnať auto a zbaliť sa – zistili, že Balážik nemá pas. Musel z hry vypadnúť. Aspoň v tomto kole.

Vtedy Masárovi prišiel na um kamarát z basy Jano Molnár. Bezohľadný. Smelý. Nepýta sa, čo a prečo a tak. Bol síce o dobrých pár rokov starší, ale spoľahlivý, dôsledný, mocný. Dokonca vedel obstojne po nemecky. A najmä mal pas. Vie o tom, spolu si ich vybavovali, keď ich prepustili. Nijaký problém. Svoje si odsedeli, a teda boli pred zákonom čistí ako ľalie. Občania bez úhony. Pasy dostali na počkanie. Demokracia je fajn vec.

Autom, ktoré si zadovážili, ich však nepustili cez hranice. Čosi sa colníkom nezdalo, alebo im niečo chýbalo, osvedčenie o technickej kontrole či záznam o emisii výfukových plynov, neviem, nedočítal som sa to nikde, na tom však nezáleží.

Ani našej dvojici to nestálo za reč. Kým Molnár zabehol do Bratislavy za frajerkou, bolo to v noci z 20. na 21. augusta 1990, Ľubor Masár si všimol v Piešťanoch na Šimanského ulici skriňovú Aviu 30. Keď si ju zvnútra starostlivo poprezeral, div nezvýskol od radosti: auto malo obytnú úpravu, bohaté vnútorné vybavenie, ba ešte aj zásoby potravín a nápojov na cestu!

A čo bolo najdôležitejšie – boli v ňom aj papiere od vozidla. Zneli síce na meno akéhosi Miroslava K., to však nebolo podstatné, jasné je len, že ten pán Miroslav sa práve chystal kamsi na výlety! Stačí, ak si vyhotovia potvrdenia, že Miroslav K. im vozidlo požičal – a môžu sa pustiť svetom. Miroslav K. má jednoducho smolu. Turné po Európe sa mohlo začať.

Ráno 21. augusta 1990 Masár s Molnárom vyrazili. Prešli Rakúskom, to predsa predovšetkým chceli. Veď mali v úmysle nájsť si prácu neďaleko domova. Robotu sa im však nepodarilo nájsť za celé dva dni, aspoň nijaká sa neponúkala – a viac trpezlivosti nemali. Najmä keď sa na obzore ani nič nepritrafilo na prisvojenie. Nálada v avii bola pod psa. Ale išli ďalej, veď nádej zomiera posledná.

Osudné odpočívadlo

V polovici leta René Antonius Joseph Widdershoven a jeho manželka Gabriella Johana Henrica Widdershovenová-Groenová vyrazili na cestu okolo Európy.

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C54Q7 na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Richarda Sulíka nahradil Branislav Gröhling.


a 2 ďalší
Čísla politických subjektov kandidujúcich v júnových voľbách do Európskeho parlamentu.

Oficiálne vyhlasovanie výsledkov volieb sa môže konať až v pondelok.


TASR
Ranný brífing SME

Prečítajte alebo vypočujte si najdôležitejšie správy.


Diskusia Petra Pellegriniho s Ivanom Korčokom v televízii Markíza pred prvým kolom prezidentských volieb.

Diskusia bola predposlednou pred moratóriom


a 1 ďalší
SkryťZatvoriť reklamu