SME
Štvrtok, 7. júl, 2022 | Meniny má Oliver

Samovražda Garlátyho: Východniarska tragédia talentovaného komika

Arnošt Garlaty patril k najtalentovanejším hercom svojej generácie. Jeho kariéru však zrušil alkohol a rodinná tragédia.

Arnošt Garlaty (1917-1962) vo filme Skalní v ofsajde (1960). Dvere k hlavným úlohám mal otvorené, bol to však jeho posledný film. (Zdroj: Milan Kordoš - Slovenský filmový ústav - Fotoarchív)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

„... tá skutočná pravda, tá je skrytá kdesi hlbšie. Pri samom začiatku. Pri prvej fľaši. Tam je pravda.

Aj diagnózu by mali tam hľadať. Prečo sa za mňa museli hanbiť moje vlastné dospelé deti? Prečo mi žena zošedivela? Prečo sa zlatá vineta zmenila na mne na ohavnú nálepku notorika? Prečo všetko, čo robil Svätojánsky, bolo nanič?...“

Ticho, do ktorého padali tieto slová, bolo husté a takmer ho bolo vidieť. To už nebola replika z naštudovanej hry a muž na javisku, Arnošt, v tej chvíli nebol hercom.

To bola vlastná spoveď a jej slová zneli presvedčivo. Muž na javisku sa spovedal sám pred sebou aj pred kamarátmi z divadla, ktorým behal mráz po chrbte.

Obviňoval sám seba aj sám za seba. Jeho výkrik nebol hereckým výkonom a slzy mu nepredpísal režisér. Arnošt už nebol Svätojánskym, Arnošt zabudol na to, koho hrá.

Chcelo sa mu všetky svoje opilecké ťarchy, celú svoju bezcieľnosť vychrstnúť do hľadiska, bez ohľadu na to, že v sále sedí Ján Solovič, autor hry, pár bratislavských divadelných kritikov aj štyri rady do prázdna zízajúcich ľudí z Ličartoviec, päťdesiat pacientov alkoholickej liečebne, povinná exkurzia ako súčasť liečebného procesu... Arnošt chrlil svoju vlastnú spoveď.

Niekoľkí z tých divadelných kritikov žijú, pamätajú si ten výkon. Pri káve a fľaške po predstavení sa zhodli: fantastické, čo ten Arnošt hral. Chlapci, vraví jeden z nich, tak som videl hrať posledne len Peška v Osbornovom Komikovi!

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Pocit umocnilo aj prostredie, tá nezvyčajná spoločnosť prešovskej generálky – päťdesiat notorikov. Človek div nečakal, kto z nich sa prvý zrúti, kto zaplače, kto vykríkne s Arnoštom...

Potom vstali, husím pochodom kráčali k východu, cez dvere sa skrúcal iba amorfný pás neznámych postáv, riaditeľ galérie, novinár, gynekológ, výpravca, profesor francúzštiny, výčapník, exkomunikovaný kňaz, ktorýkoľvek z nich mohol byť kýmkoľvek.

Autobus zavrčal, sanitár vo dverách skríkol, ste tu všetci?, nechýba nik?, ... a pohli sa k svojim antabusom, denníkom, kolektívnym spovediam a vedrám na vracanie.

Francúzština ako posledné štádium

Koľko je to rokov? Päťdesiatpäť? Pamätáš sa, Janko Solovič? Mal si vtedy asi dvadsaťpäť. Krátko predtým si skončil vysokú školu. A vedľa tém, ktoré si nosil v sebe, musel si napísať aj to Súhvezdie draka, lebo alkoholizmus bol stále vážnym spoločenským fenoménom, len ho režim nechcel vidieť, hoci sa pilo všade a pri každej príležitosti.

Uštipační dokonca hovorili, že sa u nás viacej rozmohol alkoholizmus ako socializmus. Možno aj preto si musel napísať túto psychologickú drámu, aby si Arnošt v nej mohol zahrať svoju veľkú úlohu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Po premiére sedel Arnošt s vami, vzácnou návštevou z Bratislavy a Košíc. A kým ste vy, autor, kritici, politická reprezentácia a ďalší hostia divadla debatovali a občas si uchlipli z pohára, Arnošt sa spil do nemoty.

Pomaly, akoby si vychutnával svoje opíjanie. Nikdy nevedel naliať do seba pohár pálenky na dúšok. Ani v takýchto uvoľnených chvíľach neurážal tú silu, ktorej sa chcel poddať a ktorá mu prinášala rozkoš z ničoty. Bol už opitý, lebo začal hovoriť po francúzsky, a to bol neklamný znak, posledné štádium, finále každého záťahu, a predsa, koľko v ňom bolo elegancie!

Čo ste ho dobre poznali, nečudovali ste sa. Raz nemal už kabát, kdesi ho stratil, zostal mu iba čierny anglický dáždnik, a predsa, s akou gracióznosťou vás zdravil na vrátnici, dobré ráno, milé panstvo, to bude dnes krásny deň! Mohol vtedy niekto tušiť, aká shakespearovská tragédia sa odohrá pred vašimi očami? Práve sa začalo jeho posledné dejstvo.

Z baníka hercom

Arnošt nebol len divadelným hercom s Chaplinovým bolestným úsmevom. Bol ako stvorený aj pre estrády, vtedy populárnu zábavu, s humoristami, spevákmi, kapelou, tancom, lebo vedel improvizovať a v nečakanej chvíli vyvolať burácajúci smiech.

Tak si ho všimol populárny ľudový rozprávač ujo z Detvy, inak redaktor, pesničkár a dramatik Ľudo Zelienka. On vytiahol Arnošta z estrádnych pódií, dotiahol do školy a vlastne aj do profesionálneho divadla. Potom už dlho netrvalo a udalosťou v Prešove a najmä na zájazdoch po východoslovenských dedinách sa stala Arnoštova postava Pištu husára.

Nemal som ani potuchy, že sme z jednej dediny. Len otec mi raz rozprával, že poznal starého Garlátyho, baníka z Radzoviec, päť či šesť detí v rodine, a jedným z nich bol Arnošt.

Deti sa rozsypali po svete, Arnošt dokončil meštianku, fáral v Novákoch a Modrom Kameni, vojna prehrmela, rodná obec sa vrátila nazad na Slovensko, ale Arnošt sa už domov nevrátil. Fáral v Handlovej a chcel si dokončiť strednú školu.

Chlapi vedeli, že Arnošt je ten pravý, čo sa ich môže hore zastať, tak si ho zvolili za predsedu odborov. Vtedy mal pocit, že sa dostal medzi dva mlynské kamene. A vtedy aj začal piť. Už nie tak, ako sa na chlapa sluší, ale poriadne. Keď ho Zelienka dostal do školy, vytrhol ho aj z tejto biedy.

Dočítajte tento článok
s predplatným SME.sk.
Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Marian Kotleba už nie je poslancom.

Sudcom chýbala nadstavba k šekom, píše sa v písomnom odôvodnení rozsudku.


14 h
Tréner Vladimír Weiss.

Jeden Weiss tvrdil, že si piskot nezaslúžili, druhý to videl opačne.


7 h
Nataša Holinová

Hovoriť o jeho riadnom živote predtým bolo trochu nazvyš.


14 h
Vojna na Ukrajine - zničená univerzita v Charkove.

Vojna na Ukrajine pokračuje.


a 6 ďalší 9 h
SkryťZatvoriť reklamu