N ajprv Vladimíra Mečiara vytiahli na výslnie, potom ho mýtizovali a neskôr démonizovali. Mal byť tým, čo odvedie Slovákov z područia federácie do zasľúbenej zeme. Nemusel roztvárať moria či pokorovať nepriateľské územia. Stačilo načrtnúť pre krajinu tú správnu víziu.
Ale namiesto architekta krajina dostala mechanika. A ten nový štát skladal z totalitných súčiastok, ktoré patrili na šrotovisko dejín. Tým pádom ľudia v novej stavbe nachádzali niečo hlboko familiárne.
“Mečiar nebol geniálny stratég ani „chodiaci mozog“. Čo naozaj vedel, bolo uvoľňovať tie najprimitívnejšie inštinkty v masách. Vedel uvoľňovať a nasmerovať zlosť, frustráciu a pocit akejsi účasti na moci. Tým, že sa masa prizerá, ako ju niekto zneužíva.
„
Múry, ktoré bolo treba zrovnať zo zemou, radšej natreli národnými farbami. Okná radšej dokorán neotvárali. Šero a puch prospievali dobe. Aj Mečiarove kontúry pôsobili mohutnejšie a jeho hlas znel prenikavejšie.
Mečiar sa zasekol na pol ceste od diktatúry k demokracii. Medzi rokmi 1992 a 1998 národ nasmeroval do slepej uličky s nápisom slovenská cesta. Lenže to nebola cesta národa. Bola len Mečiarova.
Odvtedy sa Mečiar scvrkol na starého muža. Dnes si už ani jeho skalní fanúšikovia nespomenú, čo presne počas svojich kľúčových prejavov povedal, ale vybavia si v spomienkach, ako tie slová hovoril. S nástojčivosťou kazateľa, ktorý je presvedčený, že jeho hlas aj bez argumentov a pravdy presviedča.
Čo vlastne povedal?
Redaktor relácie Slovenského rozhlasu Nočné dialógy z 2. januára 1998 Mečiarovi ľútostivým hlasom hovorí, že „niet vari na Slovensku ani v blízkom okolí človeka, ktorý by bol vystavený toľkej kritike, ohováraniu a tlaku, nactiutŕhaniu či znevažovaniu ako vy“, a pýta sa ho, že ako to na neho v tom vianočnom čase dolieha.
Mečiar zdĺhavo odpovedá o svojom politickom poslaní a medzi iným hovorí: „Život sa nezastavil na politických šarvátkach, ale v ostatnom ide dopredu. Aj tá stagnácia v politických šarvátkach prináša veľa ráz kontraproduktívne veci“.
Potom vysvetľuje, že on už od 1989 pôsobí v politike a boli tu „otázky koncepcie a transformácie, kde Slovensko išlo svojou slovenskou cestou“ a ešte dodáva, že on sa podrobí vôli ľudí, ale nech si aj oni všimnú, že mu kritici „vyčítajú blbosti, ale obsah práce nie“ a ani „intenzitu ani zištnosť mi nemôže nikto vyčítať“.