Betliar je miesto, kde ožívajú časy Andrássyovcov. Vládne tu zmes nostalgie a sentimentu
Ľudia Gemera: Obyčajní ľudia, ktorí dokázali veľké veci Čítajte O d desiatich rokov som vedel, čo chcem robiť. Narodil som sa 23. januára, na výročie oslobodenia Rožňavy Červenou armádou.
Chodieval som sem odmalička, neskôr som fabuloval svoj vek, aby som mohol robiť sprievodcu, ukáže rukou za seba, smerom do parku, kde obnovili pred dvoma rokmi fontánu a otvorili kaštieľnu kaviareň Spagna, nesúcu meno po dvornom trpaslíkovi Andrássyovcov.
Vidíš ich, hentoho dole, pri oranžérii, má andrássyovský nos, v dedine je ich plno takých, Andrássyovci mali radi ženy, dodnes tu žijú ich potomkovia.
Strednú školu skončil na Prvom slovenskom literárnom gymnáziu v Revúcej, vtedy to bola dobrá škola, mali sme gréčtinu, rétoriku, z nej som aj maturoval.
Vidieť to počas sprevádzania, napriek práci v kancelárii sprevádza dodnes. Dostali sme sa na hranicu návštevnosti, bolo to ešte pred seriálom, viac ľudí sa nám dnu nezmestí, voľné nedele máme do tritisíc ľudí, mení sa nám vlhkosť, občas máme problémy v parku.
Slovo kunsthistorik som počul prvýkrát vo filme Zámek v Čechách, dobre mi to znelo a odmalička som sa motal okolo Betliara.
Prišiel po požiari
V kancelárii má exponáty, ktoré sa reštaurujú alebo sa nesmú vystaviť, andrassyovské šperky, liturgické predmety, drobnú ručnú čipku.
“Mám maďarskú národnosť, často chodievam do Budapešti, ale budujem si európsku identitu, tú tvoria moja slovenská aj maďarská.
„
Keď nastúpil, zistil, že v hosťovskej vile v areáli parku, kúsok za potokom, ktorý dali vyčistiť, používajú pre hostí bielizeň s andrássyovskými inciálami. Stiahol ich do zbierky.
Park bol v zlom stave, veľa stromov sme stratili počas víchrice. Po vysokej škole sa stretával s Eugenom Rehorským zo šľachtickej rodiny.
Predstavil ma Csabovi Herzegovi zo Sogy, mal na ľudí nos, a tak som nastúpil. Prvý deň robil linajky do prírastkového katalógu a bál sa kolegyne Niny Gažovičovej. Neskôr mi dali robiť medailón a potom už popisy do katalógu. Robil som vlastne všetko, kresbu, sochy, kontakty s klientmi, výstavy.
Július nastúpil do Betliara pred tromi rokmi. V Bratislave má stále byt, no opustil bohatý život medzi Budapešťou, Viedňou a Bratislavou v čase, keď Krásna Hôrka vyhorela.
Museli sme riešiť exponáty z hradu, takmer všetko je presťahované v Betliari, zhorené trámy sme zložili pri oranžérii, kaštieľ bol nevykurovaný, no mali sme v ňom desiatky mohutných gamatiek. Niekoľko mesiacov som hľadal firmu, ktorá by ich odniesla.
