SME

Prípad Miroslav Válek: Básnik - šachista

Miroslav Válek, najznámejší a najrecitovanejší slovenský básnik, by sa dožil deväťdesiatky.

Február 1969. Prvá oficiálna fotografia novovymenovaného ministra kultúry Miroslava Válka. Vo funkcii vydržal až do roku 1988. (Zdroj: TASR)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Sedemnásty júl 2017 je deň nedožitej deväťdesiatky Miroslava Válka – a teda okrúhle narodeniny mal aj v roku 1957, keď sme sa po prvý raz stretli, ale akosi na to vtedy neprišla reč. Zaujímavejšie vtedy bolo, že práve, po dlhej pauze, začal znova publikovať básne. Aj to boli svojím spôsobom narodeniny. Básnické znovunarodeniny.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mladým, nádejným básnikom totiž už raz bol – ešte pred februárom 1948.

A nielen básnikom.

Miroslav Válek si vo voľných chvíľach rád zahral aj šachy – a všetci, čo s ním hrali, sa zhodli na tom, že bol aj talentovaným šachistom.

Navyše tí, ktorí poznali oba jeho talenty, radi dodávali, že Válek mával aj ako šachista básnické nápady – a že jeho šachové myslenie nájdeme aj v jeho poézii.

Ak nás takéto hľadanie zvábi – na čo prídeme?

1

Už roku 1947, keď začala Apoštolská administratúra v Trnave vydávať časopis Jas, hneď v jeho prvom čísle sa objavila Válkova báseň Okienko, ktorá potom nechýbala ani v Zápalkách – cykle prvotín, obohacujúcom nové, rozšírené vydanie Dotykov (Slovenský spisovateľ 1971).

Ak si nad touto básňou i sami trošku zabásnime, nájdeme šachové myslenie už priamo v jej názve. Veď každý štvorec je bratom všetkých štvorcov – prečo by teda nemohol byť akýsi príbuzenský vzťah aj medzi okienkom, štvorverším a šachovnicou?

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Dokonalým štvorcom sú i tie štyri štvorveršia.

A ako sa na básnika-šachistu patrí, nechýba v básni ani najvzrušujúcejšia šachová figúra – kráľovná.

Vo chvíli, keď Okienko vyšlo, bol jeho autor najväčším prísľubom svojej generácie – doba mu však nedovolila nerušene pokračovať v rozvíjaní básnického talentu.

Objavilo sa iné okienko – zamrežované, za ktorým po nastolení stalinskej diktatúry v Československu skončil básnikov otec. Čo postihlo otca, pocítil aj syn. Miroslav Válek nedoštudoval.

Práca v Jednotnom zväze slovenských roľníkov, kde sa uchytil, aby nejako prežil nasledujúce roky, určite nebola tým najzaujímavejším, čo túžil v živote robiť.

Všetko zlé je na niečo dobré – outsider Miroslav Válek vynechal nápor socialistického realizmu, ktorý práve, zároveň s diktatúrou proletariátu, nastúpil, aby zdevastoval slovenskú literatúru i duše jej predstaviteľov v období medzi februárom 1948 a „odmäkom“ roku 1956.

Socialistickým realizmom nezaťažený Válek mohol potom úspešne zohrať svoju úlohu v literárnom pohybe na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

2

Chruščovovskému „odmäku“ po Stalinovej smrti a kvalite svojich čerstvo publikovaných básní – medzi ktorými nechýbala báseň Šachy – mohol aj básnik-šachista Válek ďakovať za to, že sa zmenila jeho spoločenská situácia. Späť na vysokú školu ho síce nevzali (a ani nemali dôvod, neusiloval sa už o to), ale zato mohol konečne odísť z Družstevného obzoru.

Milan Ferko mu ponúkol redaktorské miesto v Mladej tvorbe a Válek tam nastúpil v roku 1957. Nová metla dobre metie – ten návrh „Čo keby ste tak, chlapci, spravili skupinu?“, vyslovený 1. decembra 1957 v Štefánke, patril k najlepším nápadom, ktoré dostal na novom pôsobisku.

No naozaj Miroslav Válek ešte aj v roku 1957 veril, že rok staré posolstvo ÚV KSČ, aby umelci názorovo si blízki zakladali tvorivé skupiny, stále platí? A že aj po potlačení budapeštianskeho povstania v septembri 1956 bude odmäk ešte pokračovať?

Netušil básnik-šachista, že aj keď sa navonok nič nemení, v skutočnosti nielen v Budapešti, ale aj v Prahe a Bratislave je v roku 1957 už po odmäku?

Určite čosi také tušil, pretože zatiaľ čo my mladší sme sa pustili do prípravy aprílového čísla 1958, on sa pustil do zabezpečovacích prác. Budoval obrannú líniu ešte skôr, než sa objavia súperove figúry – a písal svoj povestný článok Cesty poézie.

O tom článku píšem podrobne v eseji Ako, no predsa len sa aj tu pristavím pri jednej jeho pasáži – pri tej, v ktorej si Válek zaprorokoval, odkiaľ príde nová poézia.

„Odkiaľ teda príde táto poézia? Príde z ulice a bude hovoriť rečou ulice. Príde z tovární, z polí, z kaviarní, z autobusov, príde zo súčasného života a bude hovoriť jeho rečou. Bude mať udivené a trocha detské oči, ale vidiace oči. Bude objavovať svet okolo seba a v sebe. Objaví veci netušené a nové, a bude chcieť o nich hovoriť. To preto jej nebude stačiť to, čo bolo, ani to, čo je. Odkojená súčasnou poéziou bude si vážiť jej tvorcov, ale ich poéziu bude popierať. Zrúti staré múry, ale svoj dom nebude stavať vo vzduchu. Začne tam, kde ešte rezonujú najlepšie verše Plávku, Kostru, Horova, Žáryho, Mihálika, verše, ktoré prerástli poetickú koncepciu doby svojho vzniku. Ostatné ponechá histórii. Zo začiatku bude azda priveľmi prudká v gestách...“

Cesty poézie, Mladá tvorba 1958, č. 3

Keď bolo o pár mesiacov neskôr skupinové číslo zastavené a sadzba scenzurovaných materiálov rozmetaná, cenzorský zásah akoby sa dostal až do našich duší: nikto z nás sa nestaral o záchranu dokumentov.

Neusilovali sme sa urobiť si kópie z tých dvadsiatich posudkov, ktoré si dal o nás vypracovať ÚV KSS a Milan Ferko nám ich na niekoľko hodín požičal, aby sme vedeli, na čom sme.

(Ale vďaka buď za to Pánu Bohu – aspoň nemôžeme dnes na nikoho nič vyťahovať.) A nezachovali sa ani mnohé naše vlastné cenzúrou zadržané materiály – medzi nimi aj manifest Bude reč o poézii.

Viem si však spomenúť, čo v ňom bolo, a tak aj dnes ho môžem virtuálne položiť vedľa Válkovho článku Cesty poézie – a s prekvapením zisťovať, ako dôkladne kopíroval Válek terén toho manifestu, ako ho korigoval, ako ho zjemňoval a ako už vopred vyvracal výčitky, o ktorých predpokladal, že prídu.

Naozaj to bol básnik-šachista.

Nie je azda perfektnou šachovou kombináciou vymenovanie území, z ktorých príde nová poézia? To „z tovární, z polí“ bolo dobové klišé. Kto ho používal, nevybočoval z radu – Válek ho teda použil ako uspávanku smerom nahor, k bdelej vrchnosti, aby vzápätí povedal „z kaviarní“.

To už klišé nebolo, a ak, tak len odstrašujúce, kaviareň bola symbolom buržoázneho štýlu života. Básnik-šachista vedel, že zaspávajúce bdelé oko vrchnosti sa v tej chvíli muselo znova pootvoriť, a preto dodal „z autobusov, príde zo súčasného života a bude hovoriť jeho rečou“, a uspal to oko znova.

Alebo iný šachový ťah: Válek tuší, že starší slovenskí básnici sa môžu uraziť na skupinový manifest, viacerí sú v ňom vymenovaní – a tak aj on niektorých vymenúva a vopred chlácholí.

Alebo iný ťah: Válek už vie, že tón manifestu je bezočivý, a tak už vopred oroduje, aby si to nikto nevšímal, veď je to len gesto, veď je to len zo začiatku...

Z dnešného pohľadu sa môže niekomu zdať ta úzkostlivosť básnika-šachistu priveľká. Ba mohlo to vyzerať ako zbytočná úzkostlivosť ešte aj v marci 1958, keď článok Cesty poézie vyšiel. No už o mesiac sa ukázalo, že ani takáto veľká úzkostlivosť na záchranu skupinového čísla nestačila.

3

Básnik-šachista mal však na viac než na priateľstvo s Trnavskou skupinou. Mal na simultánku s celou nastupujúcou generáciou. A, pravdaže, aj na simultánku so svojou vlastnou. Vlastne sa takto stal dvojgeneračným syntetikom.

Roku 1958 sa konali celoštátne previerky, v ktorých dala vládnuca moc definitívne najavo, že sa odmäk skončil a treba sa pozrieť na tých, ktorí naň naleteli a predčasne vystrčili hlavy zo závejov.

Tí teraz po nich dostanú. Z každého podniku, úradu, školy, redakcie vtedy niekoho pre výstrahu ostatným vyhodili – z vydavateľstva Mladé letá vyhodili mňa.

Keď sa však celoštátne previerky vybúrili, situácia sa znova upokojila a predsa sa len ukázalo, že sa čosi zmenilo. Napríklad v literatúre: Trnavská skupina bola síce rozprášená, ale jej bojová úloha splnená. Socialistický realizmus stratil svoju pôvodnú zúrivosť a začali zrazu vychádzať normálne, ideológiou už iba zľahka štrajchnuté knihy.

Chýbali v nich už tie protiimperialistické „povinné cviky“, akým sa nevyhol ešte Rúfusov debut v roku 1956. Zato však si Válek hneď vo svojej prvej knihe a v rámci svojej simultánky mohol zahrať so svojím najkvalitnejším generačným kolegom úspešnú partiu na šachovnici smútku.

Prirodzene, Válek nič po Rúfusovi neopakoval. Bol autentickým básnikom a autentická bola aj skepsa, ktorá vyžarovala z jeho vlastných veršov. O dôvodoch, ktoré mal na ňu z mladosti, sme už hovorili – a dosť mu ich prinášal aj neskorší život.

V roku 1958, práve keď sa pripravoval na svoj básnický debut, sa uňho objavila tuberkulóza, na ktorú sa musel opakovane liečiť. V roku 1961, po ťažkej chorobe, zomrela jeho prvá manželka Marianna, sestra Jozefa Mihalkoviča. Roku 1977, takisto po ťažkej chorobe, tragicky zomrela druhá – Zora Zorinová, dcéra sovietskeho diplomata Valeriana Zorina. I Válkovej vlastnej smrti predchádzala ťažká choroba.

Neboli teda nijakou básnickou pózou, ale iba súčasťou intímnej sebareflexie aj tie samovražedné pointy jeho najúspešnejších básní:

Každý deň si uväzujem kravatu,

každý deň myslím presne na to isté.

(Príťažlivosť, Slovenský spisovateľ 1961, z básne Domov

sú ruky na ktorých smieš plakať, )

Tu môžem pridať aj svoju redaktorskú spomienku. Keď sme vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ pripravovali do tlače Žihadlice (1980), antológiu slovenskej humoristickej a satirickej poézie, našiel jej zostavovateľ Rudolf Chmel veselú báseň takmer u každého slovenského básnika, dokonca aj u takých clivých lyrikov ako Sládkovič či Krasko.

Iba u Rúfusa nič. A u Válka sa mu podarilo nájsť iba veselú báseň pre deti, no ani jednu pre dospelých.

U Rúfusa sa to dalo čakať, no že by ani u Válka? Zaujalo ma to a prečítal som si celého Válka z tohto zorného uhla. Nebol to celkom neúspešný pokus – doplnil som Žihadlice ešte Válkovou básňou Óda na boha zvierat z Milovania v husej koži (Slovenský spisovateľ 1965). Tá báseň je totiž „veselá“ aspoň z hľadiska spôsobu, ako v nej básnik pracuje s jednotlivými slovami či metaforami:

Vyslyš nás, milostivý hmyz,

zamávaj anjelskými krídlami,

odpovedzte, cyklámenová voš:

Vy ste boh?

Ale veru ani toto nie je veselá báseň, ak ju vezmeme ako celok. Hľadačom humoru nedával Válek veľkú šancu. Ukázal sa – hneď po Rúfusovi – druhým najsmutnejším básnikom v dejinách slovenskej poézie.

4

Z pozície redaktora Mladej tvorby, ktorú si udržal aj po veľkom tresku Trnavskej skupiny, mal totiž Válek dobrý prehľad nielen o svojej generácii, ale aj o všetkých nových individualitách a tendenciách, ktoré sa postupne prihlasovali.

Mikuláš Kováč (ktorý sa prihlásil – pod menom Jozef Kováč – takisto už roku 1957) bol popri básnikoch Trnavskej skupiny tou najväčšou. Nečudo teda, že básnik-šachista si zahral simultánku s celou touto plejádou, a nerobím asi chybu, keď ho nazývam dvojgeneračným syntetikom.

No iba dvojgeneračným? Netreba nejakú tú generáciu pridať?

Keď po Trnavskej skupine nastupujú Osamelí bežci, opäť ich totiž, ako ich „starší brat“, uvíta a uvedie v Mladej tvorbe (vtedy už ako jej šéfredaktor) Miroslav Válek. A keď z Mladej tvorby roku 1966 odchádza, dokonca im ju prenechá. Hoci som tam v tom čase pôsobil ako externý redaktor, ani na um mu nezišlo prenechať časopis Trnavskej skupine – veď videl, že mne ani na um nezišlo zatúžiť po takom chomúte, radšej som sa po jeho odchode nechal vyhodiť.

Válkova simultánka však ešte vždy nie je kompletná.

Prečítajme si najprv Smutnú rannú električku.

A potom, po prečítaní tejto básne, preskočme až do roku 2007 a prečítajme si, čo napísal pri príležitosti Válkovej nedožitej osemdesiatky jeho podstatne mladší básnický kolega Daniel Pastirčák v časopise .týždeň (23. júla 2007). A zistíme, že aj na partiu s Pastirčákovou generáciou bol básnik-šachista – a v tom čase už minister kultúry – schopný nájsť vhodný variant:

„Boli sme v tom čase Válkom posadnutí viacerí. Keď v sedemdesiatych rokoch v Košiciach kandidoval za poslanca, vybrali sme sa do divadla na predvolebné zhromaždenie (čo v tom čase odporovalo zdravému rozumu). Chceli sme vidieť Válka. Nesklamal. Do poloprázdnej sály ponurým hlasom alkoholika predniesol prejav, ktorý od prvej po poslednú vetu protirečil historickému optimizmu komunistickej strany. Civilizáciu opísal ako monštrum spejúce k sebazničeniu. Neradostnú víziu nerozjasnil ani jedinou vetičkou povinnej nádeje. Preto som ho mal tak rád. Pre ten jeho bezútešný agnosticizmus a beznádejný nihilizmus... Jeho poézia nás strhávala silou svojho smútku. V krajine, kde vládol historický optimizmus, i obyčajný ľudský smútok pôsobil ako politická diverzia. Smutná ranná električka zhudobnená Mariánom Vargom nám vtedy znela ako hymna vzbúrencov.“

5

Zdá sa teda, že básnik-šachista je aj z dnešnej perspektívy pozoruhodným zjavom a ani posmrtnú partiu svojej simultánky neprehráva.

Má, prirodzene, aj svojich odporcov, ktorí mu neodpúšťajú jeho ministerské pôsobenie.

A predsa sa nedá nič zmeniť na tom, že prichádzajú ďalší a ďalší básnici, ktorí sa k nemu hlásia. Aj v najnovšej zbierke najlepšieho z nich – v zbierke Erika Ondrejičku Tanec večerných vločiek (Galéria Brunovský, Bratislava 2006) – nachádzame báseň List pre princeznú – P. S. s venovaním Miroslavovi Válkovi. Válek je v nej prevtelený do starého javora a uvaľkaná pointa básne znie priam prorocky:

Starý javor v sebe tajne ukrýva

smutnú pesničku z husľového dreva

a jeho pieseň uvaľkaná do cliva

v záhrade ani s vetrom nedoznieva

6

Válkova simultánka s rôznymi generáciami trvá, no môj článok sa chýli k záveru.

Nemôžem ho ukončiť lepšie než tým, že básnikovi-šachistovi Miroslavovi Válkovi pripijem k nedožitej deväťdesiatke jeho vlastnou básňou Šachy – aj keď mat kráľovi je ešte v nedohľadne.

(Text vyšiel v knihe Ťahák z dejín slovenskej literatúry alebo Od Lomidreva po Malkáča, vyd. LIC 2013)

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Sportnet

Montreal Canadiens - Philadelphia Flyers: ONLINE prenos zo zápasu základnej časti NHL. Hrá aj Juraj Slafkovský.

Sledujte s nami ONLINE prenos zo zápasu zámorskej NHL: Montreal Canadiens - Philadelphia Flyers.


Tomáš Záborský a František Gajdoš v zápase štvrťfinále play off hokejovej Tipos extraligy medzi HK Poprad - HK Nitra.

Pozrite si prehľad športových udalostí v piatok 29. marca. Aký je program dňa?


Viliam Čacho.

Vypočujte si piatkovú časť denného športového podcastu portálu Sportnet.sk, v ktorom si zhrnieme to najdôležitejšie, čo sa udialo v športovom svete.


Slovenský stredopoliar Stanislav Lobotka v zápase proti Nórsku.

Futbalisti odohrali prvé zápasy v príprave na EURO.


SkryťZatvoriť reklamu