Celé rameno má potetované indíciami svojho výskumu o učení bábätiek – na obrázkoch srdca a kríža napríklad skúšal, ako vedia rozlišovať tvary. Vývojový psychológ CASPAR ADDYMAN skúmal aj inú vážnu vec - na čom sa chichocú najmenší po celom svete. Rozpráva, prečo sme štekliví aj prečo majú bábätká radšej psy než mačky.
Mali ste zaujímavú kariéru, od šéfkuchára k finančníkovi, softvérovému developerovi. Prečo ste sa vrátili do akademického prostredia k psychológii?
Keď som pracoval v bankovníctve, zaspával som na kancelárskom stole. Po štyroch - piatich rokoch som si povedal, že to tak nemôže byť do konca života.
Popri práci som si urobil večernú školu psychológie v Birkbeck Centre. Najzaujímavejšie boli prednášky o bábätkách. O prvých dvoch rokoch života, o tom, ako sa začíname učiť, a o tom, čo už bábätká vedia, sme mali celý jeden predmet. Prednášajúci vytvorili aj počítačové modely učenia bábätiek.
Moja doktorandská práca pred dvanástimi rokmi bola o tom, ako sa bábätká učia jazyk, pojmy, či sú dve veci rovnaké, alebo rozdielne. Ukazoval som im svoje tetovania, na ktorých sa to mohli učiť rozpoznávať. Osemmesačné bábätká tomu rozumeli, štvormesačné až tak nie.
Tetovania ste si spravili pre svoj doktorandský výskum?
Bola to odmena za to, že ho dokončím. Už som nejaké tetovania mal a povedal som si, že keď to zvládnem, dám si potetovať celú ruku a všetky tetovania budú o mojom výskume.
Napríklad je tam ilúzia kocky, ktorá môže ísť rôznymi smermi podľa toho, ako sa na ňu pozeráte. Alebo mimozemšťania z počítačovej hry, ktorú som vymyslel pre šesťročných – mali pri hre zistiť, ktoré príšery sú zlé, hoci im nikto nič nevysvetľoval.
Venovali ste sa aj zmyslu pre čas. Sú v tom dospelí jasne lepší?