Miro Jaroš: Prekážajú mi rodičia niektorých detí

Plánuje natočiť celovečerný film a na jeho najnovšom klipe pracovalo sto ľudí. MIRO JAROŠ má niekedy pocit, že detské pesničky sú jeho jediný svet.

Zo žltej košele a červeného motýlika sa stal symbol. Obliekajú sa podľa neho deti a vznikla aj verzia štrikovaného Mira Jaroša. (Zdroj: Archív Mira Jaroša)

Kto je dnes Miro Jaroš?

Miro Jaroš našiel svoje nové ja, ktoré predtým nepoznal. Motivuje deti a je súčasťou mnohých slovenských rodín. Žije úplne iný život, než žil pred piatimi rokmi.

Vďaka detským pesničkám?

Áno.

Ako ste sa k nim dostali?

Našlo si ma to náhodou, keď ma kamarátka oslovila, aby som napísal detskú pesničku pre projekt Veselé zúbky. Trvalo mi to desať minút, no nechcel som sa s tým spájať. Potom sa ozvalo vydavateľstvo Ikar, že to chce vydať knižne a nahovorili ma, aby som vydal aj ďalšie pesničky.

Rodičov nedokážem zmeniť, ale svet môžem meniť cez deti.

Miro Jaroš

Nahovorili?

Bránil som sa zubami-nechtami. Potom za mnou prišla riaditeľka vydavateľstva a povedala: Áno, budeš písať pre deti a predáme z toho dvadsaťtisíc kusov. Smial som sa, ale mal som pred tým úctu. Tak som sa nechal ukecať, napísal som ďalšie a úspech sa opakoval.

Čo znamená brániť sa zubami-nechtami?

Nechcel som písať detskú tvorbu. Celý čas som bol presvedčený, že moje publikum sú ľudia nad tridsať rokov. Mal som nejaké pesničky v rádiách a dokázal som si zarobiť vystúpeniami. Na detskú tvorbu som sa pozeral ako na niečo menej hodnotné.

Prečo?

Myslel som si, že detskú pesničku dokáže napísať každý.

Nedokáže?

Nie, nie je to tak. Až potom som si tú tvorbu začal vážiť. Je rozdiel medzi detskou tvorbou a detskou tvorbou.

Aký?

Niekomu stačí jeden syntetizátor a neberie ohľad na to, aký to bude mať zvuk. Moja tvorba obsahuje veľa hudobných nástrojov a celý proces používam taký, ako keby som robil pieseň pre dospelých. Len s tým rozdielom, že tam vložím detský text, hudbu trochu prispôsobím a dáme tam trochu viac cinkátok. Navyše má každá pesnička náučný charakter a má svoje poslanie.

Má takýto rozmer aj vaša tvorba pre dospelých?

Nie. Keď píšem pre dospelých, niekedy mi trvá aj dva mesiace, kým som spokojný s textom. Používa sa tam veľa metafor a človek si môže vytvoriť vlastný príbeh. Detské pesničky mám napísané do hodiny, niekedy stihnem aj dve.

Keď dokážete vytvoriť detskú pesničku za hodinu, tak to o náročnosti veľmi nehovorí. Spomínali ste, že to nedokáže každý. Ako to je?

Pre mňa je to ľahké, no ľudia, s ktorými sa stretávam, hovoria, že je to náročné, lebo detský divák je veľmi kritický a veľmi si vyberá. Deťom treba hovoriť priamočiaro, aby tam nehľadali skrytý význam a presne vedeli, čo chcem povedať.

Prekáža vám niečo na detskej tvorbe?

Jedine rodičia niektorých detí. Ja nemôžem zmeniť svet, no môžem meniť malé veci. Napríklad z mojej pozície môžem deti naučiť vidieť dobro, čo je podľa mňa správne. To už veľa dospelých ľudí nevidí. Deťom je jedno, či je niekto čierny, Róm alebo Ázijčan. Ale keď mu povie rodič, že si má na nich dávať pozor, tak v ňom zasial niečo negatívne. To na dospeláckom svete nemám rád. Rodičov teda nedokážem zmeniť, ale svet môžem meniť cez deti.

V čom vám prekážajú rodičia?

Robil som napríklad videoklip, kde na oblakoch spia malé bábätká. Všetky biele a jedno čierne. V momente, ako som to uverejnil na facebooku, písal mi nejaký otec, či nemáme dostatok pekných bielych detí. To ma zabolí, lebo ja vidím svet farebne.

Prekvapilo vás ešte niečo?

Chápem, že každý rodič vidí svoje dieťa ako to najtalentovanejšie. Napríklad vyhlásim konkurz, kde presne špecifikujem, aké deti potrebujeme do videoklipu. Nebojácne, sebavedomé a schopné niečo zahrať pred štábom. Rodičia s nimi prídu a potom musím niektorým deťom i rodičom vysvetliť, že ich dieťa nie je pre náš projekt vhodné. Má strach z kamery, je vystresované a nechce tam byť. Niektorí rodičia sú však príliš ambiciózni a na dieťa tlačia. Nútia ho, aby to skúsilo, že to určite dá, a keď nechce, hrozia mu trestmi. Rodičia by si mohli uvedomiť, že nakrúcanie videoklipu by malo byť pre deti zábavou, a nie stresom. Aj mňa stresuje, keď to vidím.

Sú takí viac otcovia alebo matky?

Odomknite si článok - prihláste sa alebo si predplaťte Sme.sk
Vyskúšajte predplatné za 1€ týždenne. Staňte sa predplatiteľom už za pár sekúnd. Pošlite SMS s textom C4YQX na číslo 8787. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti predplatného Sme.sk:
Odomknite si článok - prihláste sa alebo si predplaťte Sme.sk
Vyskúšajte predplatné za 1€ týždenne. Staňte sa predplatiteľom už za pár sekúnd. Pošlite SMS s textom C4YQX na číslo 8787, alebo kliknite na tlačidlo s textom SMS a odošlite predvyplnenú SMS. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti predplatného Sme.sk:
Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Už ste čítali?