Hrôzostrašné príbehy Dúbravského: Na „záhade“. Povesť z búrskeho lesa

Borovicové lesy na Záhorí sú plné záhad.

Vidia, že asi sto krokov pred nimi stojí dom a dve okná má osvetlené. (Zdroj: Lukáš Freytag)

Na „záhade“

Povesť z búrskeho lesa

„V noci borom nechoď!“ Túto výstrahu doposiaľ používajú obyvatelia dedín okolo „Búrskeho lesa“ alebo krátko „Boru“. Je totiž v tomto ohromnom lese toľko ciest a chodníkov krížom-krážom, že každý, kto tu len zriedka chodí, zablúdiť musí. Aj okolitý obyvateľ, ktorý v jednom roku dobre vedel cestu, v druhom roku už ľahko zablúdi, poneváč cez zimu, keď sa drevo vozilo, mnoho nových ciest bolo narobených a staré neboly použité. Je to skutočný labyrint pre každého cudzinca.

Medzi Sološnicou a Moravským Sv. Jánom, bokom od Hasprunky, nachodí sa miesto, ktoré menujú „Na záhade“. Teraz je to mladý bor, znova budovaný, keď starý vyrúbali. O tejto „Záhade“ koluje nasledujúca povesť:

Pred dávnymi rokami, keď ešte ani jednej cesty neviedlo cez Búr, ale zato mnoho ciest nahodilých sa tam križovalo, nebolo hodno bez vodiča sa tamtade pustiť.

Výstrahu neposlúchol kasnár zo svätojánskeho majera a dal raz po obede zapriahnuť s rozkazom, že pôjde na podhorie lichvu kupovať. Do večera bude v Sološnici, tam prenocuje a ráno začne obchádzať dediny. Paholok zapriahol do ľahkého vozíka, pán vzal naplnenú tobolku so sebou, tiež troška krmu pre kone a pre seba a vydali sa na cestu.

Deň bol pošmúrny, chystalo sa na dážď, ale toho si pán nevšímal. Zajeli do boru, pričom paholok poznal cestu len do Hasprunky, ďalej už nie. Však ich už voľakto odtiaľ nasmeruje, hovorili si. Šli už skoro dve hodiny borom, ale človeka nestretli. Až tu sa objaví pred nimi hájnik so psom a pýta sa pána, kde že jede.

Do Sološnice,“ odpovie tento. „Sme už u Hasprunky?“ spýta sa.

„Pane, keď touto cestou pojedete, nikdy ani do Hasprunky ani do Sološnice neprídete. Táto cesta vedie k smolným peciam pri Sokolde.“

„Jéjda. Ako sa teraz dostaneme na pravú cestu?“

„Vráťte sa na kúsok a keď prídete k prvej križovatke, zahnite naľavo. Tou cestou sa dostanete k rúbanisku a odtiaľ popri kopách otiepok k jágerni (hájovni) a tam vás už nasmerujú. Ale neradím vám dnes do Sološnice sa pustiť, nocujte v Hasprunke, bo iste zamrknete.“ Takto vysvetľoval hájnik.

Stratení v Búre

Obrátili sa teda a jeli zpäť. Na križovatke zvrtli sa naľavo a za pol hodiny boli pri rúbanisku. Vtedy sa spustil dážď a zatemnilo sa. Cestu popri kopách našli, lenže už sa úplne zvečerilo a po jágerni ani stopy. Už to bolo aj pánovi podozrivé. Ostať tu však nemohli, nezostávalo im nič iné, iba jeť ďalej.

Nastala tma ako v rohu. Odrazu kone zastali a nepohli sa ďalej. Paholok sliezol, obzeral sa po príčine a tu zbadá, že veru tu žiadnej cesty ani niet. Že už dlho blúdia, to vedel i pán, ale že i cestu ztratili, to ho naplnilo úzkosťou.

Lampáša nemali, posvietiť si nemohli. Drobný hustý dážď padal tak, že boli už úplne premoknutí. Pán hrešil, paholok len vzdychal, ale nepomohlo im to nič. Kone však boli múdrejšie. Keď si oddýchli, pustili sa sami od seba ďalej a zanedlho boli už zasa na akejsi ceste. Jeli dlho; mohlo byť už pri polnoci a nikde východiska z boru, len tma a iné nepočuli, len ako kone kopytami štrngajú o kamene.

Potom kone zase zastali. Pán s paholkom videli, ako sa kmitlo pred nimi svetlo. Zoskočili obidvaja z vozíka a vidia, že asi sto krokov pred nimi stojí dom a dve okná sú osvetlené. Teraz už s radosťou viedli kone k domu. Vráta boli dokorán otvorené, rovnako aj domové dvere, ale človeka nikde a na volanie sa tiež nikto neozval. Pán vošiel do predsiene, potom do izby, ale nikto nikde. Paholok chcel vojsť do dvora, ale kone fŕkali a vzpierali sa, nie a nie sa pohnúť.

Paholok vošiel do izby, „Pane, nie sme na dobrom mieste, kone to cítia; jeďme preč.“

„Nie som blázon, však voľakto príde! Choď si len ku koňom!“ prikázal pán a sadol si k stolu.

Netrvalo dlho, keď zaznela zvonku muzika, ktorá sa blížila. A za pár minút bola už tu. Vpredu kráčali štyria muzikanti a za nimi niekoľko kočiek, vymašľovaných a vyfintených, vždy dve a dve pospolu. V izbe pustily sa hneď do tanca a pána si nevšímali. Ten sedel polomŕtvy od strachu a sotva dýchal. Tanec trval dlho, ale keď muzika skončila, všetko sa vytratilo v takom poriadku, ako bolo prišlo.

Záhada

Pán sa spamätal, vyskočil a vybehol von. Voz stál s koňmi obďaleč a paholok držal kone za uzdu a chlácholil ich.

V tom zavznela akoby strelná rana. Pán sa obráti, ale svetla už nebolo, urobí pár krokov, ale domu tu už tiež niet. Nič, iba akási mýtina alebo lúka. Zmizlo všetko.

Pán i so sluhom stáli ako omámení. Dlho nikto nič neprehovoril. Konečne zahrešil kasnár a riekol: „Teraz sa ale nepohneme do rána ani na krok! Urob oheň a vypriahni kone, nech sa pasú!“

Sluha tak urobil a o chvíľu plápolal veselo oheň, živený mastnou borovicou. Mlčky sedeli a osúšali sa, až sa začalo brieždiť. Vtedy vyhľadali cestu, ktorá smerovala k východu slnka a dali sa na cestu.

Asi za hodinu prišli k jágerni.

„Kde sme?“ bola prvá otázka pánova.

Jabloňovská jágerňa,“ znela odpoveď.

„No to sme premerali celý Búr od Sokolda až sem! Štyrikrát toľko cesty ako do Sološnice!“ riekol kasnár a porozprával, ako pochodili. Spomenul tiež príhodu s domom.

„To ste boli na močiarisku. Menujeme ho Záhadou, lebo nikto sa nevyzná, čo je to tam. Dnes je to pod vodou, zajtra suchá mýtina, pozajtra bažina s tisícmi žiab a hneď na to zelená lúka. Nikto sa v tom nevyzná, ale každý bočí od tohto miesta. Zkúsili tam už mnohí rôzne veci a niektorí sa aj zbláznili. No, za pol hodiny ste v Jabloňovom a za tri hodiny dobrej jazdy môžete byť v Sološnici.“ Takto hovoril starý jáger.

Cestujúci sa teda občerstvili teplým mliekom a konali svoju cestu ďalej. Kasnár nikdy viac cez Búr nešiel a paholok by ani za svet nebol do Búru vstúpil, iba ak na 100-200 krokov.

kasnár, -a muž. r. zastar. hospodársky správca, úradník na veľkostatku.

lichva, -a žen. r. hromad. rožný statok, dobytok


Už ste čítali?