Hral do tanca aj tým, ktorí jeho blízkych poslali do koncentračných táborov

Úspešných umelcov zo Slovenska i z Česka nacisti pre židovský pôvod vymazali z dejín hudby. Ich osudy ožívajú v diele Maličká slzička.

Walter Kaufmann si presadil štúdium hudby proti vôli rodičov a v Berlíne muzicíroval aj s Albertom Einsteinom. Nacizmus ho vyhnal do exilu v Indii a do Československa sa nevrátil ani po vojne. (Zdroj: archív Waltera Kaufmanna)

Zažili fenomenálne hudobné úspechy vo svete, no ich mená málokomu niečo hovoria. Ich rodiskami nie sú metropoly Paríž, Berlín alebo Viedeň, ale Lučenec, Košice, Trnava či Karlove Vary.

Slovenská muzikologička Agata Schindler sa rozhodla vrátiť do hudobných dejín tých, ktorí z nich boli po nástupe nacizmu v Nemecku dôkladne vymazaní. V knihe Maličká slzička, ktorá nedávno vyšla v slovensko-anglickej verzii, približuje turbulentné osudy „prekliatych“ hudobníkov v strednej Európe.

„Na Slovensku je ohlas pre mňa prekvapujúco mimoriadne silný,“ hovorí Agata Schindler. „Aj moji kolegovia z hudobnej oblasti boli prekvapení, že sa takéto niečo vôbec dialo. Na Slovensku sa totiž nacizmu a jeho vplyvu na hudbu v slovenskom štáte dosiaľ nikto nevenoval,“ vysvetľuje.

Hudobníci, ktorí pochádzali zo židovských rodín, prišli po roku 1933 v Nemecku o možnosť pôsobiť vo svojom povolaní medzi prvými. O to, aby bol hudobný svet len árijský, sa starala Hudobná komora, ktorá sprostredkovala muzikantom zamestnanie. Jej členmi nemohli byť Židia, bolo zakázané aj uvádzanie diel židovských autorov. Slovensko sa po roku 1939 tiež prihlásilo k protižidovskej politike, a to aj v hudobnej oblasti.

No k týmto hudobníkom sa nikto neprihlásil ani po vojne. „Mnohí z prisluhovačov po roku 1945 zastávali naďalej dôležité funkcie alebo žili bežným životom, kým prenasledovaní buď zahynuli, alebo žili v exiloch,“ píše v knihe Agata Schindler.

Zázračný klavirista z Košíc mal slabé nervy

To bol aj prípad rozporuplnej osobnosti Josefa Weissa. Velikáni tých čias ho považovali za mimoriadny talent – klaviristu a skladateľa, svoje okolie však iritoval náladovosťou a výbuchmi hnevu.

„Slovenská hudobná história 153 rokov od narodenia tohto významného rodáka z Košíc naňho nikde nikoho neupozornila,“ čuduje sa Agata Schindler a dodáva, že Weiss zrejme hovoril okrem maďarčiny a nemčiny aj po slovensky.

Narodil sa v roku 1864 tak ako Richard Strauss. Už v jedenástich rokoch významný skladateľ Franz Liszt odporučil Weissovo okamžité prijatie na hudobnú akadémiu. „Zahral som dve Chopinove skladby a na jeho želanie aj vlastnú sonátovú časť, ktorej tému mi znova zapískal, keď sme sa po desiatich mesiacoch opäť stretli,“ spomínal na prvé stretnutie so svojím životným učiteľom a podporovateľom Weiss.

Neskôr sa na pozvanie legendárneho hudobného agenta Hermanna Wolfa stal učiteľom hry na klavíri v Berlíne. Tu strávil s prestávkami takmer päťdesiat rokov. Kým jedni ho opisovali ako „drzého hochštaplera“, iní v ňom videli „hyperaktívneho umelca, trošku podivína, s vlastnosťami neraz poukazujúcimi na genialitu“.

Bol známy aj za morom. Na prelome storočí koncertoval v New Yorku a sprevádzal speváčku Emmu Nevadovú v Metropolitnej opere. Okrem vlastných skladieb boli jeho doménou technicky náročné diela, či už od Chopina, Brahmsa, alebo Liszta.

Jeho spolubývajúci z New Yorku skladateľ a klavirista Ernö Dohnányi tvrdil, že sa Weiss mohol stať najlepším svetovým klaviristom, keby bol schopný ovládať svoje nervy.

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

V roku 1910 neudržal výbuch hnevu ani pred samotným Gustavom Mahlerom. Koncert pod Mahlerovou taktovkou v newyorskej Carnegie Hall, ktorý mal Weissovi pomôcť z finančných problémov, sa skončil fiaskom. Na generálnej skúške Weiss po hádke o interpretácii skladby hodil Mahlerovi partitúru na hlavu a odišiel zo sály bez kabáta.

Mahlerova manželka Alma si na Weissa spomínala takto: „Štvorhranná lebka, holá, iba uprostred malý pramienok vlasov, hnedé oči, ktoré bodali cez malé otvory, prezrádzali šialenstvo alebo genialitu. Bol to najlepší klavirista, ktorého Mahler, podľa vlastného vyjadrenia, vôbec počul.“

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Téma: Kultúra


Článok je zaradený aj do ďalších tém história, SME Plus, História, Víkend

Už ste čítali?