AKO SA OSLAVOVAL 1. MÁJ

Kto niesol na 1. mája červenú zástavu s kosákom a kladivom, mohol si zarobiť

Na prvé máje ľudia dnes spomínajú s úsmevom. Okrem jedného.

Banská Bystrica, 1. máj 1983. (Zdroj: TASR)

Spontánne výkriky na oslavu strany nacvičovali aj týždeň dopredu. Zo sprievodu sa chcel každý čím skôr vypariť. Ale vlajkonosiči si mohli prilepšiť – najmä ten, kto bol ochotný niesť červenú zástavu s kladivom a kosákom. S odstupom času si ľudia na prvomájové sprievody spomínajú skôr s úsmevom. Komunistom však nemôžu zabudnúť na jeden konkrétny – 1. máj 1986. Ten po výbuchu v Černobyle.

Oslavy prvého mája neboli v pravom slova zmysle povinné. „Ale účasť nebola ani dobrovoľná. Tak ako všetko za socíku,“ spomína na históriu spred vyše tridsiatich rokov novinár a karikaturista Mikuláš Sliacky. Hovorilo sa tomu dobrovoľne nasilu.

Prečítajte si tiež:Prečítajte si tiež: Na prvého mája hádzal po súdruhoch vajcia. Trafil a šiel sedieť do Ilavy

Sliacky, ktorý v tom čase pracoval v populárnom humoristickom časopise Roháč, tvrdí, že na Sviatok práce to bolo všade rovnaké: „Šéfstvo pred 1. májom kládlo na poradách podriadeným na srdce, aby prišli: Veď by bola hanba, keby od nás prišlo málo ľudí,“ vysvetľuje známy karikaturista.

Vnútenú rivalitu medzi inštitúciami potvrdzuje aj stredoškolský profesor, medailér Pavel Károly z umeleckej priemyslovky v Kremnici. „My sme boli určite najlepší na Slovensku. Mali sme prísnu riaditeľku,“ spomína.

V sprievode mal podľa neho každý svoje miesto a svoju úlohu. „Na štvorčekovom papieri sme mali na nástenke plán, kto bude čo niesť. Každý jeden sa tam našiel,“ dodáva. „Spontánne“ skandovanie hesiel a nástup sprievodu, ktorý trval v malom meste do dvoch hodín, nacvičovali na ľahkoatletickom ihrisku aj týždeň dopredu.

Manifestácia podľa scenára

Oslavy 1. mája mali vždy presný scenár. Zamestnanci jednotlivých fabrík sa najprv zhromaždili pred svojimi podnikmi, žiaci a študenti pri svojej škole.

Platilo, že čím väčšie mesto, tým dlhšie prestoje. Kým sa totiž sprievod dostal pred hlavnú tribúnu, aby mávaním pozdravil súdruhov z komunistickej strany, čo bol hlavný bod programu, chvíľu to trvalo.

Podľa Sliackeho to v Bratislave vyzeralo takto: „Človek sa vybral do mesta na vopred určené podnikové ,,zhromaždište". Trebárs na ulicu Obrancov mieru (dnešná Štefánikova ulica). Tam sa hodinku-dve postávalo a nudilo.“

Sprievod sa potom začal presúvať na Námestie SNP, kde stála hlavná tribúna, obtiahnutá – ako inak - červenou látkou. Na nej už boli zoradení čelní predstavitelia komunistickej strany so slávnostným úsmevom na tvári. „Smiešne bolo, že niekedy celé časti sprievodu nekývali. Iba rýchlo prešli popred tribúnu, ani sa na ňu nepozreli. Ale tí tajtrlíci na tribúne mávali odušu a vycierali sa, pretože ich točila televízia,“ spomína Sliacky.

Taká malá Severná Kórea

Z ampliónov zneli pochody, prípadne vyhrávala dychovka, „moderátor“ čítal informácie o tom, ktorý podnik splnil plán. Pod sto percent to nikdy nebolo. „Taká malá Severná Kórea, aj keď liberálnejšia,“ hovorí karikaturista.

Veľká sláva to bola aj v malých mestách. Pochodovalo všetko, čo malo ruky a nohy. Tak napríklad v päťtisícovej Kremnici vyšlo do ulíc 900 ľudí zo Štátnej mincovne, 600 baníkov z Rudných baní vyštafírovaných vo sviatočných baníckych uniformách a ďalších 400 robotníkov z Elektrovodu. „Vpredu išli vždy predstavitelia podniku, za nimi zamestnanci, niektorí dostali do ruky vlajky,“ spomína fotograf vtedajších Rudných baní Ivan Čillík.

V zástupe zamestnancov sa presúvali aj alegorické vozy, ktoré predstavovali výrobu v socialistických podnikoch či jednotných roľníckych družstvách. Vlastný alegorický voz s maketami hospodárskych zvierat mali napríklad družstevníci z blízkej Kopernice, baníci, ktorí pochodovali v slávnostných historických uniformách, mali tiež svoj – s huntíkom.

„Deti mávali, skandovali sa nacvičené heslá Nech žije KSČ, Nech žije ZSSR,“ spomína fotograf. Populárne bolo aj heslo So Sovietskym zväzom na večné časy a ďalšie.

Jednotlivé sprievody prichádzali postupne v stanovenom čase pred hlavnú tribúnu na námestí, kde defilovali pred súdruhmi. „Tam už boli zoradení straníci z krajských a okresných výborov. A sovietski dôstojníci, ktorých bolo treba hneď ráno doviezť zo Sliača,“ dodáva Čillík.

Prečítajte si tiež:Prečítajte si tiež: Namiesto Marxa vlastný portrét. Husákov úsmev zachránil študentom kožu

„Mojou najväčšou starosťou bolo, aby nepršalo. To by mali ľudia dáždniky, takže by som nič poriadne nenafotil,“ smeje sa fotograf s odstupom rokov.

Študenti miestnej umeleckej priemyslovky prichádzali do sprievodu dôkladne pripravení. „Vyrábali sme si vlastné objekty. Boli z polystyrénu, výtvarne prepracované s nápisom 1. máj,“ rozpráva stredoškolský profesor Pavel Károly s úsmevom. Keď ich po rokoch sťahovali zaprášené z povaly školy, poriadne sa narobili.

Neúčasť sa dlho pamätala

Na otázku, či boli nejaké sankcie za neúčasť v sprievode, neexistuje jednoznačná odpoveď. Súdruhovia to brali individuálne – od prípadu k prípadu.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Už ste čítali?