Prvého apríla 1994, v deň, keď Robert Doisneau naposledy vydýchol, stratilo mesto Paríž trpezlivého pozorovateľa s jedinečným zmyslom pre humor a neopakovateľnosť chvíle. Ak by slávny francúzsky fotograf žil o trinásť dní dlhšie, stihol by ešte osláviť 82. narodeniny.
Smrť ho však zastihla o čosi skôr, v deň, keď sa v kalendári stretli bláznivý apríl a Veľký piatok.
Európou sa prehnala víchrica, príjemné jarné teploty prudko padali k bodu mrazu a rýchly dážď pokropil aj chodníky Paríža.
Doisneauovi by sa také počasie páčilo, mal rád, ak na fotkách zaujímavo dokreslilo atmosféru. Ako keď na jednej z jeho známych momentiek muzikant mokne s dáždnikom v ruke, pretože ho drží nad violončelom, a nie nad vlastnou hlavou.
Jeho najslávnejším dielom je však iná fotka, jedna z najpredávanejších fotografií všetkých čias. Bozk pred radnicou z roku 1950. Stala sa vizuálnym symbolom Paríža a ako uvádza Hans-Michael Koetzle v publikácii 50 ikonických fotografií, len na pohľadniciach sa jej predalo viac ako dva a pol milióna kusov a na plagátoch ďalších 500-tisíc.
Ak by sa k tomu prirátali aj vankúše, dáždniky, kalendáre či tričká, je možné, že by sa romantický bozk stal skutočne najobľúbenejšou fotografiou sveta.
Bozk na objednávku
Bozkávajúci sa milenci však Doisneaua riadne vytrápili. Posledné dva roky života sa musel kvôli nim dokonca opakovane obhajovať na súde. Hrozilo, že sladká chvíľa, ktorú v zlomku sekundy navždy vytrhol pominuteľnosti času, mu v spomienkach načisto zhorkne.
