Presne 1. apríla 2002 v Holandsku ako v prvej krajine na svete začal platiť zákon, vďaka ktorému lekári môžu legálne pomôcť pacientom umrieť.
Legalizácia eutanázie (usmrtenie lekárom na pacientovu žiadosť) a asistovanej samovraždy (lekár predpíše prípravok na usmrtenie, ktorý si pacient sám podá) vyhnala pri schvaľovaní v holandskom parlamente rok predtým do ulíc odporcov.
Kresťanskí aktivisti spievali cirkevné piesne na nádvorí parlamentu a niekoľko tisíc ľudí, najmä školákov, sa zúčastnilo na tichom protestnom pochode.
Deväťdesiat percent bolo za
V skutočnosti sa holandskí zákonodarcovia pokúšali vyrovnať s praxou, ktorá medzi lekármi a pacientmi prebiehala v ilegalite už desaťročia.
Ich snahy odštartoval v roku 1973 prípad lekárky, ktorá podala smrtiaci prípravok umierajúcej mame po tom, čo ju opakovane žiadala o eutanáziu. Lekárka dostala krátky podmienečný trest, no prípad otvoril právnu polemiku o tom, že lekári nemusia vždy udržiavať pacienta nažive proti jeho vôli, ak neznesiteľne trpí. Bolo to prelomenie tabu v tradične kresťanskej krajine.
Keď takmer o tridsať rokov neskôr a po viacerých výskumných štúdiách poslanci v holandskom parlamente schvaľovali zákon o eutanázii, deväťdesiat percent Holanďanov bolo za.
Konflikt princípov
Zákon v roku 2002 stanovil prísne podmienky, že musí ísť o jasnú, dobrovoľnú, dlhodobú a premyslenú požiadavku pacienta, ktorý neznesiteľne trpí, bez nádeje na zlepšenie, je informovaný o svojom zdravotnom stave, neexistuje iná primeraná alternatíva a požiadavku musí posúdiť aj ďalší lekár.
Následne musí lekár nahlásiť každý prípad eutanázie alebo asistovanej samovraždy na posúdenie špeciálnemu výboru.
