Režisér Robert Kirchhoff: Najhorší nie sú tí, čo hajlujú v kočikárni

Nie sme pripravení hodnotiť tento svet. Kritické myslenie ustupuje sympatiám, prvému dojmu, tvrdí Robert Kirchhoff.

Robert Kirchhoff (Zdroj: Gabriel Kuchta - SME)

ROBERT KIRCHHOFF je filmový režisér a producent, ktorý sa zameriava na dokumentárny film. Vo svojich témach sa často vracia do minulosti, pretože ho zaujíma, ako sa vyrovnávame s vlastnou históriou a zlými skutkami. Natočil a produkoval viacero celovečerných filmov, ktoré uspeli na zahraničných aj domácich festivaloch. Patria medzi ne Kauza Cervanová, Hej, Slováci, Para nad riekou alebo Diera v hlave.

Práve ide do kín váš nový dokumentárny film Diera v hlave o rómskom holokauste. Vznikal dvanásť rokov. Verili ste, že ho dokončíte?

Dvanásť rokov je naozaj dlhý čas, ale nedá sa povedať, že som na Diere v hlave pracoval sústredene celý čas. Začali sme ho pripravovať a nakrúcať s producentom Borisom Hochelom. Boris náhle zomrel a ja som nemal silu v tej práci pokračovať. Keď som sa k filmu po istej prestávke vrátil, všetko sa zmenilo. Postavy z nakrúteného materiálu už nežili. Začal som uvažovať nad úplne iným konceptom a štýlom. Prišla nová téma – pamäť a jazvy. Bol som presvedčený, že všetci svedkovia ešte nezomreli a začal som pátrať takpovediac v celoeurópskom teritóriu. Stretol som ľudí, ktorí boli neuveriteľne vitálni a autentickí. Neboli dotknutí rútiacou sa civilizáciou, ktorá od nás stále niečo chce. Začal som ich počúvať a akoby ma prestali zaujímať koncentráky a smrť.

Prestali?

O holokauste hovoríme už roky. Nakrúcajú sa filmy, píšu sa knihy, diskutuje sa a predsa zisťujeme, že dávna minulosť sa znova prebúdza k životu. Ten odkaz sa mnohých vôbec nedotkol.

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Robí sa toho málo alebo sa to robí zle?

Nemecký nacizmus skončil po vojne ako memento, ale to, z čoho sa zrodil, sa k nám stále znova vracia. Kde sa stala chyba? Mení sa forma, jazyk je však stále rovnaký. Sústredil som sa na to, o čom moje postavy chcú hovoriť. Z rôznych dôvodov. Keď si uvedomujem, koľkí z Rómov a Sintov zomreli a nedostali šancu povedať svoj príbeh, mrzí ma to. Odišli a s nimi odišla aj časť našej spoločnej pamäti. S ich mlčaním zomiera aj naša minulosť. To bol dôvod, prečo som chcel robiť tento film.

Zmenilo vás to?

Zmenila ma ich sloboda. Žijú a konajú doslova proti osudu. Napriek tomu, čo prežili, na svojom živote nezmenili nič.

Postavy vo filme hovoria o strašných zážitkoch, ako je pokus, keď sa pani Rite snažili nacisti meniť farbu očí pichaním injekcie jeden a pol centimetra poza oko, jej sestra pokusy neprežila. Pána Raymonda dodnes šikanujú francúzski policajti. Všetci však vyzerali spokojne. Boli?

Ľudia majú často pocit, že s ich osudmi sa nedá nič robiť. Stratou kohokoľvek alebo čohokoľvek, na čom im záleží, sa stali nevyhnutne bezmocnými. Plávajú a potápajú sa, znova sa vynárajú, sú rezignovaní a rozdávajú smútok. Moje postavy sú iné.

Nevzdali sa?

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME, SME Plus

Už ste čítali?