Vošla do cudzieho domu a na storočnej fotke uvidela svoju tvár

Nie sú rodina, nemajú nič spoločné, no vyzerajú ako dvojčatá. Ako je možné, že existujú ľudia, ktorí sú navlas rovnakí, hoci nie sú geneticky prepojení?

(Zdroj: archív N. H. a Daša Šimeková)

Babička Natálie Hrnčárovej mala narodeniny. Ako to už na oslavách býva, rodina si prezerala staré fotografie a hádala, kto sa na koho podobá a kto má po kom črty. „Bolo trochu smutné, že ja som sa na nikoho nepodobala,“ vzdychla si vtedy dvadsaťsedemročná architektka.

Iba kde-tu sa objavili čiastkové náznaky podobnosti, no nič do očí bijúce. Preto jej myseľ od úvah o príbuzenskej podobnosti zablúdila až k otázkam o dvojníkoch.

„Keďže ani mňa neobišli internetom kolujúce príhody o tom, ako ľudia kdesi náhodne natrafili na svojich dvojníkov, uvažovala som ďalšie dni o tom, ako vôbec človek dokáže sám seba rozlíšiť, respektíve nájsť v anonymnom dave tvár, ktorá mu je podobná,“ opisuje. Svet predsa dennodenne zaplavujú historky o stretnutiach úplne cudzích ľudí s identickou fyziognómiou. Nie sú rodina, nemajú nič spoločné, nikdy predtým sa nevideli, no vyzerajú ako jednovaječné dvojčatá. Ponášajú sa na seba tak veľmi, že by bolo možné poľahky ich zameniť.

Akoby bola pravda, čo mnohí považujú len za mýtus, že každý z nás má kdesi svojho dvojníka a je len otázkou času, kedy v tvári cudzieho človeka natrafíme na tú vlastnú.

Dvojníčka spred storočia

Odpoveď prišla už o niekoľko dní. Natália dostala za úlohu zamerať pred rekonštrukciou nehnuteľnosť novému majiteľovi. Išlo o starú viacpodlažnú secesnú budovu v Piešťanoch.

Na mieste strávila meraním laserom, pásmom a fotografovaním niekoľko hodín. Pri zakresľovaní budovy si niektoré skutočnosti musí spätne overiť aj cez fotografie.

„Keď som skončila, bola som riadne ufúľaná, pretože som sa pohybovala aj medzi holubincami v podkroví. Potešilo ma, že pri vchodových dverách som našla umývadlo, z ktorého tiekla voda, v starých budovách býva totiž často odpojená,“ vysvetľuje.

Keď som fotografie porovnala, bolo priam neuveriteľné, ako sa podobali. Úplne ma to fascinovalo

Natália Hrnčárová

A tak sa šla očistiť od prachu a umyť si ruky. „Keď som zdvihla zrak od umývadla smerom tam, kde zvyčajne býva zrkadlo, uvidela som zavesenú historickú fotografiu dámy v ráme. Žena na fotografii mala moju tvár,“ ani s odstupom času nedokáže skryť prekvapenie.

„Bolo to veľmi zvláštne. Chvíľu som na ňu len mlčky hľadela a vôbec som nevedela, čo si mám myslieť. Bol to pocit, pri ktorom vám nič nenapadne, keď len civíte a jednoducho nerozumiete tomu, o čo ide. Zvesila som ju a obzerala si ju zblízka, aby som zistila, či sa mi to len nezdá,“ zdôveruje sa.

Kto je tajomná žena

Natália si obrázok odfotila a keď neskôr prišla domov a nahrala všetky snímky do počítača a pustila sa do rysovania, spomenula si aj na portrét dámy. Porovnala ho s vlastným, ktorý mala uložený v počítači.

Téma: SME Plus


Článok je zaradený aj do ďalších tém Víkend

Už ste čítali?