AKO SA VOJENČILO V ČESKOSLOVENSKEJ ĽUDOVEJ ARMÁDE

Zastrelený major, stratené ilúzie a kone na tanieri. Pozrite si príbehy z vojenčiny

Na základnú vojenskú službu sa (takmer) nikomu nechcelo, no narukovať musel (takmer) každý. Čo zažili na vojenčine čitatelia SME?

Ladislav Végh, Sliač-Tri Duby, 1967. (Zdroj: ARCHÍV L. V.)

Zbehovia pálili ostrými

Okrem príjemných a veselých príhod sme na základnej vojenskej službe prežili aj jednu nepríjemnú udalosť.

V roku 1965 som narukoval do Bohuslavíc nad Vláří. Po nejakom čase vybrali päť vojakov z celej roty do poddôstojníckej školy v Michalovciach. Život tam bol veľmi ťažký. Pripravovali nás ako budúcich poddôstojníkov, veliteľov družstiev pre motostrelcov. Dennodenne sme absolvovali presuny pešo z kasární na Bielu horu a späť.

V decembri 1965 vyhlásili z nedele na pondelok ráno o tretej bojový poplach. Okrem výzbroje malo každé družstvo za úlohu zobrať zo skladu aj debnu ostrej munície.

Poplach sme absolvovali peši, asi po 3 - 4 km poplach zrušili a vrátili sme sa do kasární. Zhodili sme zo seba, čo sa dalo a šup do postele. O chvíľku sme však počuli veľký krik. Dozorný roty s pomocníkmi lietali po izbách. Dozorný roty zistil, že v sklade chýbajú dva samopaly a jedna debna ostrých nábojov. Vysvitlo, že dvaja vojaci z našej izby Cagašek a Porteš sa nevrátili z poplachu. Dostali sme príkaz prezliecť sa do vychádzkových uniforiem, keďže dvaja zbehovia boli v maskáčoch. Udalosť hneď nahlásili dozornému útvaru, ktorý mal službu v nových kasárňach za mestom. Spolu so šoférom nasadli do služobného auta 1201 a prišli k nám. Od nás si vzal dvoch vojakov so samopalmi bez munície. Vybrali sa smerom na Trhovište. Za mestom zbadali dvoch vojakov kráčajúcich po krajnici. Major prikázal zastaviť vozidlo a žiadal oboch vojakov o návrat do kasární.

Oni však skočili do priekopy – jeden na jednu, druhý na druhú stranu – a spustili paľbu na služobné auto. Major dostal smrteľnú ranu do hlavy. Čo s vojakmi, ktorí nemohli opätovať streľbu, lebo nemali náboje? Vodič sa krčil pod volantom, tiež ho zasiahli do hlavy, ale prežil. Ďalší dvaja ušli do hlbokej brázdy oráčiny.

Keď sa správa dostala do kasární, mali ste vidieť, ako reagovala vtedajšia dôstojnícka elita. Prišli do kasární so samopalmi, len hlavy vystrkovali z obrneného transportéra. My sme nastúpili na dvore a každý vojak dostal 30 ostrých nábojov na prečesanie okolia, ale s nulovým výsledkom.

Asi po dvoch týždňoch nejaká deva cestovala rýchlikom cez Kysak a zbadala, že na zastávke vzadu nastúpili dvaja vojaci, čo nahlásila sprievodcovi a ten zariadil potrebné.

V Poprade ich čakala kontrarozviedka, ktorá vojakov zadržala a odzbrojila. Počas rekonštrukcie prípadu sme ich strážili v kasárňach. Členovia kontrarozviedky použili pri vypočúvaní ťažké fyzické násilie. Mlátili ich viackrát denne. V Trenčíne dostali najvyšší trest.

Dôstojníka, ktorý prišiel o život, nám bolo ľúto. Údajne mal päť detí a vojaci ho mali radi. Česť jeho pamiatke.

František Dajka

Vojaci na autostráde a mäsiarky provokatérky

Spomienok je viac, niektoré sú dosť kruté, väčšinou však spomínam len na tie príjemné a veselé.

Mojou devízou bolo, a to som si vtedy vôbec neuvedomoval, že som vedel prstokladom písať na stroji. Mal som strednú ekonomickú školu, kde to bolo povinné.

Už počas prijímača sa o mňa prel výcvikový prápor v Malackách a veliteľstvo 11. bratislavskej brigády pohraničnej stráže, ktorá sídlila na vtedajšej Thälmannovej ulici, dnešná Za kasárňou, lebo potrebovali pisára. Samozrejme, vyhralo veliteľstvo.

V prijímači v Malackách to bolo tvrdé. Prvý mesiac sme dostávali výcvik, najmä do tela, nejaká teória, politické školenie družstva, terorizovanie mazákmi a podobne. Keď sme narukovali, ostrihali nás dohola. Prísaha bola až o mesiac a von sme sa dovtedy, samozrejme, nedostali. Pre niektorých bolo zábavou chodiť k plotu z pletiva, kam chodili Cigánky. Ďalej to nebudem rozvádzať.

Prvý mesiac ma mama s otcom prišli pozrieť len na vrátnicu, lebo mi strašne chýbal cukor a doniesli mi sladkosti. Keď ma mama po dvoch týždňoch od nástupu zbadala, takmer sa rozplakala. Bol som bez vlasov, uši a tvár spálené od slnka, vychudnutý a na rukách zažratá špina až do kože (teplá voda bola raz týždenne, v sobotu, hromadné sprchovanie).

Toto všetko spôsobil fyzický dril, ktorý sme mali každý deň a často aj po oficiálnom zamestnaní. Dávali nám otrasne zabrať, cez deň aj v noci. Aj mazáci si s nami často robili, čo chceli. Za veliteľa družstva sme mali Moravana, slobodníka Diviša. Na to, že bol záklaďák, bol to ‚cvok‘. Vojnu žral, lebo takto šplhal, aby dostal odmenu, opušťák a čo ja viem, čo ešte. Bol povestný v celom výcvikovom prápore.

Ničil nás všade, ráno na rozcvičke, v dennom zamestnaní, aj keď bol výcvik v teréne, a ten bol veľmi často. A to som mal ako mladý muž solídnu kondíciu. Hrával som futbal na dvore, bicykloval sa, no netušil som, že hranice ľudských možností sú niekde inde.

Okolie kasární bolo obklopené vojenskými lesmi, kde nás preháňali. Našťastie to bola rovina. Lenže veliteľ behal s nami v teniskách a my v ťažkých kanadách a často aj s poľnou na chrbte, resp. s plynovou maskou na tvári.

Náš veliteľ si však neuvedomil, že už kondične na nás nemá. Mali sme povinné streľby na strelnici v Kuchyni zo samopalu a guľometu. Výsledky strelieb neboli dobré. Tak sa rozhodol, že naspäť ideme „autobusom“. Vedeli sme, že je zle.

Bol to beh cez les s plynovou maskou. Lenže veliteľ zablúdil. Blúdili sme so zbraňami, až kým sme nenarazili na plot s autostrádou. Tak sme ho preliezli a prešli aj cez autostrádu. Na veliteľstve sme vraj už začali chýbať.

Veliteľ čaty z toho mal údajne nepríjemnosti a my sme sa z toho neuveriteľne tešili. Odvtedy vedel, že kondične nás nijako nepotrestá. Inak v mužstve mal veľa nepriateľov. Niekto mu zobral zo samopalu bodák, akože sa stratil. Veliteľ čaty chodil a prosil, aby sme mu ho vrátili. Aj sa rozplakal. Tam sa skončila jeho autorita. Ale my sme sa z jeho utrpenia tešili.

- - -

Oproti kasárňam v Bratislave na Košickej boli internáty, kde bývali mladé zamestnankyne Cvernovky a mäsokombinátu. Volali sme ich mäsiarky a špulky. Na balkónoch sa od jari zámerne polonahé až nahé pretŕčali, lebo vedeli, čo to s nami robí. Tak som raz vymyslel, že s nimi vybabreme. Doniesol som ďalekohľad, a to bolo! Ale len dovtedy, kým sa jeden z nás neukázal aj s ďalekohľadom, ony ho zbadali. Bolo po zábave. Ale musím povedať, že to vtedy stálo zato. Pokiaľ si pamätám, tak sa na nás aj prišli sťažovať. Nikto sa nepriznal, všetci sme zatĺkali. No bolo to spravodlivé sťažovať sa na vojakov, ktorých provokovali?

Andrej Magula

Sprcha raz za mesiac

Môj rok prezenčnej služby som strávil v Janoviciach nad Úhlavou. To bola taká diera pri mestečku Klatovy (2500 vojakov, 1 krčma a asi 300 domorodcov), ktorú možno poznáte z Čiernych barónov.

Ja už som tam síce nenastupoval ako člen pomocných technických práporov (PTP), ale prvý reálny názor na tieto kasárne som získal už na záchode na železničnej stanici: NIKDY VÍCE JANOVICE, RADŠI KULKU DO PALICE.

Písal sa rok 1971, vtedy aj vojsko pomáhalo budovať socializmus najmä tam, kde to veľmi nefungovalo. Takže asi po mesiaci celý náš prápor bigošov (spisovne motostrelcov) odvelili do Prahy na pomoc stavbárom.

Nebolo to tam také zlé, aj na pivo sme sa občas hromadne uliali. Raz nás však nachytal veliteľ roty, taký neschopný trpaslík, čo si stále jazykom olizoval pery, tak mal prezývku Žolík. Ja som mal už niečo vypité, takže na jeho výzvu, aby sme sa okamžite vrátili do ubytovne, som reagoval zle, ako veliteľ čaty som ho nepodporil, a naopak, poslal som ho do pr... Tak ma za trest poslali sólo späť do Janovíc...

Pri spaní vonku v mraze na čečine hrozilo, že si buď pripálime mundúr a nohy mrzli, alebo sa začali páliť kanady.

Pretože Janovice boli blízko hraníc, tak našou bojovou úlohu bolo, keď sa niekto pokúsil utiecť do Nemecka, nepustiť ho späť do vnútrozemia. To bolo pomerne často a v takýchto situáciách nebola žiadna dovolenka ani opušťák. A keďže sme boli nositeľom hrdého titulu BOJOVÝ ÚTVAR, bojový poplach nám vyhlasovali veľmi často. Vtedy sa muselo nastúpiť čo najrýchlejšie v plnej poľnej aj s atombordelom. Mazáci sa to snažili nejako oklamať.

Vo februári nám zase v noci odpískali poplach, ale tentoraz to bolo s výjazdom na tzv. zimnú stanicu na Šumave. Tam potom mazáci museli kradnúť bažantom svetre, teplušky a dokonca aj kanady. Útočili sme a hnali sme nepriateľa (Američanov alebo Nemcov, už neviem) takmer k hranici.

Tam sme sa museli v zime zakopať a brániť týždeň v zákopoch naše socialistické výdobytky. V noci sme mohli spať v obrnenom transportéri, ale tam bola taká zima a smrad zo zle fungujúceho naftového kúrenia, že sme si radšej urobili oheň vonku.

Pri spaní vonku v mraze na čečine hrozilo, že si buď pripálime mundúr a nohy mrzli, alebo sa začali páliť kanady. Ale prežili sme to, asi aj preto, že sme boli trénovaní. V kasárňach sa celý rok tiež nekúrilo a tiekla len studená voda (sprcha bola raz za mesiac!). Ja som nemal počudovanie celú zimu ani nádchu...

Václav Vyskočil, Stará Bělá u Ostravy

Ako sme stratili ilúzie o krajanskej solidarite

V roku 1958 som dostal povolávací rozkaz a narukoval som do celorepublikovo známych Janovíc nad Úhlavou.

Prvý mesiac na vojne bol takzvaný prijímač. To bola absolútna strata ľudskej dôstojnosti. Mazáci si na nás vybíjali svoje frustrácie a dôstojníci to ticho schvaľovali.

Moja príhoda nepoteší národovcov. V tom ubitom, vystrašenom stáde holohlavcov (vtedy bola holá hlava výsmech sveta) sme boli siedmi od a z Trnavy. Rozhodli sme sa ísť žalovať veliteľovi roty Slovákovi, kapitánovi B.

Naivne sme verili v slovenskú solidaritu v cudzom svete. Mysleli sme si, že zaúčinkuje hlas rodu a prikáže, aby nás poplachmi nedevastovali každú noc, niekedy aj päťkrát či šesťkrát.

Veliteľ prijímal mužstvo poobede o pol štvrtej. Delegácia bola trojčlenná vrátane mňa. Predniesli sme svoju sťažnosť.

Kapitán si okamžite dal nastúpiť rotu. K mazákom mal takýto príhovor: „Tak vy, keď tu v noci nie som, dávate rote poplach aj šesťkrát? Dvadsaťkrát im ho dajte! Na to sem prišli.“

Mazáci to s úškrnom vzali na vedomie a poriadne pritvrdili, čo sa už pritvrdiť nedalo. Vtedy sme stratili všetky ilúzie o krajanskej solidarite.

Ani stopy nebolo po slušnej a ľudskej ľudovej armáde. Ani ten kapitán (inak Hlohovčan, krajan) na nás nezabudol. Buzeroval nás aj po návrate zo školy.

Po mesiaci nás sedem vyššie menovaných odvelili do školy vo Vyškove. Nebolo to nečakané. Vedeli sme o tom už doma, že pôjdeme do nejakej školy, no v tom vojenskom zmätku sme už neverili.

Od tohto momentu už bola vojna taká, na akú si my starci spomíname. Zážitky boli úsmevné, kamarátstvo ohromné a nezabudnuteľné.

Ide nás šľak trafiť, keď občas niektorí, najmä intelektuáli a herci, pridal sa všakže aj prezident, vyhlasujú, že išlo o stratený čas. Posmievajú sa z hesla, že sa tam z chlapcov stali chlapi. Ja som sa tam naučil byť dospelým. Kto nebol na vojne a mal modrú knižku, vedel o živote prd.

Odporúčal by som, aby sa rukovalo. Keď aj nie na dva roky. Nech tí blázni, ktorí dnes rozbíjajú štadióny, organizujú si súkromné streľby pod podozrivou firmou „Slovenskí branci“, čo nosia maskáče a kanady, len aby machrovali a naháňali strach spoluobčanom, nech skúsia tvrdú disciplínu.

Tak ako za našich čias a tak, ako v amerických filmoch dnes vidíme „prijímač“ v americkej armáde. Tých revúcich seržantov. Behy, pochody a plazenia sa v blate, až do padania dolu nosom. Teda, ak je to pravda a ak si to Hollywood nevymyslel ako všetko, čo nám doteraz predvádzal. To želám dnešným mládencom.

Jaroslav Šipkovský


Kone v kuchyni

„Mal som už viac ako dvadsaťštyri rokov, keď som v roku 1950 dohola ostrihaný prešiel prijímačom v znojemských kasárňach „Velká Louka".

V rámci modernizácie nášho pluku bolo delostrelectvo postupne motorizované. Maštale sa prestavovali na garáže a na opravárenské dielne. Súce kone, na ktorých sme predtým cvičili a jazdili, sa predávali práve vznikajúcim roľníckym družstvám a štátnym majetkom. Kone určené na likvidáciu však ešte poslúžili aj posmrtne na udržanie bojaschopnosti ČSĽA. Zásluhou Gottwaldovho zaťa súdruha Alexeja Čepičku vo funkcii ministra národnej obrany sa výrazne zlepšila strava v našich kasárňach. Veľké rezne alebo rizoto bohato preložené kusmi mäsa boli v tých dňoch výdatnými dávkami vojenskej menáže. Dovolil som si pred nadporučíkom Dolejšom, ktorý bol náčelníkom zásobovania, poznamenať, že v poslednom čase sa výrazne zlepšila strava. Dôverne mi povedal: „Bodejť by ne Vojtěchu, sežrali ste sedm koní.“

Ostré streľby

Po dôkladnej veliteľskej technickej a politickej príprave sa na záver pobytu v tábore konali ostré streľby z kanónov kalibru 105 mm. Politruci prišli s nápadom na každý delostrelecký granát pred vložením do hlavne napísať politické heslo, ako napríklad:

„Smrt imperialismu“, „Za socialismus“, „Za Stalina“ a podobne. Ktorýsi z nabíjačov využil neprítomnosť politruka a napísal na granát: „Za znojemské kurvy.“ Stal sa však „průser“, lebo tento vystrelený granát dopadol do cieľovej plochy, ale nevybuchol. Každý nevybuchnutý granát museli vyhľadať pyrotechnici, aby ho zneškodnili. Neviem, ako sa skončilo vyšetrovanie tejto politickej diverzie, lebo krátko po tom som odišiel do civilu.

Vojtech Bradovka, Rožňava-Nadabula


Tekutý zásyp

Ako absolvent vojenskej katedry som v auguste 1977 nastúpil na ročnú vojenskú službu. Najskôr som slúžil v malom útvare, neskôr v podstatne väčšom.

Keď som si prezrel ako lekár malého útvaru ošetrovňu a jej výbavu, zistil som, že je skrinka s liekmi celkom prázdna. Predpísal som na žiadanku. V-Penicilín, tetracyklín, framykoin zásyp a poslal som lapiducha (pomocný zdravotník) do lekárne po spomenuté lieky. Keď sa vrátil, bolo mi podozrivé, že v kartónovej škatuli štrngajú fľašky. „Pavel, čo si to priniesol?" spýtal som sa. „Nuž to, čo mi dali v lekárni na tvoju žiadanku," znela odpoveď.

Nezostávalo mi nič iné, len zavolať do lekárne. Na moju telefonickú otázku som dostal od lekárničky prekvapujúcu odpoveď. „Zdá sa mi, že ste v útvare nový. Váš predchodca, keď napísal na žiadanku túto kombináciu, znamenalo to dva litre liehu, dva litre destilky a príslušné esencie. Mám to zrušiť?“

„Nie pani magistra, nebudem predsa rušiť staré, ale najmä dobre zabehané zvyky,“ odpovedal som.

MUDr. Peter Ottinger


Už ste čítali?