OSUDOVÉ ŽENY SLOVENSKÝCH BUDITEĽOV

Slovenský Homér nemal problémy s láskou, ale s opilstvom svojich gazdín

Ján Hollý bol katolíckym farárom, preto neriešil problémy s láskou, ale to, že jeho gazdiné sa opíjali za bieleho dňa.

Pomník Jána Hollého v Maduniciach bol slávnostne odkrytý v roku 1923. (Zdroj: Región Hlohovec - Slovenská národná knižnica - Literárny archív)

Ján Hollý (1785 - 1849), katolícky farár v Maduniciach pri Trnave, si vyslúžil označenie „slovenský Homér“ a nepochybne patrí k najvýznamnejším slovenským národným buditeľom.

Všetky deti na školách sa učia príbeh, keď Štúr, Hurban a Hodža navštívili Jána Hollého v jeho poslednom útočisku, na fare v Dobrej Vode (1843), aby si dali odobriť svoju koncepciu spisovnej slovenčiny.

Hollý, ktorý sa popri svojich pastoračných povinnostiach venoval prekladom z antickej literatúry a písal slovenské historické eposy, mal vznešené záujmy, popri ktorých mu unikali bežné starosti. Najviac problémov mu narobila kuchárka Barbora Štefancová, ktorá mu viedla domácnosť a Hollý sa o nej zmieňuje vo svojich listoch.

Čo je tej Štefancovej

V liste z 3. januára 1841, napísanom po latinsky, päťdesiatšesťročný Hollý píše svojmu priateľovi Martinovi Lackovičovi: „Pred niekoľkými rokmi, keď si ešte nemal na sebe bremeno dekanstva a 16. mája si ma s niekoľkými hosťami navštívil, aj Ty sám si sa ma spytoval, ´čo je tej Štefancovej´, a odpovedal som Ti, ´veď vidíš, čo jej je´.

Ak bola opitá ráno v taký deň, keď sa hostia čakali, čo potom v iných dňoch? Vtedy sa jej už len patrilo, aby bola triezva. No viac hovoria samé svedectvá. Rozhodne som zvinil, že som ju tak dlho trpel, mysliac si zakaždým, že sa vráti k poriadnemu životu; veď aj Kristus Pán trpel zradcu Judáša. Len za svoju vinu pykám ja biedny, zohavený, vinník.

Lenže aj tá dobrá po nebohom Muchovi, odporúčaná mnohými, i Tebou samým, rozkydaná, bachratá, skutočná sviňa zo stáda Epikurovho, prehajdákala celodenným žraním všetko, čo bolo lepšie; pekne vedela pre seba gazdovať, znamenitým klamstvom, skrz-naskrz sťa z klamstiev zošitá, a zobďaleč nazháňanými klamstvami ma tak či onak obrala o veci; a keď som raz striehol na také veci a strážil dôkladnejšie nad nimi, obrala ma ešte o viac." (podľa prekladu Jozefa Ambruša)

Okradla ma a opíjala sa so strážmajstrom

Hollý oboznamuje Lackoviča so širšími okolnosťami ´príbehu temnej lásky´ svojej kuchárky Barbory Štefancovej: „Teraz býva v Drahovciach v podnájme u sedliaka odvtedy, ako odišla za strážmajstrom, aspoň podľa mena, nápadníkom a snúbencom, ktorý predtým, keď tu býval, veľa dlhých večerov a nocí u nej prehýril hodnými žranicami a pijatikami. Po jej odchode činy a krádeže (a komuže by bolo napadlo, že má sklon ku krádežiam) vychádzajú ešte viac najavo."

Medzitým síce prišla nová kuchárka, no ťahanice Hollého so Štefancovou pokračovali. Dňa 23. mája 1841 Ján Hollý v liste národovcovi Martinovi Hamuljakovi píše (Hollého jazyk, upravený pravopis):

„Krem toho všeckého trápení mám s tu opilu Dorú, kucharku, která ked chcela ešče plat mat a jéj brat se skleným okem ho pýtat anebo on poradek učinit chcel, napravil sem ju k vikariušovi jakožto prvemu mojemu sudcovi, aby tak bol konec všeckéj mrzutosti. Tento podla svedectva obci, kostelníkov a vicearchidiakona (dobrovodského farára) nenasudil jéj ništ a mňa od všeckeho dalšeho platu oslobodil.

Nespokojena tým vyvolala mňa na proces stolice. Tam naciganila." Pán farár musel byť veľmi rozčúlený, pretože na inom mieste píše: „S kompaňí i prespolními držala, skurvila sa a tu v dome na pohoršení celej deďini mi zlahla. Co nemosí človek na starost dožiť.“

Zbil ma a vytiahol za vlasy na ulicu

V spomínanom liste z 23. mája 1841 Martinovi Hamuljakovi citoval Ján Hollý aj z úradnej sťažnosti Barbory Štefancovej, kde naňho ´nacigánila´- vraj keď od neho prišla pýtať nevyplatené peniaze, zbil ju a za vlasy vytiahol na ulicu (preklad z latinčiny):

„Trestný čin atď. Stránka J. nielenže za tento celý čas (23 rokov) služby stránku A. nevyplatila, čím zostala dlžná 2366 zl. 10 gr., lež keď sa dožadovala svojho platu, túto - nevedno prečo - dňa 24. decembra 1839, keď sa slávil Štedrý večer, neostýchala sa, nehľadiac na pohoršenie sebe zvereného ľudu a na zneváženie kňazskej láskavosti, vlastnou rukou hrozne stĺcť a dokonca dokrvaviť.

Ba za vlasy vytiahla stránku A. z farskej budovy na ulicu, chcela ju hodiť do jarku, a bola by stránke A. spôsobila viaceré ukrutnosti, ba vari priam smrť, keby vlastná rodina slúžky stránky J. presvedčená o nevine stránky A., nebola stránku A. vyslobodila zo surových rúk stránky J."

Ján Hollý v liste Martinovi Hamuljakovi odmieta, že by Štefancovú fyzicky napadol: „Nebil sem ju, ani za vlasy na ulicu netahel. - Terminus comparitionis bol 22. maja; a tak i prokuratora sem si mosel vzat. Taku teda mrzutost, ostudu, trapení mám, ked bych najvác pokoj potreboval, abych pesničky dál skladat mohel."

Kuchárka z Ujlaku

Mrzutosti zažíval Hollý aj s novou kuchárkou, o ktorej v liste Martinovi Lackovičovi napísal: „Teraz mám kuchárku slobodnú, ani mladú, ani starú, z Ujlaku, ktorá nie je panovačná, lež veľmi skromná a ponížená, ostatné sa uvidí neskôr.“

Ukázalo sa, že Hollý sa opäť pomýlil, pretože aj táto kuchárka sa opíjala. Svedectvo sa zachovalo v liste ruského slavistu Izmaila Sreznevského, ktorý prišiel Jána Hollého pozrieť v rámci svojej cesty po Rakúskej monarchii. Tretieho mája 1842 o básnikovi svojej matke do Ruska napísal (podľa J. Ambruša):

„Sediac s kuchárkou, vypytoval som sa jej o Hollom, a k jej rozprávaniu pridávali svoje poznámky dievčatá-slúžky a všetky to isté. Na hospodárstvo on nemyslí, všetko necháva na kuchárku. Aj tak bývalo, že sa kuchárka opila, a on ostal celý deň iba na chlebe a z nevôle, aby nevidel opitú kuchárku, odchádzal do svojho hája Mlieča a presedel tam do 10. - 11. večer."

Smutný koniec starostiam s opitými kuchárkami urobil až požiar, ktorý v roku 1843 postihol celé Madunice a Jána Hollého pripravil doslova o všetko. Odsťahoval sa do Dobrej Vody, kde ho prichýlil priateľ dekan Martin Lackovič a tam aj 14. apríla 1849 zomrel.

Ján Hollý (1785 - 1849)

Slovenský básnik, národný buditeľ a prekladateľ. Svoje verše písal v bernolákovčine. Jeho básnický génius sa prejavil v tom, že v čase nízkeho národného sebavedomia a malej viery stvoril mohutný epický sloh aj verš a z minulosti Slovákov predstavil najmä ich hrdinskosť. Zaujímavo a čarovne zobrazil život jednoduchých ľudí najmä pastierov.

Z diela:

Eposy:
1833 Svatopluk, víťazská báseň ve dvanásťi spevoch
1835 Cirillo-Metodiada (vydaný za pomoci M. Hamuljaka)

Epické básne:
1835, 1836, 1840 Selanki
1836 a 1840 Žalospevi

Básne a listy Jána Hollého si môžete prečítať v Zlatom fonde denníka SME.

Téma: SME Plus



Už ste čítali?