SME

Takto vyzerá miesto, odkiaľ k nám prichádzajú paradajky bez chuti

Aby Slováci dostali zeleninu aj vo februári, musia desaťtisíce ľudí pracovať v nehostinných poliach fóliovníkov. Je ich toľko, že zmenili miestnu klímu.

V nekonečných lánoch fóliovníkov dozrievajú paradajky celý rok. (Zdroj: Peter Ivanič)

V mori fóliovníkov pri juhošpanielskej Almerii sa ako v temnom sci-fi filme prekrývajú a lámu dva svety, Európa s Afrikou, v kontraste, ktorý kole oči.

Desaťtisíce ľudí bez mena a práv tam neraz v otrasných podmienkach produkujú lacné zimné paradajky do šalátu v našom obedovom menu. A takmer nikto s tým nič nerobí.

„To by sme tu boli do rána,” reaguje Espitou Mendy s miernym pobavením na otázku, s akými negatívnymi prejavmi sa stretávajú tamojší zberači paradajok, šalátu, uhoriek, vlastne asi všetkého.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Espitou šéfuje miestnej pobočke odborovej organizácie Sindicatos de Obreros del Campo (Odborový zväz pracovníkov na poliach) v regióne Almeria.

Slepá škvrna Európy

Nachádzame sa na predmestí mestečka La Mojonera v juhovýchodnom cípe Španielska. V mori fóliovníkov - El Mar de Plástico - ako túto oblasť prezývajú v Španielsku.

Je to slepá škvrna Európy. Miesto, kde v prospech našich peňaženiek prehliadajú zákony a ľudskú dôstojnosť, miesto, ktorého abnormálna, na ľudí či životné prostredie nehľadiaca realita na hranici globálneho severu a juhu má s nami spoločného viac, než si chceme priznať.

Aj my sme totiž súčasťou jedného reťazca. Reťazca, ktorý spája španielske zimné cherry paradajky vyprodukované v polootrockých podmienkach so slovenským spotrebiteľom, ktorý hľadí najmä na cenu, s európskymi obchodnými politikami postihnutým Senegalčanom či s konfliktmi sužovaným Nigérijčanom.

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Antiutópia v južnom Španielsku

Polkruhový polostrov s priemerom bezmála 50 kilometrov je celý pokrytý dlhými pásmi fóliovníkov. Metropolitná oblasť Almeria / El Ejido leží v juhovýchodnej časti Andalúzie. Zdanlivo nekonečnými radmi fóliovníkov sú obklopené celé mestá, hektáre a hektáre. Viac než 450 štvorcových kilometrov.

Je ich tam toľko, že podľa meraní NASA zmenili miestnu klímu. Zatiaľ čo svet vrátane Španielska sa celkovo otepľuje, polostrov pri Almerii sa od sedemdesiatych rokov minulého storočia ochladil o jeden stupeň.

Žiarivo biele fóliovníky zvýšili albedo územia, ktoré tak späť do vesmíru odráža viac slnečných lúčov.

V kedysi obľúbenej destinácii tvorcov amerických westernov sa štábu stačilo otočiť chrbtom k moru a púštne kulisy boli na mieste. Dnes môžu filmári točiť nanajvýš tak apokalyptické sci-fi na pozadí nekončiacich sa radov fóliovníkov.

V nich bez prestávky, nedbajúc na sezónu či vegetačný cyklus, rastú z vody „obohatenej” o potrebné prvky cherry paradajky z našich zimných supermarketov. Zberajú a spracúvajú ich bezmenné desaťtisíce zväčša ilegálnych pracovníkov z Magrebu, subsaharskej Afriky a v menšej miere zo strednej a z východnej Európy.

Staronové praktiky 19. storočia

„Toto je neskutočné,” lamentuje sprievodca Luis Miguel Casal Abad. Hoci je Španiel, vo fóliovníkovom mori sa ocitol po prvý raz.

Stúpame na kopec s panoramatickým výhľadom na celý polostrov, stačí letmý pohľad za seba a všade vidíme len samé fólie. Nezmestia sa ani do záberu, chcelo by to nejaký poriadne širokouhlý objektív.

„Takéto enormné rozmery som naozaj nečakal, nevedel som si to predstaviť,” priznáva Luis Miguel.

No makropohľad z úpätia hôr nad polostrovom ani zďaleka nezobrazuje všetko. Dolu vo fóliovníkoch sa odohrávajú konkrétne ľudské osudy, ktoré dávajú každej jednej paradajke - či akémukoľvek vypestovanému kusu ovocia či zeleniny - svojskú pachuť.

Tí ľudia tam pracujú a žijú v hrozných podmienkach.

Nicola Farrar, obyvateľka Almerie

„Tí ľudia tam pracujú a žijú v hrozných podmienkach,“ vysvetľuje Nicola Farrar, Britka, ktorá desiatky rokov žije neďaleko Almerie, holduje zdravej výžive a na tieto témy je citlivá. „Pred časom som napríklad narazila na charitu, ktorá zbierala zdroje na vybudovanie záchodov a umyvární v niektorých fóliovníkoch,” spomína. A s dávkou sarkazmu dopĺňa, že je predsa len dôležité, aby si mohli pracovníci umývať ruky, ktorými zbierajú šalát, ktorý pokrýva päťdesiat percent európskej spotreby.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Nedôstojné podmienky

Jej slová potvrdzuje aj Espitou. Ľudia vo fóliovníkoch trpia najrôznejšími prejavmi nedôstojných pracovných podmienok. Od príjmu, ktorý je aj o tretinu nižší, než im garantujú kolektívne zmluvy, aj to bez akéhokoľvek sociálneho či zdravotného zabezpečenia, cez nedostatočné ochranné prostriedky pred množstvami pesticídov či insekticídov, neskutočné letné teplá, nevyhovujúce bývanie v slumoch uprostred fóliovníkov, chýbajúce zázemie, ako sú sprchy či toalety, prípadne vôbec tečúca voda, po spôsoby známe skôr z 19. storočia, „ak sa vám nepáči, môžete ísť preč, za bránami čakajú desiatky takých ako vy“.

Zároveň odberatelia a za nimi my ako spotrebitelia tlačíme na marže, s cenami treba ísť čo najnižšie, inak producenti neuspejú.

Ide o biznis, ktorý podľa andalúzskych úradov prináša do ekonomiky bezmála dve miliardy eur. A produkcia z Almerie tvorí viac než polovicu exportu všetkej európskej zeleniny. Zvlášť v zimných mesiacoch, keďže si ľudia zvykli na trochu bizarnú predstavu, že môžu mať paradajky uprostred februára.

Stredomorský raj s peklom za chrbtom

Prechádzajúc ulicami 85-tisícového mesta El Ejido z každej strany obklopeného fóliovníkmi sa nedá nevšimnúť si jednu vec.

Aj napriek tomu, že sa biele lány načas stratili a vidieť ich môžeme len v diaľke na konci dlhých ulíc, ich všadeprítomnosť zostáva.

„Všetky bilbordy sú tu o nich,” poznamenáva Luis Miguel. Áno. Bilbord o najlepšom sistemas de plástico, strieda bilbord propagujúci najlepšie hnojivo, nasledovaný servisom fóliovníkovej techniky. Sú všade.

El Ejido neleží priamo pri mori. Fóliovníky by obťažovali zrak dovolenkárov, ktorí neprišli obdivovať realitu. Rozmach mesta pre vzdialenosť od mora prišiel až s industriálnou produkciou zeleniny a ovocia. Tá však okrem prosperity priniesla aj množstvo otvorených sociálnych otázok a napätia. Tie v deväťdesiatych rokoch vyústili až do pogromu, keď pôvodné obyvateľstvo hnalo ulicami robotníkov prisťahovalcov.

Presne tých, na ktorých úkor vzniklo bohatstvo mesta a regiónu. Na „poliach“ totiž musí ktosi pracovať a trh si vyžaduje, aby to bolo za nízku cenu a v nedôstojných pracovných podmienkach.

Malý Babylon

Podľa miestnej radnice evidujú ľudí až deväťdesiatich troch národností. Najviac cudzincov pochádza z Maroka, oficiálne je silná aj komunita Ekvádorčanov, Rumunov či Rusov.

Je však otázne, nakoľko má radnica prehľad o tých, ktorí žijú v slumoch medzi fóliovníkmi. Zrejme len slabý. Celkový počet národností nepozná ani miestna polícia, ktorá sa k téme viac nevyjadrila.

Pri návšteve chatrných obydlí vo fóliovníkových zákutiach sa človek nevyhne nepríjemnému pocitu a množstvu odmeraných pohľadov ľudí najrôznejšieho pôvodu - no celkom isto nie Rusov či Ekvádorčanov. To by človek rozoznal.

Netušiac pritom, či sa práve rozprával s ustráchaným robotníkom z Gambie, alebo s miestnym kápom, ktorý dohliada na ostatných.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Oficiálne čísla neexistujú

Koľko ľudí a odkiaľ pracuje v oblasti, zisťujeme u tých najpovolanejších. Pestovateľov zastupuje organizácia Coordinadora de Organizaciones de Agricultores y Ganaderos v meste Vícar. Ich hovorkyňa Rosa (priezvisko zamlčala) sa odmietla stretnúť a vyžiadala si otázky e-mailom. Médiá podľa nej vykresľujú pestovateľov v negatívnom svetle. Tak sú v organizácii obozretní.

Na zaslané otázky organizácia napokon napriek opakovaným telefonickým ubezpečeniam neodpovedá. No viac či menej oficiálne údaje sa dajú dohľadať aj tak. Hovoria o osemdesiatich tisíckach ľudí.

Podľa Espitoua je to však prakticky nemožné. „Na jeden hektár potrebujete v priemere prinajmenšom dvoch, ale skôr troch ľudí. A ďalší sú potrební pri spracovaní zožatých plodín,” vysvetľuje vzorec výpočtu, ktorý používajú odbory.

Tých hektárov je tam pritom prinajmenšom 45-tisíc. „Ide tak približne o 150-tisíc ľudí, presný počet je ťažké odhadnúť, oficiálne čísla neexistujú,” dopĺňa Espitou.

Papiere len pre vyvolených

A koľkí z nich tam pracujú načierno? Osemdesiat percent. Ľudia bez práv a možností sa brániť v sivej zóne nášho spotrebného životného štýlu.

Ide väčšinou o pracovníkov zo susedného Maroka, tí v minulosti do Španielska bežne chodili na sezónne práce a vracali sa späť domov. Asi ako Slováci do Rakúska.

Schengen im to znemožnil, stali sa zo dňa na deň ľuďmi druhej kategórie za trojitým plotom španielskych enkláv na africkej pevnine.

Kolonizácia zdecimovala potenciál našich hospodárstiev, neumožnila rozvoj priemyslu.

Espitou Mendy, šéf Odborového zväzu pracovníkov na poliach

Zároveň Maročanom dýchajú na chrbát ľudia zo subsaharskej Afriky. V Almerii sa tak zľahka prekrývajú - a lámu - dva svety v kontraste, ktorý kole oči.

Cesta španielskej paradajky na naše pulty sa tak vlastne nezačína v dystopickej Almerii, ale na rôznych miestach africkej pevniny. Juhovýchodná Andalúzia tvorí len neuralgický bod, ktorý spája paradajky, imigrantov a naše nákupné košíky.

Len v Maroku čaká na príležitosť dostať sa do Európy viac než stotisíc ľudí, s rastúcou tendenciou. Maroko im už muselo začať udeľovať povolenia, v posledných mesiacoch ich tak získalo niekoľko desiatok tisíc z nich.

Aj keď, ako sa mnohí vyjadrili v reportážach v Economiste, Guardiane, Wall Street Journal či v BBC, Maroko pre nich naďalej nie je cieľovou stanicou. Tou je Európska únia.

Prečítajte si tiež: Ako paradajky stratili svoju chuť a ako im ju vrátime späť Čítajte 

Je to ich jediná šanca

Dostať sa do Európy preto skúšajú opakovane. Zväčša neúspešne, v roku 2015 sa podľa Frontexu podarilo prejsť cez marockú políciu, španielske ploty a pobrežnú stráž len dvetisícsto ľuďom, v posledných týždňoch však berú ploty útokom v stovkách a tisícoch.

Prečo to robia? „Kolonizácia zdecimovala potenciál našich hospodárstiev, neumožnila rozvoj priemyslu. Ľudia hoci aj vyštudujú, nemajú prácu, a tak radšej ako by mali hladovať, volia emigráciu,” myslí si Espitou.

Iný, aktuálnejší rozmer pridáva učiteľ Ibrahim Sambou pôvodom zo Senegalu.

Senegal, ktorého mnohí obyvatelia tradične žili z rybolovu, sa dostal bezhlavým masovým rybolovom predovšetkým západných, ale aj čínskych či ruských rybárskych flotíl ku kolapsu hlavného hospodárskeho sektora.

A tým aj spôsobu obživy, aj výživy. „Ľudia sa tak ocitli v ťažkej situácii a museli voliť alternatívne stratégie, ako postupovať,” vysvetľuje. Mnohí sa tak celkom prirodzene rozhodnú odísť do Európy. A kruh príčin a dôsledkov s citlivým bodom na južnom pobreží Španielska sa tým uzatvára.

Článok vznikol v spolupráci s Platformou MVRO, spolufinancovali ho SlovakAid a Európska komisia.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Polícia kontrolovala ubytovacie zariadenia.

Obdobné akcie budú prebiehať na Slovensku aj naďalej.


TASR
Jaroslav Haščák.

Finančník prvýkrát obvinili v novembri 2022.


TASR a 1 ďalší

Útočníkov obvinili z dvoch prečinov.


Spadnutý most. Za zrútenie podpornej konštrukcie je podľa prokuratúry vinná nemecká statička.

Prokurátor sa odvolal, rozhodne krajský súd.


SITA a 1 ďalší

Sportnet

Aleksandar Čavrič.

Správa o jeho neúčasti vyšla v nedeľu, v deň zrazu národného tímu v Senci.


TASR
Basketbalista Dallasu Mavericks Luka Dončič.

Prečo legendárny Srb na drafte NBA ignoroval slovinský talent.


Petr Koten
Konstantin Koľcov.

Bol dlhoročným bieloruským reprezentantom.


Oh my Hockey
Anthony Edwards pri smeči.

D'Angelo Russell vyrovnal klubový rekord Lakers v počte trojok.


a 1 ďalší
SkryťZatvoriť reklamu