ZLOČIN PO SLOVENSKY

Zločin Gusty Boreckej

Vydala sa za muža, ktorého nemilovala a keď si našla toho pravého, rozhodla sa ho zbaviť. Príbeh bezcitnosti a vraždy spred 55 rokov.

„Lyžicou som tabletky rozdrvila, nasypala mužovi do šálky, víno dobre zamiešala a ešte som mu pridala cukru. Dívala som sa, ako začína popíjať, a nič som necítila. Potom v noci začal krvácať, lenže nie z nosa, ale z úst.“ Výpoveď Gusty Boreckej (Zdroj: Filip Bandurčin)

Keď v roku 1963 vyšla kniha rešpektovaného novinára Romana Kaliského Obžalovaný, vstaňte!, vyvolala ohlas a záujem, ktorý autor zrejme ani nečakal.

Jeho príbehy, napísané na základe súdnych spisov, mali vysokú dávku autenticity a čítali sa možno ešte lepšie ako vymyslené detektívne romány. Čitatelia tak dostali príležitosť nazrieť do duší naozajstných vrahov, podvodníkov či zlodejov, a to bol základ jej úspechu.

Medzi najlepšie Kaliského príbehy určite patrí Zločin Gusty Boreckej. Výpovede vrahyne, v ktorých opisuje, ako otrávila svojho muža, pretože sa jej „protivil“, vyvolávajú aj dnes začudovanie nad bezcitnosťou, ktorou bola táto matka a zdravotná sestra obdarená a zároveň aj nad tým, ako ochotne prijal inžinier Borecký svoj osud.

Hoci sa celý príbeh odohral pred 55 rokmi, vďaka Kaliského majstrovstvu nezostarol ani o kúsok a približuje nám Slovensko z iného pohľadu, než sme bežne zvyknutí.

Kniha v 60. rokoch vyšla v troch vydaniach a prekladoch do češtiny a maďarčiny a poviedka Zločin Gusty Boreckej vyšla ako samostatná novela v nemčine. V SME ju uverejňujeme mierne skrátenú.

Dušan Taragel

Roman Kaliský

Zločin Gusty Boreckej

PRVÝ VÝSLUCH GUSTY BORECKEJ

Obvinená: Bola som poučená o právach obvineného a podstata obvinenia mi bola objasnená. Bola som poučená o poľahčujúcich okolnostiach priznania a výpovede čistej pravdy.

Narodila som sa v Prievidzi. Môj otec bol robotník a bolo nás päť detí. Tam som vychodila meštianku a potom v Martine jednoročný zdravotnícky kurz. Po vojne som sa chcela lepšie uplatniť, odišla som do Bratislavy, zapísala som sa na zdravotnícku školu a tiež som absolvovala pedagogický kurz. Bola som učiteľkou na viacerých materských a národných školách v Bratislave. Neskoršie som sa rozhodla pre trvalé povolanie zdravotnej sestry. Som zamestnaná na chirurgickej klinike v Bratislave. Roku 1951 som sa vydala za inžiniera Rastislava Boreckého. Mám päťročnú dcérku, no inžinier Borecký nebol jej skutočným otcom, nikdy som to pred ním netajila.

Vyšetrujúci: Rozprávajte teraz podrobne o svojom spolužití s inžinierom Rastislavom Boreckým, ktorý 16. januára t. r. náhle zomrel.

Obvinená: Vydala som sa nešťastne. Najprv som chodila päť rokov s istým Kamilom Orgovánom, totiž – žili sme spolu. Neviem presne, kde býval, kdesi pri Dunaji, ako sa ide do Parku kultúry. Mala som vtedy izbu na Suchom mýte. Chcel si ma aj vziať, ale naša rodina bola pokroková, otec bol proti nemu, lebo Orgován pochádzal z Bánovec a tam bolo veľa gardistov. Či aj on bol gardistom, to určite neviem.

Okrem toho som sa ho bála, lebo ma bíjal, keď sa opil. V zime v päťdesiatom roku som sa zoznámila s inžinierom Boreckým. Náhodou, v autobuse. Začal mi dvoriť, niekoľkokrát ma odprevadil, ale k ničomu medzi nami nedošlo, ani raz sa o nič také nepokúšal, len ma veľmi zdvorilo popýtal o ruku. Keď ma Orgován znovu veľmi zbil, vydala som sa za inžiniera Boreckého, hoci sme sa bližšie nepoznali. Vzali sme sa na radnici, i keď on bol proti tomu, lebo bol nábožensky založený.

Ale na tretí deň po svadobnej noci som od neho odišla. Manželsky sme sa nezhodli, protivil sa mi, nemohla som ho pri sebe zniesť, cítila som k nemu neznesiteľný odpor. Vrátila som sa do svojej izby na Suché mýto a Kamil Orgován tam začal za mnou znova chodiť. V päťdesiatom prvom, bolo to vo februári, sme sa vracali z fašiangovej zábavy z Ligy a vtedy ma sotil o stenu a bil ma päsťami po bruchu.

Ušla som domov a ľahla som si. Ale Orgován mal kľúč a prišiel za mnou. Nejako sme sa pomerili a nadránom sme si uvarili kávu a potom som už nevedela nič, prebudila som sa v nemocnici. V byte ma v bezvedomí našla moja vlastná sestra. Orgován bol potom za mnou a naviedol ma, aby som povedala, že som užila naraz veľa liekov. Som presvedčená, že mi vtedy dal niečo do kávy. Keď ma prepustili z psychiatrie, ďalej som riadne učila.

S mužom som sa chcela rozviesť, ale on mi ako veriaci katolík nechcel podpísať a prosil ma, aby som sa k nemu vrátila.

Často mi telefonoval a raz, na jar roku tisíc deväťsto päťdesiatdva, ma oslovil na ulici. Stála som pred výkladom, bola som kupovať pre deti krepový papier. V škole sme chystali oslavy oslobodenia Bratislavy. Volal ma na prechádzku. Práve som sa zberala do Petržalky, lebo som potrebovala pre deti aj prúty na ručné práce. Povedala som mu, že môže ísť so mnou.

Vtedy som mu dala sekerku, čo som si požičala od školníka, aby mi ju poniesol, že mi ťahá tašku. Strčil si ju za montgomerák a dal mi pomaranč. Do Petržalky sme šli pešo, pamätám sa, že pozdola mosta stáli na brehu dvaja rybári a ja som s nimi žartovala, že do obchodu práve priviezli živé ryby. Prišli sme k Lidu a ďalej sme kráčali popri Dunaji, až sme zastali pri starej vŕbe, ktorá mala veľa prútia.

Pri vŕbe bola jama a on ma zrazu objal a ťahal do jamy. Bránila som sa, hnusil sa mi. Ako sme spolu zápasili, vypadla mu spod kabáta sekerka. Schytila som ju, uskočila a kričala som, neopováž sa ma dotknúť! Keď sa proti mne rozbehol, hodila som doňho sekerku, ani neviem, kde som ho zasiahla. Ušiel a ja som si sama navytínala prútov. Asi o tri dni prišiel za mnou do školy s poviazanou hlavou a prosil ma, aby som nikomu nič nepovedala, že sa veľmi hanbí.

Bola som v Bratislave veľmi nešťastná, preto som v lete roku tisíc deväťsto päťdesiatdva odišla do Ostravy, kde som nastúpila ako sestra v zdravotnom stredisku. Našla som si byt u vdovy Márie Plocekovej. Bývala som u nej vyše troch rokov. Mala syna Rudolfa, kuriča, ktorý bol rozvedený. Bol ku mne milý, rozprávala som mu o svojom živote. Tak sa to medzi nami začalo, rozumeli sme si po každej stránke, boli sme ako muž a žena. Inžinier Borecký si však zistil moju adresu a často mi písal, aby som sa k nemu vrátila, no ja som mu ani na jeden list neodpovedala.

V päťdesiatom piatom prišiel za mnou, ostali sme spolu v ambulancii. Veľmi chcel, aby som bola jeho, a dnes neviem povedať, prečo som mu privolila. Vtedy som mu tiež povedala, že som v druhom stave a že to čakám od Rudolfa Ploceka. A on ma len volal do Bratislavy. Veľmi som vtedy rozmýšľala, čo spraviť, lebo s Rudolfom Plocekom to nemalo nijakú perspektívu, mala som ho stále rada, ale on už nebol ku mne taký ako prv. Nakoniec som sa k vlastnému mužovi vrátila a pristala som aj na cirkevný sobáš. Mali sme ho v modrom kostolíku. O štyri mesiace som porodila dcérku.

Ale náš život nebol dobrý ani potom, stále som k nemu cítila hrozný odpor. Až do svojho zaistenia som sa najradšej venovala svojej dcérke Gustinke a práci na klinike. Boli tam so mnou veľmi spokojní, aj pacienti ma radi mali. Ako som sa vrátila do Bratislavy, už som známosť s nijakým mužom nemala.

Vyšetrujúci: Hovorte teraz pravdivo a podrobne o ochorení svojho muža, ktoré sa skončilo smrťou.

Obvinená: Môj manžel sa často sťažoval, že je chorý na obličky.

Vyšetrujúci: Liečil sa? Kde sa liečil?

Obvinená: Neviem, kde sa liečil, len viem, že sa liečil súkromne a mal tiež akúsi pleseň na nohe. Často chodieval ako stavebný inžinier na služobné cesty, asi sa liečil mimo Bratislavy. Aj na Silvestra sa vrátil zo služobnej cesty, neviem odkiaľ, bol unavený a nechcel nič jesť. Ale do večera si odpočinul a šli sme sa zabaviť do osvetovej besedy.

Tam jedol obložené chlebíčky a pil víno, neviem koľko, bavila som sa so spoločnosťou. Po polnoci sme odišli na byt k učiteľke Milade Okolíkovej, tam nás tiež pohostili, a potom sme sa zastavili u mojej sestry, kde som si vzala Gustinku, a o deviatej ráno sme sa vrátili domov. Manžel išiel do kuchyne a jedol rybaciu polievku.

Prišlo mu zle a vtedy som mu povedala, prežral si sa, tak som mu to povedala, lebo sa mi hnusil. Na druhý deň mal náhradné voľno, nič nejedol, pil iba čaj a vravel, že mu je zle.

Tretieho januára, keď som odchádzala do dvadsaťštyrihodinovej služby, posielala som ho k lekárovi, ale zašomral, že mu nič nie je.

Štvrtého som sa vrátila z nemocnice o ôsmej ráno, dcérka spala, a on doma nebol. Keď sa vrátil, povedal, že bol u lekára a že mu lekár predpísal diétu. Ani v nasledujúce dni mu nebolo lepšie, ale ani horšie, vôbec sa so mnou nerozprával, tak som mu v sobotu deviateho januára povedala, že v noci cestujem do Ostravy a vezmem so sebou aj Gustinku. Nemal proti tomu nič, vyhľadal nám v cestovnom poriadku vlak.

Do Ostravy som šla preto, lebo sme mali s tamojšou nemocnicou družbu a chcela som navštíviť aj rodinu Plocekovcov. V noci bolo vo vlaku veľmi dusno, Gustinka vôbec nemohla zaspať. Ráno som hneď zo stanice zavolala do nemocnice, aby mi dali istú Zezulovú, ktorú som poznala, ale chlap pri telefóne mi povedal, že už u nich nepracuje, tak som ta nešla ani viac nevolala a pobrala som sa k Plocekovcom.

Doma bola iba pani Ploceková, vyčítala mi, prečo som neprišla na svadbu jej dcére Líde, a tiež mi povedala, že sa Rudo ide ženiť a že si berie bohatú. Rudo prišiel až večer, pochválil Gustinku, aká je pekná, aj mňa, že som zoštíhlela, a potom rozprával, že tá jeho nastávajúca pracuje v Havířove, je fešanda, ale veľmi hubatá.

Tomu sme sa všetci zasmiali. Večer sme si ľahli, ja s Gustinkou do jednej postele, Rudo do druhej a pani Ploceková na šezlón v kuchyni. Nič medzi nami nebolo. V pondelok dopoludnia som bola nakupovať a potom som sa zase vrátila do Plocekov, kde som nechala Gustinku. Prišiel aj Rudo, ale bol veľmi mrzutý, že dostal malú výplatu, že mu veľa strhli alimentov na dieťa, čo mal s prvou ženou.

Večer nás išiel odprevadiť na stanicu. Všimla som si, že je nervózny. Stále sa obzeral, tak som mu povedala, aby nečakal, kým nám pristavia rýchlik, že nechcem, aby sa jeho nastávajúca dačo dozvedela, lebo mu nemienim kaziť dobrú partiu. Ale aj tak zostal a posadil nás do vlaku.

Do Bratislavy sme pricestovali nadránom, zo stanice sme sa odviezli taxíkom. Našla som manžela sedieť na posteli, mal spustené nohy a čosi čítal. Pýtal si cesnakovú polievku, aj Gustinka povedala, že bude papať. No len čo vychlipol dve lyžice, prišlo mu zase zle, núkala som mu sódu bikarbónu, ale nechcel nič a ľahol si spať. Potom som dala Gustinke na bruško termofor, lebo plakala, že ju veľmi bolí.

Onedlho som musela vstávať do služby, vrátila som sa domov iba večer a Gustinku som našla ľahko oblečenú na ulici. Nakričala som na muža, prečo bolo dieťa von, ale ani mi neodpovedal, bol akýsi tupý a bledý. Navarila som krupicovej kaše. Ani sa jej nedotkol a Gustinka plakala, prečo ona musí jesť, keď otec všetko vylieva. Bola som ustatá, povedala som, ide sa spať, ale on chcel ešte čítať. No ja som jednoducho zhasla a zaspali sme.

Naraz v noci čosi buchlo, rozsvietila som a videla inžiniera Boreckého na zemi. Myslela som, že bol v kúpeľni a že sa potkol o pokrovec alebo o stoličku. Pomaly sa dvíhal zo zeme a ukladal do postele. Vtedy sa mu veľmi kýchlo a z nosa mu vyfrkla zrazená krv, zababral mi celú perinu.

Dala som mu mokrý uterák, perinu som preobliekla, ale krv sa znova pustila a mal také vypúlené oči, tak som povedala, že volá záchranu. Rozplakal sa ako malé dieťa, nechcel ísť do nemocnice. Gustinka bola celá vyľakaná, musela som ju stále obracať k stene, aby nič nevidela. Nočná lampa svietila celú noc.

Nasledujúci deň som bola v službe, takže neviem povedať, ako sa mal. Ale štrnásteho som to už s ním nemohla vydržať a povedala som našej staničnej na oddelení, aké trápenie mám s mužom, že sa nechce liečiť. Vyčítala mi, prečo nezavolám sanitku, že to môže byť nebezpečné, tak som hneď z vrátnice telefonovala, ale som sa nemohla dovolať.

Prosila som preto staničnú sestru, aby volala ona, a pobrala som sa do mužovho podniku pozvať niekoho na súdružskú návštevu, nech ho prehovorí, aby sa dal odviezť do nemocnice. Hneď sa so mnou pobral tajomník závodného výboru a pokladník a pekne sa s mužom porozprávali. Potom prišla sanitka. Odviezli sme ho do našej nemocnice na interné oddelenie. Uspokojila som sa, že bude u docenta v dobrých rukách, nebola som ho ani navštíviť, bála som sa, aby som na naše oddelenie nepreniesla nejakú infekciu.

Šestnásteho januára asi o deviatej hodine ma zavolal docent, že s mojím mužom je to veľmi vážne, že na pol druhú objednal osobitné lietadlo, ktorým ho odvezú do Prahy, lebo bezpodmienečne potrebuje umelú ľadvinu. Ponúkla som sa, že poletím s ním, odbehla som preto k holičovi dať si spraviť hlavu.

Keď som sa vracala do nemocnice, stretla som docenta na dvore, odchádzal práve na obed. Povedala som, že som pripravená, a on sa ma opýtal, či neviem, že inžinier Borecký krátko po desiatej hodine dokonal. Zamdlela som, okolo mňa sa strhol krik, to som sa totiž dozvedela, až keď ma na vrátnici prebrali. Nasledujúce dni som mala povinnosti so zariaďovaním pohrebu.

Vyšetrujúci: Nemáte už čím doplniť svoju výpoveď?

Obvinená: Nie. Povedala som všetko, ako sa stalo. Vinná z pokusu vraždy sa v nijakom prípade necítim, prečo to inžinier Borecký za toľké roky neudal? To sú len teraz narobené klebety o tej Petržalke, ako aj o všetkom ostatnom. A práve tak sa necítim vinná z neposkytnutia pomoci, lebo mi stále hovoril, že mu nič nie je. Keby som bola vedela, že je vážne chorý, bola by som ho včas previezla do nemocnice aj proti jeho vôli.

Vypovedala som všetko podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia a v ničom sa vinná necítim.

Z VÝPOVEDE KAMILA ORGOVÁNA, TECHNICKÉHO ÚRADNÍKA

...a roku tisíc deväťsto päťdesiatštyri som sa oženil s Máriou Popelkovou a máme dve deti, päťročného Kamilka a trojročnú Manciku.

Je síce pravda, že som sa v rokoch tisíc deväťsto štyridsaťšesť až päťdesiatjeden, respektíve čiastočne až päťdesiatdva, intímne stýkal s obvinenou, ale na sobáš s ňou som nikdy vážne nepomýšľal. Svoje nerozvážne konanie pripisujem vtedajšiemu môjmu mladému veku, ďalej tomu, že som prišiel z vidieka do veľkého mesta, a tiež neustálenej povojnovej dobe.

Pokiaľ ide o to, že som menovanú bíjal, je to určite zveličené, skôr by sa dalo povedať, že to bolo vzájomné. Boli sme obidvaja prudké povahy. Popieram, že by som jej bol kedykoľvek niečo do kávy dal, to je číry výmysel. Spravila si to z nejakej hystérie sama.

O jej ďalší život som sa nestaral, a keď sa vrátila do Bratislavy, priamo som sa jej vyhýbal, na to môžem uviesť svedkov. Neviem, prečo ma teraz do svojich vecí zaťahuje. Veľmi by som prosil, aby sa o mojich pokleskoch, ktoré som už oľutoval, nikto nedozvedel, lebo by to mohlo narušiť harmóniu v mojej rodine.

Z VÝPOVEDE SESTRY OBVINENEJ

V čase, keď moja sestra Gusta chodila s Orgovánom, bola som už vydatá v Bratislave. Snažili sme sa s mužom na ňu vplývať, aby sa s ním rozišla, lebo Orgován bol hochštapler, často si od nej pýtal peniaze, aj od nás si pýtal, ale my sme mu nedali ani raz.

Na jej nešťastie v päťdesiatom prvom roku sa dobre pamätám. Bola nedeľa, a keď som dala mužovi raňajky, odbehla som ju pozrieť, žiadalo sa mi s ňou porozprávať, ona mala vždy veľa nového a vedela zaujímavo hovoriť.

Našla som ju ležať zamdletú pri posteli, bola v šatách. Tiež som skoro od strachu zamdlela. V nemocnici jej urobili výplach žalúdka. Bola veľmi smutná, že ju dali na psychiatriu. Povedala mi, že sa jej začala chytať chrípka, bála sa, že nebude môcť ísť so školskými deťmi na zimnú rekreáciu, tak užila naraz veľa práškov. Viac o tom neviem, lekár ma upozornil, aby som jej to nepripomínala.

V manželstve nebola šťastná. Viem, že inžiniera Boreckého nemala rada. Vravievala som jej: Čo chceš, keby som ja mala takého muža! Nikdy o tebe mrzkého slova nepovie a všetko ti doma porobí. Uvarí, požehlí, môžeš byť rada, že ho máš. O tom, že je chorý, som sa dozvedela iba štrnásteho januára, keď mi Gusta prišla povedať, že má muža v nemocnici. Večer som ju navštívila aj s učiteľkou Miladou Okolíkovou. Práve riadila izbu.

Potom sme si sadli, Gusta začala vykladať karty a povedala: Vyšlo mi, že budem vdovou. Trpko sa usmiala. Ako môžeš byť taká, povedala som jej, ale aj Okolíková sa usmiala a povedala: Tebe už bude dobre. Potom sa sestra náhle rozplakala. Keď sa utíšila, odišla som, musela som dať mužovi večeru, lebo ten by si nikdy sám nezobral. Okolíková tam zostala. Ešte pred pohrebom som bola so sestrou v podniku, kde robil jej muž.

Otvorili nám jeho stôl, úradné veci oddelili a ostatné nám dali. Keď sme prišli ku Guste, vybrala spomedzi tých vecí mužov zápisník, bol to akýsi denník jeho života. Polistovala v ňom a hodila ho do pece. Zazlievala som jej to, ale ona povedala, že s minulosťou sa treba rozlúčiť. Viem, čo sa o mojej sestre hovorí. Je prudká povaha, divná, to je pravda, ale som presvedčená, že takého činu nie je schopná.

Z VÝPOVEDE ONDREJA MACKA

Pracoval som s inžinierom Boreckým osem rokov, stoly sme mali oproti sebe. Sme veselý kolektív, len on bol vždy tichý, utiahnutý a veľký pedant. Všetko si zapisoval, každý najmenší výdavok, aj cesty električkou.

Na diétach ešte ušetril a všetko ukladal na knižku, šporoval pre dcérku. Bol pobožný, rešpektovali sme to, lebo ináč bol veľmi presný, spoľahlivý pracovník. Nevymeškal nikdy ani hodinu, nikdy nebol chorý.

Nikdy sa neponosoval, ale vedeli sme, že sa veľmi bojí ženy. Keď sme ho chceli dostať pod viechu, museli sme mu vymyslieť nejakú výhovorku, lebo sám by nebol nikdy prišiel na niečo múdre. Vlani sme ho nahovorili, aby šiel s nami na podnikový zájazd do Zakopaného.

Aj to sme pred jeho ženou narafičili tak, že ide na služobnú cestu na východné Slovensko. Spomínam to preto, lebo v Zakopanom sa inžinier Borecký úplne premenil.

Ešte nikdy sme ho takého nevideli. Večer sme boli v Orbise, viete si predstaviť, ako to je, keď sa dobrá partia odtrhne. Rastislav sa len na nás pozeral a odrazu povedal: Ešte nikdy v živote som sa tak dobre necítil ako teraz medzi vami, človek naozaj nepotrebuje veľa ku šťastiu.

Dojalo nás to, všetci sme mu chceli odrazu nalievať, že si na jeho slová musíme vypiť, naša Boženka ho vzala pod pazuchu, že mu chce niečo pošuškať, ani nevedel, a už bol na parkete a musel tancovať. Pre nás to bola hotová senzácia. Keď dotancovali, Boženka mu pohrozila prstom, že jej dvakrát stúpil na nohu, že to musí povedať jeho žene. Hneď mal po nálade, len si bradu podoprel a hľadel kdesi do kúta.

Keď začiatkom januára tohto roku ochorel, bolo nám divné, že neposiela potvrdenie o práceneschopnosti, len jeho žena nám zatelefonovala, že leží a bol u lekára. Trinásteho mal inžinier Borecký mena, povedali sme si, že pôjdeme k nemu na súdružskú návštevu. Ja ako tajomník závodného výboru a ešte pokladník.

Ten mu prichystal plat, ktorý sme mali ôsmeho, i štyristo korún mimoriadnej odmeny. Vedeli sme, že sa poteší. A kúpili sme aj fľašu vína, aby sme neprišli s prázdnymi rukami. Už sme sa zberali, keď k nám do kancelárie vošla jeho žena. Priletela ako víchor a položila na stôl práceneschopnosť. A pustila sa do nás, čo máme chodiť za jej mužom, že nás aj tak neprijme, nikoho nechce vidieť, a hádam ani nie je taký chorý, len veľký hypochonder.

Zobrala plat a zmizla. O odmene sme jej nepovedali ani slovo. Napálila nás, baba jedna, nešli sme nikde, do kartotéky súdružských návštev som poznamenal, že manželka nemocného nás od návštevy odradila, a víno sme vypili sami. Ale na druhý deň pribehla znova, že si s ním nevie rady.

Našli sme ho v hroznom stave. V izbe sa nekúrilo, ležal v krvavých perinách, pery mal oduté, fialové, zbadal som, že nekrváca z nosa, ale z úst. Díval sa tupo na nás a nič nevravel. Jeho žena odišla do kuchyne a vtedy náš pokladník vytiahol tú odmenu. Inžinier Borecký trošku ožil, ledva sa na potvrdenku podpísal a peniaze si odložil do knihy na nočnom stolíku.

Vraveli sme mu, musíš okamžite do nemocnice, neboj sa, všetko zariadime, bude z teba chlap, potom si dáme husaciny aj vína, na Vysokej čapujú znamenitý silván. Apaticky prikývol. Chceli sme ho rozveseliť, ale prišlo nám ho obidvom veľmi ľúto.

Poberali sme sa preč. Keď sme boli v predizbe, vybehla za nami jeho žena a nasilu mi vtisla do ruky päťlitrový demižón vína, aby sme si vypili na mužovo zdravie, že ho mal pre nás prichystaný na svoje meniny. Po veľkom zdráhaní som demižón vzal a súdružsky medzi kolektív rozdelil.

Z VÝPOVEDE DOCENTA

Keď som stretol pani Boreckú na dvore a oznámil jej, že inžinier Borecký skonal, skríkla a zamdlela. Chytil som jej viečko a bol som presvedčený, že je pri vedomí. Nepripisoval som tomu nijakú dôležitosť, ženy niekedy považujú za potrebné zamdlievať, a tak sa do toho vžijú, že cítia, akoby zamdleli naozaj.

Nie je pravda, že lietadlo s jej mužom malo letieť o pol druhej. Nič také som nepovedal. Lietadlo bolo pripravené na okamžitý štart. V nasledujúcich dňoch sa ma pani Borecká viackrát vypytovala na príčinu smrti svojho manžela. Zakaždým som jej povedal: choroba obličiek a hrubého čreva.

Z VÝPOVEDE OŠETROVATEĽKY BALOCKEJ

Som ošetrovateľkou vyše tridsať rokov. Pred takými dvadsiatimi piatimi rokmi sa oxycyanát používal na umývanie rúk pred operáciou. Na to sa už málokto pamätá, lebo ho už dávno nahradil alkohol. Oxycyanát sa na našom chirurgickom oddelení vždy nachádzal v preväzovni na druhom poschodí a používal sa dosť zriedka pri niektorých výplachoch.

Sestra Borecká o ňom vedela, lebo mi pri nich pomáhala. Jeho spotreba sa nikdy presne neevidovala, bol k nemu voľný prístup, nachádzal sa medzi inými vecami, ktoré sa používali externe. Obyčajne sme brali jednu tabletku oxycyanátu na dva litre vody. Nevidím v tom nijakú chybu, lebo kto sa chce k jedu dostať, dostane sa k nemu, aj keby ho mal spod zeme vyhrabať.

Inak o sestre Boreckej môžem povedať, že bola usilovná a v práci až úzkostlivá. Ale niekedy som sa musela nad ňou usmiať, lebo si dala veľmi záležať na tom, aby pacienti o nej hovorili: tá, čo má muža inžiniera, vedeckého pracovníka. Ale ľudia sú takí, na starosť ich to všetko prejde.

DRUHÝ VÝSLUCH GUSTY BORECKEJ

Vyšetrujúci: Vypovedajte ešte raz o okolnostiach smrti svojho manžela, ktorý náhle zomrel na otravu jedom! Povedzte všetko, nič nezamlčujte!

Obvinená: Bola som poučená o právach obvineného a podstata obvinenia mi bola objasnená. Bola som poučená o poľahčujúcich okolnostiach priznania a výpovede čistej pravdy.

Rozhodla som sa nič nezamlčať. Už včera som si všetko rozmyslela, pýtala som sa k vyšetrujúcemu, ale nebola som predvedená. Aj ženám v cele som povedala, že sa idem priznať, lebo ma trápi svedomie, a tie sa mi smiali, kto to kedy videl, aby sa človek sám priznával.

Pri prvom výsluchu som nehovorila pravdu preto, lebo som poslúchla svoju priateľku, učiteľku Miladu Okolíkovú. Keď bezpečnosť začala vyšetrovať smrť môjho muža, zaprisahala ma, aby som sa nepriznala, že mi nič nemôžu dokázať, a najmä, aby som za nič na svete nevyslovila jej meno, že sa nechce dostať do nešťastia.

S Miladou Okolíkovou som sa zoznámila, keď som sa vrátila z Ostravy a cirkevne som sa zosobášila so svojím mužom. Stala sa mi dôvernou priateľkou. Všetko som jej o svojom manželstve rozprávala a ona mne o svojom. Muža nemala vôbec rada, vzala si ho len pre titul a peniaze. Je od nej o vyše dvadsať rokov starší, inakšie predo mnou o ňom nehovorila, len ten môj krpatý.

Rada vykladala karty a naučila aj mňa. Vždy sme si len o svojich mužoch vykladali a jedna druhej sa zdôverovali, že by bolo najlepšie, keby sme ovdoveli. Raz sa preriekla, že chodí ku kartárke. Prosila som ju, aby vzala aj mňa, lebo sa chcem dozvedieť, čo ma čaká. Musela som sa zaprisahať, že to nikomu nezradím. Iba tak ma vzala so sebou.

Prvý raz sa to stalo minulého roku. Zaviedla ma večer pod Hrad. Chvíľku sme čakali, potom sa pod bránou ozvali ťažké kroky a fučanie, zaštrkotal kľúč, otvorila nám staršia tučná žena, fajčila cigaru. Vitaj, moja milá, koho mi to vedieš, oslovila Okolíkovú a ona povedala, že dôvernú osobu. Vošli sme do kuchyne, k žene do izby šla najprv Milada. Nebola tam dlho.

Potom som vstúpila ja. Dobre som nevidela, v izbe horela iba svieca. Mala som trému. Tá žena sedela pri stole, položila mi dlaň na čelo, čosi mrmlala, naraz mi schytila ruky, vyvrátila hlavu dozadu a začala hovoriť. Zle žijete, milá moja, vy máte veľké srdce a to veľké srdce potrebuje veľkú lásku, ale muž pri vašom boku má malé srdce, studené srdce, nedožijete pri ňom lásky.

Rozplakala som sa, odkiaľ to všetko vie, a ona mi povedala, milenká moja, mágia je vševedúca a všemohúca. Potom mi vykladala z karát a vyšlo mi, že mám na ceste muža, ktorý ma bude vedieť ľúbiť. Bola som celá šťastná a opýtala som sa, ako sa to stane, a ona mi povedala, že to ešte nevie, aby som prišla zajtra a priniesla mužove špinavé ponožky a päťsto korún, lebo to bude veľmi ťažká čierna mágia.

Na druhý deň som k nej išla sama. Dala som jej ponožky, ale musela som ostať v kuchyni, že ju pri tom nikto nesmie vyrušovať. Bola som veľmi netrpezlivá. Keď vyšla z izby, povedala mi, že už vie, ako sa to stane, a či mám tých päťsto korún. Bez rozmýšľania som ich vytiahla z kabelky a ona mi z ruky do ruky podala akýsi prášok.

Všimla som si, že bol odborne lekárnicky balený. Odvráti sa od vás, vravela mi, nebude vás môcť ani cítiť a po čase od vás odíde. Odíde ta, odkiaľ sa nikto nemôže vrátiť, a vy budete šťastná. Ale musíte mu tento prášok dať na viac ráz, účinkuje na ľadviny. A potom som musela po nej odriekať zvláštne slová, už sa na ne nepamätám, že o tom pred nikým neprerieknem ani pol slova.

Hneď som utekala za Okolíkovou a všetko som jej vyrozprávala. Vzdychla si, že by vďačne dala aj tisíc korún, len keby sa našiel prášok, čo by ju zbavil krpatého. Či si potom aj ona niečo obstarala, neviem povedať.

Viac som pod Hrad nešla, lebo v našom manželstve nastal čiastočný pokoj a prášok ostal ležať na rádiogramofóne. Neskoršie, bolo to už na jeseň, mi Okolíková telefonovala do nemocnice, mala som práve nočnú službu, že ráno cestuje s deťmi na chmeľovú brigádu a že jej to prišlo veľmi vhod, lebo krpatý sa zvíja od bolesti.

Isto pôjde prv ako tvoj, hovorila, už sa to stane, čo karty ukázali, má veľké bolesti v žalúdku, ale nezavolám mu lekára, idem spať dolu, ja som laik, nikto mi to nebude môcť zazlievať. Nemohli sme dlho telefonovať, tak som jej len povedala, že to môžu byť obyčajné kŕče alebo vredy a že z toho ľudia zvyknú vyzdravieť. Na druhý deň skutočne odcestovala. Ako dlho bol jej muž chorý, neviem, a neviem ani to, či mu vtedy niečo dala.

Prášok, ktorý som dostala od veštice, som si znovu všimla, keď som pred Vianocami robila veľké upratovanie. Na Štedrý deň sme sa s mužom veľmi pohádali, lebo nechcel zabiť kapra, ktorého sme mali vo vani, že sa mu to protiví. Nakoniec som musela kapra zahlušiť ja. Už vtedy som bola rozhodnutá dať mu ten prášok, ale nechcela som kaziť Vianoce.

Na Silvestra si naozaj pokazil žalúdok. Druhého januára večer som Gustinku zaniesla spať k susedke, lebo sme sa stále hádali. Keď som sa vrátila, chcela som si ľahnúť, ale on ma začal obchytkávať, aby sme sa pomerili. Hodila som doňho bakelitovú lampu a išla som sa osprchovať, nemohla som zniesť na svojom tele dotyk jeho ruky.

Keď som vyšla z kúpeľne, ešte nespal a ponosoval sa, že ho veľmi bolí hlava. Zober si prášok, tam ho máš na rádiu, povedala som. Vtedy mi na ničom nezáležalo. Ležala som na gauči a dívala sa, ako si prášok sype do úst a zapíja pohárom vody. Vedela som, že prášok účinkuje na ľadviny, a dala som mu ho naraz preto, lebo som bola veľmi rozčúlená. Neuvedomila som si hneď, že som ho otrávila, a neskoršie som sa už bála upozorniť lekára.

V ten deň, keď som muža odviezla do nemocnice, navštívila ma Okolíková s mojou sestrou. Keď sestra odišla, povedala som Okolíkovej, že som mužovi dala naraz všetok prášok od veštice, a ona sa zasmiala, tak mu treba. Potom si vykladala karty a vyšlo jej, že Okolík v krátkom čase ochorie a o tri mesiace zomrie. Veľmi si to želala. Aj svoju dcéru Evu vychovávala tak, že bude mať dvoch bratov Havlíkovcov.

Karel Havlík je Okolíkovej štramák, bol riaditeľom hotela v Prahe, teraz žije v Kladne, ale v Prahe si drží byt a má chorú ženu. Okolíková za ním cestúva lietadlom. Veľmi ju v tom podporuje aj jej matka, ktorá svojho zaťa nenávidí a nemôže sa dočkať, kedy skape.

Keby som sa nebola tak veľmi spriatelila s Okolíkovou a nechodila k veštici, nikdy by som nebola prišla na myšlienku niečo mužovi dať. Cítim sa vinná za jeho smrť, ale necítim sa vinná z vraždy, nechcela som vraždiť, chcela som žiť, ale nevedela som nájsť zo svojho položenia rozumné východisko.

Z VÝPOVEDE MILADY OKOLÍKOVEJ

Tie veštice a kartárky, áno, k tomu sa priznávam a hlboko ľutujem, že som sa s nimi splietla. Je to moja slabosť, vlastne bola, čo živá budem, nechcem už ani jednu vidieť. A nech Borecká neklame, že bola len pri jednej a len dva razy. Pri piatich so mnou bola. Chodievali sme za nimi dvakrát aj trikrát do týždňa.

Borecká sa za nimi pochabela ešte viac ako ja. A poznám aj ďalšie dve, o tých som jej nepovedala, lebo k nim mali prístup len najdôvernejšie osoby spojené s čiernou mágiou. Mňa k nim uviedol istý Jožoháj. O ňom ešte budem hovoriť. Ku všetkým vešticiam vás zavediem, len ich dobre potrestajte, nech ľudia majú od nich navždy pokoj.

A teraz o prášku, ktorý údajne Borecká dostala od veštice. Vyhlasujem na svoju česť, že o tom vôbec nič neviem. Tá osoba si to všetko vymyslela, aby ma strhla so sebou. Len teraz vidím, koho som mala za svoju najdôvernejšiu priateľku. Bola som slepá.

Pre mňa boli všetky veštice vlastne len hrou, aj to, ako sme si z karát vykladali, že budeme vdovy. Svojho muža mám veľmi rada, je to dobráčisko a veľmi starostlivý, to som si hlboko uvedomila, až keď som poznala, aký je Karel Havlík vypočítavý a nečestný. Toho chlapa som poznala v Karlových Varoch a je pravda, že som potom za ním cestúvala lietadlom do Prahy, načisto som rozum potratila.

Keď som odchádzala na chmeľovú brigádu a znova som sa mala s ním stretnúť, vskutku som telefonovala Boreckej, že môjmu mužovi je zle, ale to som všetko len tak tárala, neviem, čo sa vtedy so mnou robilo. Veľmi sa za to hanbím. Ale aj Borecká mala v Prahe známosť. Zdôverila sa mi, že tam poznala skvelého muža, keď cestovala do NDR.

A potom sme boli dvakrát spolu v Prahe, inak cestúvala sama a tiež lietadlom. Boreckej milý sa volá František Pole a je doktor práv. Ona ho zbožňovala a každý týždeň mu písala. Vlastne, musím sa priznať, všetky listy som jej pomáhala písať ja, uprosila ma, že nevie skladať také pekné vety, ako viem ja. Doma si ich potom načisto prepisovala.

Aj všetky listy od neho mi dávala čítať, vedel sa vyjadrovať veľmi jemne, nebol ako druhí muži, bolo na ňom čosi zvláštne. Nežil dobre so ženou a Borecká si myslela, že si ju vezme, keď sa rozvedie. Ale urobila chybu, keď sa pred ním tvárila, že je vdova, že jej muž zahynul pri automobilovom nešťastí.

No on niečo musel tušiť, ale nepovedal jej nič, iba mňa sa raz v Prahe spýtal, či Gusta je naozaj vdova. Povedala som mu, ak ste muž, zistite si to sám. Borecká sa mu neskoršie k svojmu klamstvu priznala, ale jej to odpustil, bol veľmi jemný a chápavý.

Nakoniec chcem ešte hovoriť o Jožohájovi. Raz som skladala v Štefánke list Polemu a Gusta mala prísť za mnou neskoršie. Vtedy si ku mne prisadol asi štyridsaťročný muž, taký bledý a mal veľké čierne oči. To bol on. Ani neviem, ako sme začali rozprávať o čiernej mágii a o veštení budúcnosti. Potom som sa s ním stretávala častejšie, zoznámila som ho aj s Boreckou, ale on ma žiadal, aby som pred ňou veľa nevravela, lebo sa mu zdá, že nevie držať jazyk za zubami.

Poslúchla som ho, lebo som sa ho aj bála, mal také divné oči. No zato mi viackrát spomenul, či by som od Boreckej nevedela obstarať morfium, že by to pre ňu nebolo ťažké, keď pracuje v nemocnici. Aj som jej raz nadškrtla, že istý človek potrebuje morfium k čiernej mágii. Zasmiala sa, že vie, na akú mágiu treba morfium, že sa nechce dostať do basy.

Ten Jožoháj, neviem, kde pracoval, už nežije, náhle zomrel, údajne sa otrávil asi pred mesiacom, vy to budete lepšie vedieť. Raz som sa ho len tak žartom opýtala, či čierna mágia môže spraviť, aby nešťastne vydatá žena ovdovela. A on mi povedal, že existuje zaručený spôsob, ale na to je len jeden deň v roku a jedno miesto na svete.

Povedal mi, že tá žena musí v tom istom kostole, kde s a sobášila, dať odslúžiť za svojho muža čiernu zádušnú omšu, a to na deň jeho mena, a musí po celú omšu kľačať pred katafalkom s lojovou sviecou v ruke a prosiť boha aj lucifera, aby ju od muža oslobodili. To som si nemohla nechať pre seba, pochválila som sa Boreckej.

Pritom som žartovala, že to pre mňa nemá nijakú cenu, lebo my sme sa v kostole nesobášili. A potom sme tú hlúposť spravili. Trinásteho januára bolo Rastislava, inžinier Borecký ležal doma chorý a my dve sme ráno utekali do modrého kostolíka. Gusta objednala omšu ešte predtým, ako odcestovala do Ostravy.

Veľmi sme sa ponáhľali, Gusta mala pod kabátom veľkú lojovú sviecu, ale nedobehli sme načas, lebo ja som si bola dať ráno o šiestej spraviť hlavu a ona nechcela bezo mňa ísť. Keď sme dobehli k modrému kostolíku, práve z neho vychádzalo niekoľko žien a ešte jeden starý chlap. Toho sme sa opýtali, aká bola omša. Povedal nám, že spievaná zádušná za nejakého Rastislava. Hneď sme sa otočili. Ona sa ponáhľala do nemocnice, ja do školy.

Poslednýkrát som videla Gustu na pohrebe. Teraz som už presvedčená, že svojho muža iste otrávila, ale ako, o tom vôbec nič neviem, o nijakom prášku nebola medzi nami nikdy reč. Banujem, že som sa s tou osobou splietla. Len keby sa o ničom nedozvedel môj muž, zabilo by ho to, je to veľký dobrák. A okrem toho, prosím, aby som bola ušetrená hanby v škole a v našej základnej organizácii. So svojím doterajším spôsobom života som rozhodne zúčtovala a ďalej chcem žiť ako nový človek. Prosím, aby ste mi v tom pomohli.

ZHRNUTIE VÝSLEDKOV CHEMICKÝCH ANALÝZ

Vzorky z vnútorných orgánov mŕtveho boli odoslané do chemického laboratória katedry súdneho lekárstva a podrobené analýze na ortuť. Tri analýzy, výsledok zakaždým negatívny. Hoci taký markantný pitevný nález, k akému dospela súdna pitva, nasvedčuje otrave ortuťou, vzhľadom na chemické vyšetrenia, ktoré sú pre konečný uzáver smerodajné, nebolo možné jednoznačne dokázať smrť ortutnatou soľou.

Bolo preto nevyhnutné vykonať exhumáciu telesných pozostatkov inžiniera Boreckého, vybrať vnútorné orgány a odoslať ich na analýzu do Prahy. Prizvaní znalci z Karlovej univerzity urobili po destilácii opakovanú analýzu veľmi náročným spôsobom, opísaným v najnovšej svetovej literatúre, a jednoznačne ustálili prítomnosť nepatrného množstva ortutnatej soli. Tak bola smrť jedom exaktne dokázaná.

Znalecký posudok súčasne vysvetľuje, prečo sa bežne používanou analytickou metódou nepodarilo zistiť prítomnosť ortute vo vnútornostiach mŕtveho. Klasická metóda, pracujúca relatívne so značnými stratami, je úspešná len vtedy, ak v skúmaných orgánoch je absorbované značné množstvo ortute.

V tejto súvislosti posudok upozorňuje na pravdepodobnú možnosť, že chorému počas chronickej otravy niekto často podával mlieko, prípadne vaječný bielok, s ktorými sa ortuť, prítomná v oxycyanáte, viaže ako albuminát a takto sa z orgánov ľudského tela vyplavuje. No v nijakom prípade sa nepodarí úplne odstrániť stopy po ortuti a precíznou analýzou sa jed v tele usmrteného napokon vždy nájde.

TRETÍ VÝSLUCH GUSTY BORECKEJ

Obvinená: Beriem na vedomie, že moja päťročná dcérka Gustinka bola daná do opatery mojej vlastnej sestre Anne v Prievidzi, a to na môj vlastný návrh, sama som o to požiadala.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Už ste čítali?