AKÝ BOL SOVIETSKY ZVÄZ

Sovietsky zväz bol až do konca krajinou chudobných ľudí, tvrdí ruský historik

Pred 25 rokmi zanikol Sovietsky zväz, v tom čase najväčší štát na svete. „Strašné časy v ZSSR trvali celých 70 rokov,“ hovorí ruský historik Andrej Zubov.

Najväčšiemu priateľovi detí, veľkému Stalinovi sláva. (Zdroj: PROFIMEDIA)

Nazývali ho krajinou neobmedzených možností, ale aj ríšou zla. Pred 25 rokmi zanikol Sovietsky zväz, v tom čase najväčší štát na svete. Akí boli v skutočnosti jeho lídri a ako žili v ZSSR obyčajní ľudia? Prečo veľa Rusov pociťuje za sovietskou érou stále nostalgiu? „Sovietsky zväz úplne zničil potenciál miliónov obyvateľov. Naši ľudia boli oveľa viac porobení než obyvatelia komunistických štátov strednej a východnej Európy," tvrdí v rozhovore pre SME známy ruský historik Andrej Zubov.

Vladimir Putin ako úradujúci prezident Ruska vyhlásil, že rozpad Sovietskeho zväzu bol najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia. Mal pravdu?

Samozrejme, nie je to správny výklad, pretože v 20. storočí sa predsa udialo veľa strašných katastrof, ktoré priniesli smrť miliónov ľudí, alebo dokonca desiatok miliónov ľudí. Dve svetové vojny, holokaust. Milióny ľudí zabila komunistická diktatúra, hladomor. Toto sú skutočné tragédie. V porovnaní s nimi sa rozpad Sovietskeho zväzu odohral relatívne pokojne, bez veľkého krviprelievania. Výrok Vladimira Putina sa dá vysvetliť nasledujúcim spôsobom: Územie je dôležitejšie než človek. Preto všetky strašné krviprelievania 20. storočia preňho veľa neznamenajú, zato rozpad veľkého sovietskeho územia je skutočnou katastrofou.

Prečítajte si tiež:Prečítajte si tiež: Prvý berie všetko. Ruský pes tromfol vo vesmíre americkú opicu

Ako sa mohla ríša, ktorá zaberala šestinu sveta a vydržala takmer 70 rokov, rozpadnúť za pár mesiacov?

Rozpad Sovietskeho zväzu mal dve hlavné príčiny, ktoré sú navzájom prepojené. Prvou bola skutočná túžba občanov zbaviť sa komunistickej nadvlády. Snaha zbaviť sa totalitného systému bola taká veľká, že v porovnaní s ňou vidina odpadnutia častí tela od materského štátu bola maličkosťou. V Moskve panovalo presvedčenie, že ak sa niekto chce okrem diktatúry oslobodiť aj od ruskej nadvlády, tak nech si ide. Nikto nejasal nad samotným rozpadom štátu, ale na druhej strane nikto nebol ochotný ísť do vojny a umierať za zachovanie celistvosti veľkej krajiny. Druhý moment spočíva v tom, že spoločnosť bola úplne zdecimovaná. Áno, existoval štát, ktorý mal milióny obyvateľov. V skutočnosti však Sovietsky zväz úplne zničil ich potenciál. Naši ľudia boli oveľa viac porobení než obyvatelia komunistických štátov strednej a východnej Európy. Nikde nedosiahol rozsah represií, ich systematickosť, krutosť a hĺbka také rozmery ako u nás. Strašné časy v ZSSR trvali celých 70 rokov. Vo všetkých ostatných európskych krajinách socialistického tábora sa predsa len udržali pri živote skupinky ľudí, ktoré spolu nejako komunikovali - v Poľsku to bol Výbor na obranu pracujúcich, v Československu zasa ľudia okolo Pražskej jari, neskôr osobnosti vrátane Václava Havla. Nič ani trochu podobné v Sovietskom zväze neexistovalo. Áno, mali sme Alexandra Solženicyna, akademika Andreja Sacharova, ale to boli osamotení jednotlivci. Nešlo o komunitu, ale o výnimky. Nikto neorganizoval systematicky žiadne vzdelávacie akcie, žiadne domáce semináre, vedci, umelci a politici spolu nediskutovali, nevystupovali so svojimi ideami.

Prečo? Báli sa?

Ale nie! Neboli! Pretože všetka naša elita bola zlikvidovaná. Ľudia boli úplne odrezaní od svojej emigrácie. Čo sa komunistom v krajinách strednej a východnej Európy nepodarilo tak dokonale ako u nás. Všetko toto spôsobilo devastáciu celého národa. Preto vidina pádu komunizmu spôsobila neobyčajnú eufóriu - eufóriu väčšiu, než zažívali ľudia v ostatných rúcajúcich sa komunistických režimoch.

Ako vnímajú éru Sovietskeho zväzu Rusi dnes? Cíti za ním ešte niekto nostalgiu?

Určite aj medzi ruskými intelektuálmi sú ľudia stalinskej orientácie, ktorí by radi zasa žili v Sovietskom zväze. Ale ak sa pozrieme na ruskú spoločnosť ako celok, môžeme povedať jediné - jej očakávania sa nenaplnili. Je neukojená. Ten úplne najdôležitejší pocit, ktorým trpí, je nepochopenie - ľudia nechápu, prečo žijú tak zle, prečo sa o nich nikto nestará. To je najväčší problém ruského modelu dekomunizácie. Ľuďom nikto nevysvetlil, ako majú budovať nový štát, nikto im neukázal inú alternatívu. Nikto nikomu nič nevrátil, nič nenapravil. Nemám na mysli ani fyzickú nápravu starých krívd, ktorú predstavovali vaše reštitúcie. Ale Rusom nevrátili ani právo niečo vlastniť. Väčšina ľudí sa ocitla rovnako, ako za čias ZSSR, úplne obnažená. Chudobná. U nás sa nezrodila stredná trieda, ktorá by bola reprezentantkou stredného a menšieho biznisu. Pri moci zostali staré elity. Starí generáli KGB sa dokonca ani nehanbili za to, že sú generámi KGB, a s pokojom vládli v krajine ďalej. To všetko spôsobilo totálne nepochopenie: Čo sa to vlastne stalo? Prečo to tak zle dopadlo? Z týchto otázok vyplýva tá nostalgia. Ľudia spomínajú na „staré, dobré časy", dokonca aj éra Brežneva je idealizovaná. A tí, ktorí by si pamätali strašné časy za Stalina, už väčšinou nežijú. O sovietskej ére sa dnes hovorí - vtedy bol aspoň nejaký poriadok, liečili nás zadarmo, študovali sme zadarmo. Samozrejme, nikdy nič zadarmo nebolo, len to tak vyzeralo.

Vy historici by ste však mohli pomôcť správne reflektovať sovietsku minulosť…

V podmienkach súčasného autoritatívneho režimu nie je možné ľuďom o všetkom slobodne rozprávať. Televízia je úplne pod kontrolou vedenia krajiny, takisto väčšina rozhlasových staníc a novín. Preto väčšina ľudí zotrváva v akomsi nie príliš pochopiteľnom nevedomí a ani nevedia, čo by si mali priať do budúcna. Možno si želajú obnovu ZSSR, možno niečo iné, predovšetkým však nevedia prečo. Keď bude ZSSR, bude nám lepšie? Keď k sebe zase pripojíme Ukrajinu, bude nám lepšie? Prečo vlastne chceme obnoviť ZSSR? Nikto nevie. Načo nám tá Ukrajina bude, to vám nikto nevysvetlí. Bude nám azda lepšie, keď sme si vzali Krym? Sme v zajatí fantóma ilúzie.

Viac než tretina existencie Sovietskeho zväzu sa spája s menom Josifa Stalina, ktorý nastúpil na čelo komunistickej strany i sovietskeho štátu po Leninovej smrti v roku 1924, hoci ten preferoval ako svojho nástupcu Trockého. Ako sa Stalinovi podarilo tak razantne nastúpiť k moci?

Stalin si ešte za života Lenina, približne od roku 1921, krok za krokom podriaďoval celý partajný aparát. Mal na to skvelú východiskovú pozíciu - bol tajomníkom politbyra zodpovedným za kádre. Postupne rozhodoval o všetkom a o každom - bol úplným vládcom kádrovej politiky krajiny. Preto obrovské množstvo partajných činiteľov práve v Stalinovi videlo najnadanejšieho patróna strany. Trockij bol ideológom. Presadzoval idey, a tie boli niekomu blízke, ale nie všetkým. Bolo jasné, že jeho príchod na čelo strany by pre mnohých neznamenal výhody a privilégiá, ktoré zaručoval Stalin - pre boľševikov ideálny vodca straníckeho aparátu. Stalin nebol ideologicky vybavený vôbec, zle sa orientoval v komunistickej teórii. Zato mal v rukách reálne mocenské páky. A preto prevýšil Trockého. To nebol súboj jedného dňa, ale dlhodobá bitka trvajúca od roku 1923 až do roku 1927.

Stalin zanechal po sebe Sovietsky zväz ako priemyselne vyspelú jadrovú superveľmoc, ale za cenu miliónov obetí hladomoru, politických čistiek či krutých podmienok pracovných táborov gulag. Ako ho dnes vníma súčasná ruská historiografia?

Všimnite si, že nasledujúci deň po Stalinovej smrti sa začal prudko obmedzovať zbrojný program. Stalinov zbrojársky boom bol totiž symbolom absolútneho pohŕdania človekom. Ľudia žili v hrozných podmienkach, v chudobe, núdzi. V rokoch 1946 a 1947 zomrelo v ZSSR od hladu najmenej jeden a pol milióna ľudí. V nasledujúcich rokoch živoril najmä vidiek. Stalin úplne zlikvidoval sociálnu štruktúru štátu. Sovietska spoločnosť sa zmenila v akúsi sivú, surovú masu, ktorá nebola schopná samostatného života. Áno, Stalin vytvoril atómovú armádu, nechal vybudovať obrovské vojenské lode, lenže už vojna v rokoch 1941 až 1945 ukázala, že technika neznamená zďaleka všetko. Najlepších letcov a tankistov zabil ešte pred Hitlerom sám Stalin. Noví mladí vojaci ešte nič nevedeli. Žiadne železné stroje nemôžu kompenzovať likvidáciu elity národa. V dôsledku Stalinovej vyhladzovacej „kádrovej politiky" bol ZSSR odsúdený na to, aby sa spoliehal na svoje nerastné bohatstvo, na ropu a plyn. Napriek tomu, že surovín máme dosť, bol Sovietsky zväz do konca svojich dní krajinou chudobných ľudí. Pre sovietskych občanov boli aj cesty do vášho Československa len dôkazom toho, v akej chudobe žijú.

Prečítajte si tiež:Prečítajte si tiež: Gulag. Najhoršie dedičstvo ZSSR

Dohoda Stalina s Hitlerom v auguste 1939 bola pre mnohých šokujúcou správou. Aké pohnútky viedli Sovietskeho vodcu k podpísaniu paktu o neútočení s Nemeckom, ktorého tajným dodatkom bola dohoda o rozdelení vplyvu v Európe?

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Už ste čítali?