Maďarón, radikál, nacistický kolaborant: Kto bol Vojtech Tuka

Kat slovenských Židov aj Tisov nepriateľ. To sú prívlastky prisudzované druhému mužovi Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945.

Vojtech Tuka v roku 1945 vo väznici na Krajskom súde v Bratislave. (Zdroj: TASR)

Autor: Anton Hruboň / Historická Revue

K eď sa 20. augusta 1946 v tom čase 66-ročný sivovlasý starec poťahujúc dúšky poslednej cigarety pripravoval na popravu, sotva niekto na Slovensku uronil nad osudom bývalého premiéra a ministra zahraničných vecí slzu. Vojtech Tuka prežil život v akomsi vnútornom exile.

Myšlienky a vízie strúhané z hlavy intelektuála boli pre širšie masy ťažkopádne, málo zrozumiteľné. Chýbala im iskra jednoduchosti a priamočiarosti, a preto zostával po celú kariéru v službách ľudovej strany v tieni Andreja Hlinku či Jozefa Tisa.

Navyše, o Tukovej „národnej počestnosti“ mala verejnosť odôvodnené pochybnosti, čo mu na popularite a utváraní pozitívneho imidžu v kolektívnom vedomí nijako neprospievalo.

Pôvod a rečový hendikep

Vojtech Tuka patril v čase existencie slovenského štátu ku generačne najstarším aktívnym politikom. Podobne ako väčšina tzv. vlažných Slovákov spred roku 1918 ani on v dobe Rakúsko-uhorskej monarchie nedával príliš najavo svoj slovenský pôvod.

Syn učiteľa Antona Tuku a matky Heleny, rod. Černej pochádzal z multikultúrneho prostredia stredoslovenského banského regiónu (narodil sa v Štiavnických Baniach, vtedajšom Piargu), kde popri slovenčine dominoval nemecký a maďarský jazyk.

Z hľadiska identity sa od raného detstva formoval ako uhorský vlastenec. Už jeho otec bol pomaďarčeným Slovákom a na mladého Vojtecha/Bélu sa slovenčina lepila pomerne ťažko.

Štúdium práva v Budapešti, študijné pobyty v Paríži a Berlíne a po výkone právnického povolania v praxi (1900 – 1907) následné pôsobenie v akademickom prostredí v Pécsi a na Alžbetínskej univerzite v prevažne maďarsko-nemeckom Prešporku mali na Tukove vyjadrovacie schopnosti veľký vplyv.

Nedá sa povedať, že by slovensky vôbec nerozumel, v praktickom živote však jazyk používal pomenej. To sa prirodzene odzrkadlilo na silnom nosovkovom akcente, ktorého sa nikdy nezbavil.

Nie práve írečitá slovenčina, nesúca stopy ťahavej maďarskej výslovnosti, nebola medzi predstaviteľmi slovenského autonomistického hnutia v 20. – 30. rokoch ojedinelá.

Dozvuky pôsobenia v maďarskom kultúrnom prostredí pred rokom 1918 boli znateľné aj z vyjadrovania Alexandra Macha a čiastočne dokonca Andreja Hlinku. V Tukovom prípade by zrejme rečový hendikep ustúpil do úzadia, keby svoje väzby s Maďarskom definitívne prerušil a nedal sa do služieb síl, usilujúcich sa o dezintegráciu Československej republiky.

Tukove podozrivé styky so zahraničím viedli v konečnom dôsledku k obvineniu z rozbíjačstva, za ktoré bol v októbri 1929 odsúdený na 15 rokov odňatia slobody.

Tuka a Československo

Keď chceme preniknúť ku koreňom logiky revolucionárstva šedej eminencie ľudáckej politiky, prejavujúceho sa najväčšmi v 20. a na prelome 30. a 40. rokov, musíme sa vrátiť na počiatok 20. storočia. Vojtech Tuka patril po vzniku ČSR k nepatrnej skupinke intelektuálov slovenského pôvodu, ktorých malo Slovensko krajný nedostatok. Dôvody jeho averzie k Československu v podobe, v akej jestvovalo po roku 1918, možno v zásade identifikovať v troch aspektoch.

Prvou príčinou boli osobné pohnútky. Tuka očakával, že po vzniku ČSR nebude mať problém sa okamžite zamestnať v akademickej sfére. Hoci sa prihlásil k novému štátu, nebolo mu umožnené pokračovať v univerzitnej kariére.

Novozaložená Univerzita Komenského v Bratislave neprejavila o služby profesora práva s prouhorskou minulosťou záujem.

Fakultná komisia Tukovu žiadosť odmietla s odôvodnením, že doposiaľ nepreukázal žiadnu vedeckú ani verejnú aktivitu v slovenskom jazyku. Akademická prax z čias monarchie mu vyšla prakticky navnivoč.

Za neprijatím Vojtecha Tuku do zamestnaneckého pomeru na Univerzite Komenského stála aj iná skutočnosť než len prouhorská (resp. v očiach československého režimu maďarská) minulosť.

Tuka si ako znalec medzinárodného práva nerobil ilúzie o stabilite mnohonárodnostných štátov, akým bolo Rakúsko-Uhorsko i Československo a názorovo sa už od druhej dekády 20. storočia zaraďoval medzi federalistov. Zatiaľ čo myšlienku federalizácie podporovali na sklonku existencie monarchie plánovaný nástupca na tróne František Ferdinand i posledný cisár Karol I. (v Uhorsku známy ako kráľ Karol IV.), vládne špičky v ČSR považovali návrhy na uvoľnenie centralistického modelu usporiadania česko-slovenského štátu za rozvracačstvo republiky.

Tuka sa s koncepciou unitárneho štátu jednotného československého národa nevedel stotožniť, čo viac či menej diplomaticky zdôrazňoval na rôznych fórach už od vzniku Československa. Inými slovami, štát v danej podobe sa mu javil ako reinkarnácia dlhodobo neživotaschopného útvaru, v ktorom sa len budú v pozmenenej podobe znovu kopiť národnostné problémy Rakúsko-Uhorska, akurát v kontexte nových geografických hraníc a pod čepcom novej národnoštátnej ideológie.

To predstavovalo druhý dôvod Tukových nesympatií k „Masarykovmu“ Československu.

Tretiu príčinu možno hľadať v jeho duchovnej nespriaznenosti s ČSR. Vojtech Tuka a spolu s ním značná časť slovenskej spoločnosti pociťoval po roku 1918 omnoho väčšiu náklonnosť k maďarskej než českej kultúre a mentalite, čo bol dôsledok stáročného súžitia v Uhorsku.

Slovenskú a maďarskú spoločnosť, samozrejme, niektoré trecie body rozdeľovali (najmä jazyk a s ním spätý maďarizačný proces plošne naštartovaný od 60. rokov 19. storočia), no vo svojej podstate ich toho viac spájalo. Tuka bol hlboko veriacim katolíkom a k myšlienkam sekularizmu, husitizmu, socializmu a liberalizmu, vanúcim z českých krajín, zastával priam nepriateľské stanovisko.

Keď uvážime, že pokrokové idey podporovala samotná tzv. hradná politika, niet divu, prečo si Tuka vytvoril medzi spomenutými myšlienkami, Čechmi a Československom znamienko rovnosti. Z tohto stereotypu neskôr vyvierali zovšeobecňujúce uzávery o českom národe a „českej“ politike, ku ktorým dospel a podľa ktorých vykonával svoje zahraničnopolitické aktivity.

Ak by sme mali pomenovať nosný motív Tukovej politickej činnosti po vstupe do Slovenskej ľudovej strany roku 1922, bolo ním úsilie o hľadanie alternatívneho štátoprávneho postavenia Slovenska. To ho už v prvej polovici 20. rokov priviedlo na šikmú plochu spolupráce s maďarskými vládnymi kruhmi.

Obe strany spájal jeden spoločný cieľ: nájsť Slovensku inú formu existencie ako v centralizovanom československom štáte. Kým Budapešť mierila k revízii Trianonu a obnoveniu uhorských hraníc, Tuka zrejme nemal úplne jasnú predstavu o budúcnosti Slovenska mimo ČSR. Pokiaľ uvažoval – ako sa diskutuje najčas-tejšie – o pripojení Slovenska k Maďarsku, v rámci ktorého by získalo autonómiu, bola by to medvedia služba.

Maďarsko počas vlády regenta Miklósa Horthyho za Československom ekonomicky zaostávalo, kvalita života obyvateľov nedosahovala úroveň ČSR a všestranný slobodný národno-kultúrny život Slovákov a nemaďarských menšín by bol po pripojení k južnému susedovi veľmi neistý.

Rozvracač štátu

Aktivity proti republike, ku ktorým sa Tuka napokon priznal v dokumente adresovanom Edvardovi Benešovi s názvom Dôverná správa o protištátnej činnosti v rokoch 1919 – 1927, nikdy nerealizoval oficiálne s mandátom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.

O jeho pochybných zahraničných cestách sa však v HSĽS prinajmenšom v náznakoch vedelo. V konečnom dôsledku, Tuka nebol jediným ľudákom, využívaným zahraničnou iredentou (z celej enklávy spomeňme Františka Jehlicsku či Františka Ungera).

Tuka svojimi tajnými stykmi a politickým čachrovaním poza Hlinkov chrbát spôsoboval rozpory vo vnútri vlastnej strany.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Už ste čítali?