autor: Attila Kovács / Historická Revue
Poznámka redakcie: v texte používame autorov prepis jednotlivých označení. Slová ako islám a muslim sme ponechali v tvaroch, ktoré preferuje autor článku.
K rižiacke vojny sú v európskej historiografii veľmi dobre spracovanou témou. Táto séria udalostí, od vyhlásenia prvého križiackeho ťaženia na koncile v Clérmonte v roku 1095 až do roku 1291, keď boli poslední križiaci nútení opustiť mesto Akkon, svoju poslednú pevnosť vo Svätej zemi, výrazne ovplyvnila vzájomný vzťah Európy a Blízkeho východu, kresťanstva a islámu.
Pohľady historikov, týkajúcich sa križiackych vojen, sa značne líšia. Nájdeme medzi nimi diametrálne rozdielne názory od romantizujúcich pohľadov po názor, že to bola prvá významná koloniálna aktivita Európy mimo svojho vlastného kontinentu.
Vo väčšine inak serióznych prác o téme sú však pomerne slabo podchytené pohľady „z druhej strany“.
Záznamy muslimských kronikárov a historikov o udalostiach boli síce už pomerne dávno publikované aj v západných jazykoch (napr.: Gabrieli, Francesco (ed.): Křižácké výpravy očima arabských kronikářů, Praha: Argo, 2010, taliansky originál vydaný v r. 1957), no málo sa dostali do širšieho historického povedomia.
Blízky východ v predvečer príchodu križiakov
Blízkovýchodné udalosti, ktoré viedli (a slúžili ako zámienka) k vyhláseniu križiackeho ťaženia pápežom Urbanom II., nabrali svoj spád vyše sto rokov pred dobytím Jeruzalema križiakmi v roku 1099. V roku 969 totiž Jeruzalem dobyli egyptskí Fátimovci. Fátimovský kalifát, založený Abdalláhom al-Mahdím bi’lláh (909 – 934) v tuniskej Raqqáde, bol prvou ší’itskou výzvou pre v Bagdade sídliacich sunnitských Abbásovcov.
Fátimovci, ktorí patrili k ismá’ílovskej vetve ší‘itskeho islámu a odvodzovali svoj pôvod od Fátimy, dcéry proroka Muhammada, dosiahli rýchle úspechy. V roku 969 dobyli Egypt a založili mesto Káhira. Ich ambície však siahali ďalej – v severnej Afrike až k Maroku, ale aj na Arabský polostrov, kde dobyli sväté mestá Mekku a Medinu, a do „Veľkej Sýrie“ (arab. Bilád aš-šám) vrátane tretieho najposvätnejšieho miesta islámu Jeruzalema (arab. al-Quds, „Svätý“).
Šiesty z fátimovských kalifov al-Hákim bi-Amr Alláh (996 – 1021) bol tým, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu a nevedomky spustil nasledujúce udalosti.
Kalif al-Hákim bol totiž tým muslimským panovníkom, ktorý v roku 1009 nariadil zbúranie jeruzalemského Chrámu Božieho hrobu, ako aj všetkých kostolov a synagóg vo svojej ríši.
Táto bezprecedentná udalosť slúžila ako zámienka pre výzvu k oslobodeniu Božieho hrobu v Clérmonte v roku 1095.
