J e to jedna z najväčších tragédií v ľudských dejinách. Tragédia, ktorá stála milióny ľudských životov, milióny pre predsudok, či život človeka nie je rovnakej ceny - obchod s otrokmi.
Na tomto obchode sa podieľali mnohé obchodné spoločnosti Portugalska, Španielska, Anglicka, Francúzska, ale aj spoločnosti štátov ako Dánsko, Holandsko alebo Švédsko, či neskôr Spojené štáty americké. Novoveký obchod s otrokmi pritom nebol len záležitosťou európskych, poprípade amerických dejín.
Snáď najviac sa tento obchod dotkol afrického kontinentu a Afričanov samotných. Je preto dôležité chápať ho ako významnú súčasť afrických dejín.
Za všetko môže cukor?
Vďaka dobrodružným objavným plavbám Portugalcov a Španielov v 15. a 16. storočí sa Atlantický oceán stal novým obrovským obchodným priestorom.
“Do konca 15. storočia dovážali námorníci do Portugalska stovky otrokov ročne.
„
Významnými artiklami tzv. trojuholníkového obchodu medzi Európou, Afrikou a novoobjavenou Amerikou sa stali napríklad cukor, kakao, tabak, zlato, bavlna, striebro, ale aj novodobý obchod s ľuďmi.
Otroctvo existovalo v subsaharskej Afrike stáročia pred príchodom Európanov. Čierni otroci sa odtiaľto vyvážali krížom cez Saharu do islamských štátov pri Stredozemnom mori, ale aj na východ Afriky k pobrežiu Indického oceána.
Zakladanie európskych plantáží v Amerike však začalo v západnej Afrike úplne novú éru obchodovania. Znie to možno neuveriteľne, ale práve spomínaný sladký cukor dramaticky zasiahol do dejín Afriky a života jej obyvateľov.
V roku 1441 mladý portugalský kapitán Antam Gonçalvez viedol skupinu deviatich ozbrojených mužov na západoafrické pobrežie k rieke Rio d´Ouro, kde zabili štyroch Afričanov a zajali desať ďalších, ktorých následne odviezli do Lisabonu.
Úspech ich výpravy vzbudil taký záujem, že ďalší obchodníci požiadali portugalského princa Henricha Moreplavca (1394 – 1460) o licencie na obchod s Afrikou.
Viedlo to k tomu, že do konca 15. storočia dovážali námorníci do Portugalska stovky otrokov ročne. Vídať „čiernych sluhov“ v uliciach Lisabonu či v iných mestách Pyrenejského polostrova tak nebolo v druhej polovici 15. storočia nič výnimočné.
Na plavbách okolo západného pobrežia Afriky sa Portugalci vyhýbali nebezpečnej pevnine a svoje obchodné stanice zakladali na ostrovoch ako sú dnešné Kapverdy alebo Svätý Tomáš.
Po čase na nich objavili vhodné podmienky na pestovanie cukrovej trstiny a práve na ostrove Svätý Tomáš založili v roku 1471 prvú skutočnú kolóniu, do ktorej z africkej pevniny doviezli otrokov na farmárske práce. Po roku 1532 už začali pravidelne dovážať Afričanov aj na ďaleké plantáže do Brazílie a Karibiku.
Portugalci v Brazílii aj Španieli v Mexiku síce zotročovali domáce indiánske populácie, avšak po čase sa ukázalo, že Indiáni nie sú dostatočne odolní voči novým epidémiám dovezených z Európy. K tomu sa množili rebélie a celé kmene utekali do amerického vnútrozemia.
Navyše od začiatku 16. storočia mnohí kresťanskí misionári čoraz viac obhajovali domorodých Indiánov ako ľudí, čo majú dušu a sú rovnocenní s „bielym mužom“. Asi najznámejším obhajcom práv Indiánov bol španielsky dominikánsky mních Bartolomé de las Casas (1474 – 1566).
Pôsobil na karibských ostrovoch a vo svojich prácach, ako napríklad Stručná správa o pustošení krajín Indických alebo Indiáni, ktorých sme zotročili, upozorňoval na vymieranie celých indiánskych populácií. Paradoxne však obhajoval dovoz čiernych otrokov z Afriky, ako náhradu za indiánsku prácu.
Afričania sa naozaj ukázali ako výnimočne odolní voči európskym epidémiám a ich dovoz a otrocká práca boli v konečnom dôsledku výhodnejšie ako práca platených európskych kolonistov.
Las Casas sa neskôr dozvedel o otrokárskych vojnách v Afrike, aj o podmienkach otrokov počas prepravy cez Atlantik. Svoje myšlienky oľutoval a uznal, že zotročenie Afričanov tiež odporuje „božím“, aj španielskym zákonom.
Avšak v polovici 16. storočia transatlantický obchod nabral nové rozmery a dopyt po otrokoch z Afriky bol už nezastaviteľný.
Francúzsky obchod s otrokmi
Ako fungoval obchod s otrokmi cez Atlantik, sa dá dobre ilustrovať na príklade Francúzska. Jeho rozrastajúce sa plantáže na karibských ostrovoch, ako Saint Domingue alebo Martinique, potrebovali stále viac a viac pracovných síl.
