Čo bol najväčší zázrak svätice zo Strečna? Ukázala ho až po smrti

Ak ste ešte neboli na Strečne, možno vás tam prilákajú legendy o Žofii Bosniakovej.

Na tie časy nezvyčajne súcitná a starostlivá voči chorým a biednym bola šľachtičná Žofia Bosniaková. (Zdroj: Považské múzeum Žilina)

Jej telo ležalo 365 rokov v truhle tak, akoby ju tam uložili nedávno. Vraveli, že je to zázrak, posledný z tých, ktoré sama konala. Barónku Žofiu Bosniakovú si ľudia ctili pre jej dobročinné skutky ako sväticu. Manželka kapitána Františka Wesselényiho bola najslávnejšou hradnou paňou Strečna. Tu žila i zomrela, tu boli náhodne objavené jej ostatky, aby napokon podľahli šialenému podpaľačovi a zhoreli do tla.

Najbezpečnejší na Považí

Za sedemsto rokov, čo sa hrdo na strmej stometrovej skale vypína nad ľavým brehom Váhu, zažil Strečniansky hrad úplne všetko. Bol postavený, opevnený, darovaný, dobytý, predaný, daný do zálohu i prestavaný, podpálený, vyrabovaný, podmínovaný i opravovaný.

Bol dedičstvom i kráľovskou odmenou, kolískou i hrobom. Bol postavený, aby chránil obchodné cesty, a miestom, kde sa vyberalo clo. Bol najbezpečnejším hradom na Považí. Slúžil ako útočisko uhorskej šľachty počas dobyvačných nájazdov Turkov, neskôr sa v ňom, naopak, opevňovali protihabsburskí povstalci.

Na hrade sa prestriedalo množstvo majiteľov, no najpamätnejšia je práve stopa Žofie Bosniakovej.

Urodzená dobráčka

Dobré srdce a mravné spôsoby mala už v útlom detstve, o jej výchovu sa predsa starala sestra nitrianskeho biskupa. Dievčatko bolo poslušné a zbožné,

vyrastalo ako tretie dieťa zo siedmich, najstaršia z dcér statočného a cteného hrdinu protitureckých bojov, rytiera Zlatej ostrohy a hlavného hornouhorského, fiľakovského i šurianskeho kapitána Tomáša Bosniaka, ktorý nikdy neprehral žiadnu bitku.

O jej narodení si Bosniak do denníka zapísal: „Roku 1609, druhého dňa mesiaca júna dal Boh na tento svet v Šuranoch dcéru Žofiu, v utorok ráno o siedmej,“ cituje v útlej knižočke Pamätný list k dejinám Šurianskeho hradu historik Miroslav Eliáš.

Okrem šľachtického pôvodu  a vrodenej nekonfliktnej a pokornej povahy oplývala Žofia aj nežnou krásou. Hneď, ako ju otec v Nitre prvý raz predstavil verejnosti na svadbe palatína Mikuláša Esterházyho, mohla si odrazu žiadaná a obletovaná Šurianka vyberať ženícha. Písal sa rok 1624, Žofia mala pätnásť a o jej ruku sa uchádzali významní uhorskí šľachtici. Poslušná dcéra sa však na otcovo želanie začiatkom roka 1626 ako šestnásťročná vydala za Michala Serényiho a odsťahovala sa s ním na hrad Světlov do moravských Bojkovíc. Ostala tu len pár mesiacov, manžel na jar ochorel a zomrel a už v máji sa mladá vdova vrátila domov.

Anjel v sukni

Smrť však jej blízkych kosila ďalej, o pár týždňov jej na choleru zomrela matka, o rok na bojisku brat Tomáš. Životné tragédie a vlastné utrpenie uzatvárali Žofiu v modlitbách, citlivo preto vnímala trápenia druhých a okrem toho, že pestovala kvety a starala sa o mladšie sestry a ovdoveného otca, venovala sa vdovám, sirotám a starým ľuďom. „Za túto pozornosť si vyslúžila prezývku Anjel Šurianskeho hradu,“ píše Eliáš.

Do druhého manželstva s kapitánom Františkom Wesselényim, ktorý jej otcovi pomohol ubrániť Šuriansky hrad pred Turkami, keď dobyli Komjatice a valili sa na mesto, priniesla si už Žofia do manželstva chýr človeka obdareného na tie časy nezvyčajne skvostnou a súcitnou osobnosťou so silným sociálnym cítením.

V roku 1630 sa presťahovali na wesselényiovské strečnianske panstvo, kde sa im narodili dvaja synovia Adam a Ladislav.

Wesselényi bol aj palatínom a mnohým vojenským a politickým povinnostiam sa musel venovať mimo Strečna. O deti aj panstvo sa musela Žofia často starať sama. František ju však aj s deťmi usadil k Strečnu pravdepodobne aj preto, že na severe bolo v tých časoch bezpečnejšie.

Prečítajte si tiež:Prečítajte si tiež: Básnik z Modrého Kameňa písal prvú erotickú poéziu

Bezbožný neverník

Keď v roku 1634 na choleru zomrel aj Žofiin otec, pribudli po ňom Františkovi ďalšie povinnosti vo Fiľakove. Nielen fakt, že netrávil veľa času doma s rodinou, ale aj očividný kontrast medzi povahami oboch manželov mohol byť ohnivkom šíriacich sa klebiet a fám, na ktorých neskôr rozbujnela legenda o krutej manželskej nevere a na smrť utrápenej svätici. Kým Žofia bola veľmi cudná a zbožná žena a chudobným rozdávala svoje bosniačiky, František bol fešák smelého srdca, vášnivý chlap, nebojácny a plný života. Nebolo by preto treba veľa fantázie, aby si človek predstavil, že by sa zahľadel do podobne temperamentnej  Márie Széchyovej alias Muránskej Venuše.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Téma: SME Plus


Článok je zaradený aj do ďalších tém Víkend

Už ste čítali?