Básnik z Modrého Kameňa písal prvú erotickú poéziu

„Veľkomožný pane! Hľa, už je na nás nepriateľ. Dušu sme poručili Pánubohu. Preto, pre Krista, povstaňte osobne od malého po veľkého, lebo keď začali na nás, skončia na vás, akže nepovstanete. Príďte nám na pomoc,“ píše 17. júla 1575 Peter Romháň, kapitán z románu Jána Balka Kvety zo záhrady Alahovej.

Rozpráva príbeh o obrancoch hradu Modrý Kameň, ktorý napadli Turci a dobýjali tri dni.

V tom čase pri Zvolenskej Slatine táborilo desaťtisícové vojsko pod vedením Šimona Forgáča, no nezasiahlo. Vraj pre obavy pred tureckou presilou a pre nejednotnosť vojenských vodcov. Iná povesť hovorí, že okolo roku 1678 pri obliehaní Turci vyzvali obkľúčenú posádku, aby sa vzdala. Statoční Modrokamenčania to odmietli a strhla sa krvavá bitka. Tých, čo nepadli, Turci pochytali a pod hradom postínali.

Dobová pohľadnica z knihy Krajina hradov. (zdroj: Iges, 2010)

V obci zostali dvadsať rokov. V doline postavili mlyn a v okolí Ipľa chceli pestovať ryžu. Hrad prestavali a vytvorili dvojité opevnenie. Premenovali ho na Ikipalanku.

Povestí a legiend je mnoho, hrad neďaleko Veľkého Krtíša inšpiroval spisovateľov aj historikov. Tí mali prácu o to ťažšiu, že informácií o jeho skutočnom pôvode sa zachovalo veľmi málo.

Posledná majiteľka grófka Gabriela Almássyová ho predala v roku 1923 československému štátu. Ten nemal veľkú úctu k vzácnej stavbe, v jeho rukách postupne chátral, horná časť sa stala neprístupnou. Romantická vyhliadka, na ktorú hradná pani vychádzala priamo z chodby, štrkom vysypané chodníčky, kované zábradlia aj prekrásna baroková záhrada upadli do zabudnutia.

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Gróf vyhodil manželku z okna

Priestory kaštieľa využívali úrady a okresný súd. Od roku 1960 slúžili ako sklad liekov. Nádherné barokové siene v prízemí kaštieľa prebudovali na väzenské cely. Toto neadekvátne využívanie priestory značne zdevastovalo a možno stojí aj za zničením dôkazov, ktoré mohli o živote na hrade prezradiť viac.

Poslednou šancou je budapeštiansky archív, kde sa nachádzajú historické pramene o Balašovskom rode, ktorý tu žil. Zachovalo sa o nich hneď niekoľko príbehov.

Jeden hovorí o Imrichovi Balašovi, ktorý Modrý Kameň vlastnil, no jeho hlavným sídlom bol hrad Divín. Neposlušný šľachtic mal na svedomí mnoho krutých činov, no pri manželke Barbore bol ako hrkútajúci holúbok. Veľmi ju miloval, ale raz sa stalo, že prišiel domov namrzený a nechcel sa s ňou rozprávať. Barbora nástojčivo vyzvedala, čo sa deje. Trucovito dupkala nohou, až prikročila k oknu. Nahnevaný Balaša ju schytil a vyhodil do hlbokej priepasti.

Až do smrti ho prenasledovali výčitky svedomia a sny, ako ho milujúca Barbora ťahá za sebou do čiernej tmy.