Autor: Marián Leško / Trend
E šte v januári 2016 prieskumy verejnej mienky hlásili, že Smer-SD má v úmysle voliť viac než štyridsať percent respondentov. Lenže po dvoch mesiacoch ten najdôležitejší prieskum verejnej mienky, ktorým sú parlamentné voľby, ukázal, že podpora strany Roberta Fica klesla pod tridsať percent. Smer sa tak dostal na úroveň spred desiatich rokov.
Po krátkom období povolebnej stabilizácie prieskumy signalizujú, že preferencie strany znovu poklesli. Vzniká tak otázka, či ešte stále ide iba o výkyv, epizódu alebo o trend, aký sa bude už len prehlbovať.
Mnohé nasvedčuje tomu, že ďalší vývoj voličskej podpory Smeru sa bude podobať vývoju, aký pred niekoľkými rokmi postihol Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimíra Mečiara.
Obe strany majú totiž veľa spoločného. Spája ich predovšetkým fakt, že predstavujú širokospektrálne subjekty, ktoré – tak ako pred nimi Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) – získavali podporu naprieč rôznymi spoločenskými skupinami.
Nie je určite náhoda, že v regiónoch, v ktorých bola v predvojnovom období úspešná HSĽS, po novembri 1989 uspelo najskôr HZDS a po ňom aj Smer.
Obe strany sa opierali predovšetkým o voličskú podporu vidieka, hoci Smer sa k tomu dopracoval postupne, a to tým, že prebral elektorát HZDS.
Obe širokospektrálne a populárne strany viedli časťou verejnosti oceňovaní a vysoko hodnotení lídri – V. Mečiar a R. Fico. Dá sa preto predpokladať, že to, čím prešlo HZDS, v mnohom predznamenáva, čo sa udeje aj Smeru.
Menej ako Mojsejová
“Strana pod vedením Roberta Fica získala zdroje, ktoré patrili do kategórie „zohnal som ich vlastnou hlavou“.
„
V. Mečiar je v ponovembrových dejinách Slovenska zapísaný ako držiteľ dvoch rekordov. Prvý vytvoril tým, že sa z neznámeho podnikového právnika stal za dva roky predsedom strany, ktorej dalo svoj hlas 1 148 625 voličov. Je to rekord vzostupu, ktorý neprekonal ani R. Fico.
Po rýchlom dosiahnutí vrcholu nasledoval pád HZDS, ktorý trval rovných dvadsať rokov. V parlamentných voľbách 2012 podporilo stranu V. Mečiara už len necelých 24-tisíc ľudí.
Pritom v rokoch 1992 až 2002 bola voličská podpora pre HZDS taká vysoká a stabilná, že to jeho oponentov a nevoličov privádzalo do zúfalstva.
Keď strana V. Mečiara vládla s nacionalistickou Slovenskou národnou stranou (SNS) Jána Slotu a groteskným Združením robotníkov Slovenska Jána Ľuptáka, zdalo sa, že nech už jej šéf urobí čokoľvek, nič ho v očiach jeho podporovateľov nepoškodí. Aj keď svojim voličom škodil tak ako nikto iný.
Bez ohľadu na to, koľkokrát a ako rukolapne opoziční politici či novinári usvedčili predsedu HZDS, že vládne v prospech straníckych klík a na ne nadviazaných klientelistických skupín, na preferencie hnutia to nemalo žiadny vplyv.
Napriek tomu, že sa z privatizácie stala stranícka prichmatizácia, prípady nezákonného obohacovania sa a očividnej korupcie neodpudzovali ani sociálne slabších voličov, aby zmenili svoje voličské správanie.
Skutočnosť, že sa v privatizácii presunul majetok štátu v hodnote 110 miliárd slovenských korún do rúk „poctivých podnikateľov – mečiarovcov“, nemala v čase, keď sa to dialo, žiaden citeľný vplyv na jeho stúpencov. Lenže...
