Čo považujete za najväčšiu rodičovskú výzvu dneška?
Neviem ako u vás, ale v Spojených štátoch patrí v súčasnosti k najčastejším poruchám správania u detí porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou, čiže v skratke ADHD. V súvislosti s touto témou sa pokúšam ľuďom pomôcť porozumieť tomu, že nejde len o neurologický problém alebo poruchy chémie v mozgu.
Farmaceutické firmy a medicínske spoločnosti pristupujú k problému výlučne medikamentóznou liečbou a objasňujú ľuďom, že porucha má neurologický základ, ktorý môže byť liečený chemickými liekmi. Míňame miliardy dolárov na liečbu ADHD liekmi, no štúdie ukazujú, že v mnohých prípadoch býva takáto liečba neúčinná.
Čím to je?
Okrem toho, že môže ísť o neurologickú poruchu, potrebujeme si uvedomiť aj to, že za nepokojom detí a ich neschopnosťou sústrediť sa, skrýva sa často aj výchovný omyl. Nepokojné bývajú deti, ktoré chcú byť často stredobodom pozornosti a sú sústredené len na seba, čím vzniká napätie. Dieťa si následne mocensky vynucuje pozornosť práve tým, že vyrušuje a za každú cenu chce strhnúť záujem okolia na seba, prejavuje sa hyperaktívne. Myslím si, že nepozorné deti často len rodičia nenaučili dostatočne brať ohľad aj na druhých ľudí.
Nie je prirodzené, že sa deti usilujú byť stredobodom záujmu svojich rodičov?
Iste, ale ako rastú, je žiaduce, aby sa od rodičov naučili byť aj ohľaduplné. Pretože neskôr môžu naraziť na železnú logiku okolitého sveta, v ktorom je prirodzené, že sa ľudia medzi sebou delia a berú ohľad jeden na druhého.
Ak budeme spolu sedieť pri stole a na tácke budú bonbóny, asi si nevezmete všetky, pretože ste sa prostredníctvom výchovy a na príklade svojich rodičov naučili vnímať, že aj iní okolo vás majú svoje potreby a nároky a prirodzene sa s nimi podelíte. Chápať zákonitosti spolužitia sa učíme vo veku dvoch, troch či štyroch rokov, inak bude dieťa sebecké a v dospelosti neschopné brať ohľad aj na druhých.
Máme tomu rozumieť tak, že deti s ADHD sú len viac sebecké?
Istým spôsobom ide aj o poruchu mozgu, ale deti s ADHD sú vlastne skutočne deti sebecké, zväčša sústredené iba na seba a svoje vlastné potreby. Často sa ma rodičia pýtajú, či si nemyslím, že ich dieťa má skutočne ADHD. Isteže má, môžeme to označiť aj takto, no podľa mňa to nie je správne, ak sa dá pomôcť aj inak, než liekmi.
Už v prvých rokoch života - ak dieťa vyrastá v atmosfére, ktorá to umožní - stáva sa nepokojným, nesústredeným a sebeckým. Keď si s rodinou v terapii spolu sadneme a pozrieme sa na spôsob výchovy a na to, ako každodenne konajú, je veľmi pravdepodobné, že spozorujeme opakujúce sa výchovné omyly.
Napríklad aké?
Najčastejšou chybou je, že dieťa je stredom rodičovského vesmíru. Všetko, čo žiada, dostane. Rodičia dieťaťu nevytýčia žiadne hranice, len ho bezhranične zahŕňajú láskou a pozornosťou. Milujú ho a dieťa smie robiť, čo si zaumieni. V Spojených štátoch až príliš veľa detí vyrastá s takýmto rodičovským prístupom. A nielen v USA. Keďže veľa cestujem, podobný spôsob výchovy pozorujem aj v mnohých iných krajinách. Rodičia robia pre svoje deti veľa, no neurčujú im žiadne hranice.
Samozrejme, nie všetci, ale tento prístup vykazuje znaky epidémie. Je to smutné a, žiaľ, až príliš časté. Dieťa sa naučí, že všetko je len o ňom, celý svet sa točí okolo neho, nemusí si vôbec všímať iných a ani na nich brať ohľad.
“Deti týmto spôsobom získavajú mocenskú nadradenosť a ukazujú rodičom, že ich nedokážu prinútiť k spolupráci.
„
Ide o dôsledok rozmaznávania?
Druhou častou príčinou ich nepokoja a neschopnosti sa sústrediť býva nadmerne kontrolujúca výchova, pri ktorej rodičia deťom ustavične hovoria, čo majú a nemajú robiť. Ak deti nerobia to, čo im rodičia prikazujú, používajú možno aj slovné, či dokonca fyzické tresty. Deti sa príliš skoro naučia byť v nesúlade s inými ľuďmi. Do školy prídu už s myšlienkou, že učitelia im isto budú určovať, čo a ako majú robiť.
Reakciou býva rebélia, keďže už dopredu pri stretnutí s autoritou očakávajú rozpor. V škole pravdepodobne nebudú patriť k pozorným a spolupracujúcim deťom. Viac sa budú snažiť presadzovať a rebelovať. Často sa takéto prejavy označia za ADD - poruchu pozornosti bez hyperaktivity.
Možno sú niekedy nesústredené deti len trochu viac zasnívané, nie?
Áno, avšak často býva v pozadí myšlienka - „ty nemôžeš mať moju myseľ, nedostaneš moju pozornosť, ja si môžem myslieť, čo ja chcem“. Aj to je spôsob rebélie. Deti sa pozerajú von oknom, snívajú s otvorenými očami, vytvárajú si vlastný svet a akoby ani neboli prítomné na vyučovaní, neboli spojené s tým, čomu by sa s deťmi rád venoval učiteľ. Ide o dve možné reakcie na prehnanú rodičovskú kontrolu. Pri ADD dieťa rebeluje minimálne tým, že nebude robiť to, čo od neho chcú, ale unikne do svojho sveta fantázie, pretože si povie - „neprinútite ma dávať pozor“.
Ako z toho von?
