Bambuľka Monika Haasová: Doma hovoríme troma jazykmi, slovensky, maďarsky a anglicky

Učarovalo jej pohybové divadlo, a tak sa vybrala na štúdium do Holandska. Po rokoch sa vrátila a organizuje divadelný festival.

(Zdroj: Erika Litváková)

Verejnosť vás vníma ako slovenskú herečku žijúcu v zahraničí. Stále to platí?

Hovorí sa, že žijem v Holandsku, no pravda je taká, že už tretí rok som naspäť. Keď mi Miloslav Luther zavolal, že by ma rád obsadil do filmu, uvedomila som si, že presne takúto hodenú rukavicu som potrebovala. Už dlhšie som sa pohrávala s myšlienkou, že aspoň na nejaký čas sa vrátim. Syn mal vtedy dva a pol roka, a hoci sme pravidelne chodievali na Slovensko, boli to skôr návraty za rodinou.

Vrátili ste sa späť pre nakrúcanie. Aká to bola skúsenosť?

S režisérom Lutherom som spolupracovala druhý raz, prvýkrát dávnejšie pri televíznom seriáli Koniec veľkých prázdnin.  Do filmu Krok do tmy si ma vybral bez konkurzu priamo do postavy. Milo ma prekvapilo, že ani po sedemnástich rokoch sa človek nestratí z povedomia. Posledné roky som síce účinkovala v Paneláku, ale vtedy som ešte pendlovala sem-tam. Práca na filme bola sústredenejšia, viac o filmovom umení. Jeden obraz sa nakrúca niekedy aj celý deň, nestrieda sa ich dvanásť v chvate jeden za druhým. S osobnosťou, akou je Slavo Luther, sa pracuje veľmi dobre. Dôležité sú preňho autenticita a prirodzenosť. Ak je taká hneď prvá klapka, vezme ju, ak nie, ide sa hoci aj stokrát, kým to nie je opäť uveriteľné. 

Keď ste film dokončili, už ste ostali?

Nakrúcanie trvalo s prestávkami pol roka, prenajali sme si byt a povedali si, že uvidíme, či sa vrátime. Vzápätí som druhýkrát otehotnela a s mužom sme sa rozhodli, že ostaneme. 

Váš manžel pochádza z Maďarska, akým jazykom spolu hovoríte?

Po anglicky. Absolvovala som síce štvormesačný kurz maďarčiny, ale, bohužiaľ, neviem ani zaťať, hoci jednoduchým vetám rozumiem.

Kde ste sa zoznámili?

V Holandsku. Môj životný partner, Péter Cseri, je profesionálny tanečník. Videla som ho hrať v Amsterdame v jednom predstavení a on v inom videl mňa. Silno na mňa zapôsobil a už vtedy som si povedala, že je skutočne dobrý a chcela by som s ním hrať. Keď už máme spolu deti, je veľmi oslobodzujúce aj spolu umelecky tvoriť. Hľadať celkom iné riešenia v tvorivom procese je pre vzťah obohacujúce. Je príjemné odísť zo zaužívaného pomyselného rodičovského ostrova na umelecky tvorivý.

Akým jazykom hovoríte s deťmi?

Doma hovoríme troma jazykmi - po slovensky, po maďarsky a po anglicky. Zatiaľ v tom ešte nemáme celkom upratané a občas je v tom chaos, ale berieme to tak, ako je. Malá Lujza napríklad hovorí po slovensky a môj muž jej odpovedá po maďarsky, no ona jemu naspäť po slovensky. Bolo to tak aj pri synovi, mužovi tiež spočiatku odpovedal v slovenčine, a teraz medzi sebou hovoria len po maďarsky. 

A deti medzi sebou?

Po slovensky, ale v poslednom čase sme si uvedomili, že syn rozumie už veľa aj z angličtiny. Najnovšie preto v rodičovských tajných rečiach - ak nechceme, aby deti rozumeli, o čom sa zhovárame - prechádzame do holandčiny.

Vieme, ako ste sa z Holandska vrátili, ale prečo ste kedysi odišli?

Keď som žila na Slovensku, hrala som v troch predstaveniach za deň, chodila do školy a dostávala skvelé ponuky, ale ako to už v živote býva, raz prišiel do divadla Aréna, kde som vtedy účinkovala v projekte Milana Sládka, Ide van Heiningen z Holandska, ktorý viedol workshop fyzického divadla a to bola pre moje ďalšie smerovanie kľúčová skúsenosť. Z človeka dokázal dostať hneď to najlepšie, vedel, ako ho otvoriť vlastnému talentu a schopnostiam, ktoré v sebe má.

Išlo o rozhodujúcu životnú križovatku?

Ešte v devätnástich som hrala v Slovenskom národnom divadle v Tajovského Ženskom zákone a vzápätí ma uchvátila cesta fyzického divadla a rozhodla som sa odísť študovať do Holandska.

Čo si môžeme predstaviť pod pojmom fyzické divadlo?

Najbližšie sa tomu priblížim, ak poviem, že ide o herecké pohybové divadlo. Ide o herectvo prepojené s autorskou divadelnou tvorbou. Divadlo, v ktorom si človek hru sám vytvorí aj zahrá. Môže sa pritom pracovať s hovoreným slovom, ale nemusí. Dôraz je na telesnom prejave, vyjadrovacom pohybe. Môže sa pritom zabiehať do situačnej absurdity alebo tanečného vystúpenia, či činohry, dokonca až vizuálnej inštalácie. Závisí to vždy od tvorcu - čo mu je blízke a v akej oblasti sa profiluje.

Po skončení štúdia ste si našli angažmán v Holandsku?

Čosi také ako stála scéna v Holandsku neexistuje. Nefungujú tam kamenné divadlá, ako sme na ne zvyknutí u nás. Ide skôr o produkčné domy, ktorým ponúkate vlastné projekty. Ak sa vám podarí získať grant, môžete požiadať produkčné domy o spolufinancovanie a výsledkom je koprodukcia. Ak o projekt prejavia záujem aj za hranicami, s predstavením kočujete. 

Aj vy ste s predstaveniami cestovali?

Na cestách sme boli veľmi často. Najmä, kým sa nenarodili deti. Silným zážitkom bol pre mňa napríklad tanečný projekt, ktorý sme realizovali v Brazílii a precestovali s ním celú krajinu. Pod názvom Bull dancing - Tancujúci býk sme spracovali miestny námet s karnevalovým pozadím, no so súčasnou tematickou parabolou. Ako keby sme u nás vytvorili divadelnú umeleckú dekonštrukciu na tému Jánošíka. Bol to silný zážitok, predstavenie vyvolávalo u divákov búrlivé emócie a rada na to spomínam. Aj keď téma nebola práve jednoduchá. Na jej pozadí sa vynárala aj živočíšna emocionalita poznačená agresivitou mužov voči ženám.

Brazíliu vnímame ako krajinu plnú zmyselných vášní a spontánnosti. Ako zapôsobila na vás?

S Brazíliou mám veľmi silno spojené aj desivé spomienky. V jednej miestnej nemocnici som tehotná so synom preležala dva mesiace a bola to pre mňa veľmi traumatizujúca skúsenosť. Na vyšetrení mi jedného dňa lakonicky oznámili, že dieťatko už nečakám a tehotenstvo treba ukončiť. Došlo k nejakému omylu a keby som sa proti tomu nepostavila, tak veru z nemocnice odídem bez neho. Napokon som ostala hospitalizovaná a bolo dojímavé, ako sa o mňa známi starali. Boli to ľudia z divadla, väčšinou chudobní, nosili mi do nemocnice svoj často jediný majetok – počítač, aby som sa cez skype mohla skontaktovať s rodinou. Aspoň na jeden deň mi ho požičali. Ako auto alebo čosi, čo má pre nich nesmiernu hodnotu. Vystriedalo sa pri mne veľa krásnych ľudí, ktorí mi pomáhali. Boli to bojové podmienky.

Téma: TV Oko



Už ste čítali?