Autor: Mária Holubová
P olitika je hra“ povedal svojho času Winston Churchill, jeden z najväčších mužov Veľkej Británie. „Ale hrať ju môže len ten, kto vie v prítomnosti narábať s minulosťou v prospech budúcnosti.“
Európa dnes s napätím sleduje, ako dopadne hlasovanie o odchode alebo zotrvaní Veľkej Británie v Európskej únii. Analyzujú sa príčiny a predpoklady, ale aj možné dôsledky dôležitého rozhodnutia, ktoré majú urobiť jej občania.
Ak sa na však túto situáciu pozrieme cez pohľad historických medzníkov, zistíme, že to nie je prvýkrát, čo Veľká Británia zaujala podobné stanovisko ku kolíznym politickým situáciám na európskom kontinente
Je síce pravda, že o možných riešeniach vtedy nerozhodovali občania, ale boli súčasťou dynastickej politiky, ktorá ich využila vo svoj prospech.
Katolíci vs. protestanti
Začiatkom 17. storočia vrcholil v Európe boj o hegemóniu mocností, ktorý sa v svojej konečnej fáze uskutočňoval „pod rúškom“ náboženských rozporov medzi protestantskou úniou a katolíckou ligou.
Spúšťačom konfrontácie bola druhá pražská defenestrácia v roku 1618. Týmto aktom české protestantské stavy razantne odmietli vládu katolíckych Habsburgovcov a na český trón povolali kurfirsta Fridricha Falckého.
Jakub I. (zdroj: WIKIMEDIA/CC)Mala to byť ukážka geniálneho diplomatického ťahu, lebo manželkou „zimného kráľa“ bola Alžbeta Stuartová, dcéra anglického kráľa Jakuba I. Stuarta, od ktorého vodcovia povstania automaticky očakávali pomoc.
No aj keď bola pre anglického panovníka myšlienka, že sa jeho dcéra stane českou kráľovnou, veľmi príťažlivá, nemal Jakub I. záujem zasahovať do európskych sporov a už vôbec nemal chuť ťahať sa za prsty s dynastiou Habsburgovcov, ktorá politicky oslabovala jeho najväčších konkurentov v koloniálnej politike Francúzsko a Nizozemsko.
V rámci dynastickej politiky preto odmietol napadnúť legitimitu Habsburgovcov v ich nárokoch na český trón a svoju dcéru aj s rodinou prenechal ich osudu a odsúdil ich tak na doživotné vyhnanstvo v Nizozemsku.
Podobné politické stanovisko zaujal aj jeho nástupca Karol I. Stuart, ktorý odmietol vojensky podporiť francúzskych protestantov v La Rochelle, proti ktorým začal v roku 1625 vojenskú výpravu francúzsky kráľ Ľudovít XIII. na podnet diplomata a štátnika kardinála Richelieu.
Prvý minister anglického kráľa lord Buckingham síce pripravoval vojenskú flotilu v prístave Portsmunth, ale skôr ako dal pokyn k jej vyplávaniu k brehom Francúzska, zavraždil ho náboženský fanatik puritán John Felton.
Očakávaná pomoc francúzskym hugenotom z Anglicka preto neprišla, posledná bašta protestantizmu vo Francúzsku padla a kardinál Richelieu oslávil obrovské víťazstvo svojej vnútornej politiky.
Jeho ďalšie politické kroky môžeme následne len obdivovať: po víťazstve nad hugenotmi vo Francúzsku sa na základe raison d´État, štátneho záujmu pridal do akcií 30-ročnej vojny v roku 1635 na stranu protestantského Švédska a zavŕšil svoje diplomatické víťazstvo aj v zahraničnej politike, bez ohľadu na to, že bol katolík a kardinál.
Nástup Hannoverovcov
Anglicko si počas vojenských konfliktov na európskom kontinente muselo vyriešiť svoje vnútorné rozpory, ktoré vypukli medzi panovníkom a parlamentom a skončili občianskou vojnou a popravou monarchu Karola I. Stuarta.
Vznikla republika, na čele ktorej stál lord protektor Oliver Cromwell. Medzinárodnú prestíž Anglicka na jej ceste k veľmoci posilnil vydaním Navigačných aktov, ktorými oslabil svojho najväčšieho konkurenta na mori Nizozemsko a podriadil si aj koloniálnu mocnosť Portugalsko.
Po jeho smrti vznikla konštitučná monarchia a na trón sa síce vrátili Stuartovci, no s následnými dynastickými peripetiami, ktoré vyústili až do nástupu nemeckej hannoverskej dynastie na anglický trón.
Žofia Hannoverská bola posledným a nechceným dieťaťom Alžbety Stuartovej a „zimného kráľa“ Fridricha Falckého a zároveň vnučkou anglického kráľa Jakuba I. a v priamej línii aj jeho poslednou dedičkou.
Slávnostného nástupu na anglický trón sa ale nedožila. Prvým panovníkom z Hannoverskej dynastie sa stal jej syn Juraj I. o ktorom bolo známe, že si titul hannoverského kurfirsta vážil viac ako titul anglického kráľa a dokonca ani neovládal angličtinu.
So svojimi ministrami musel rokovať cez tlmočníkov alebo lámanou latinčinou. A predsa to boli práve panovníci z tejto dynastie, ktorí položili základy budúcej koloniálnej veľmoci Veľkej Británie a začali do praxe zavádzať politiku „balance of power“, rovnováhy síl, ktorá sa prejavila v ďalšej veľkej vojenskej konfrontácii v Európe, v sedemročnej vojne.
