„Neželám si, aby sa moje meno spomínalo v súvislosti s vekom,“ hovorí 69-ročná psychoterapeutka. Koľko má rokov, nevedia ani jej klienti, hoci tvrdí, že vyšší vek je v jej profesii výhodou. Predstavuje viac životných skúseností a väčší nadhľad.
Nájsť na Slovensku pracujúcich sedemdesiatnikov je problém. Po dosiahnutí dôchodkového veku 62 rokov zostávajú aktívni zväčša len umelci, vysokoškolskí pedagógovia alebo lekári.
Oslovili sme seniorov rôznych profesií, no až na niekoľko výnimiek sa s nami o tom, aký vplyv má vek na ich pracovný výkon, odmietli rozprávať.
Bol medzi nimi 82-ročný chirurg, 69-ročný automechanik, 80-ročný podpredseda občianskeho združenia i 80-ročná upratovačka, ktorú vídať z okna redakcie, ako každé ráno kráča do susednej firmy.
Je rok narodenia diskriminačný faktor, ktorý sa oplatí tajiť?
„Nemyslím si, že by zamestnávateľom a kolegom môj vek prekážal,“ tvrdí 71-ročná novinárka na voľnej nohe. „Skôr ja mám pocit, že ho vnímajú negatívne. Že je lepšie, ak ho zamlčím.“
Svoje meno by zverejnila len v prípade, ak by sme neuviedli, koľko má rokov. Vyzerá mladšie a svoj skutočný vek nevníma ako hendikep. „Práce mám dosť, ak by boli moje články nemoderné a staromilské, neoslovovali by ma,“ hovorí.
Možno prekvapujúce, ale v zahraničí bežné.
„Spomínam si na výtvarníka z Nemecka, ktorého sme chceli pozvať na workshop,“ hovorí česká kurátorka Anna Vartecká. „V životopise ani nikde na webe nemal uvedený rok narodenia, netušili sme, či príde mladší alebo starší človek.“
„Vek je vysoko dôverný údaj, ktorý sa nezvykne nikde uvádzať,“ súhlasí lekárka Andrea Rajnaková žijúca v Singapure.
„Väčšinou ho nepoznajú vaši nadriadení ani podriadení. Na pracoviskách sa narodeniny neoslavujú, len v kruhu príbuzných a známych. Často sa ani vtedy vek nespomína. Je to tabu a nikto z okolia sa ho nesnaží zistiť, bolo by to spoločensky nevhodné,“ vysvetľuje.
V propozíciách vedeckých konferencií alebo v odborných publikáciách sa vek vedca tiež nespomína, dokonca ani to, v ktorom roku ukončil univerzitu alebo získal príslušné tituly.
Zamestnávatelia sa ich boja
Nečinní muži umierajú
„V našom povolaní je bežné, že herci hrajú až do vysokého veku,“ hovorí 76-ročný Milan Lasica.
„Po prvé, je to sila zvyku, po druhé, ak človeka potrebujú, tak pracuje, pretože mu to dáva pocit, že žije. Poznám to tešenie sa do dôchodku, dva týždne si to užívate a potom... Ľudia, a hlavne muži, musia byť stále v činnosti. U žien to neplatí, tie sú činné stále. Starajú sa o vnúčatá, o svojich mužov. Nemajú problém. Ale nečinní muži umierajú. Najlepší liek na starobu je činnosť. Okrem toho, človeka to baví. Keď stojí na scéne a ešte stále dokáže spôsobiť smiech v hľadisku. To vás nabíja životnou energiou.“
Medzi hercami podľa neho nehrozí diskriminácia pre vek. Mladí hrajú mladých, starí starých. „Dvadsaťpäťročný herec ma nemôže pripraviť o rolu. Jediné, čo musím, je udržiavať sa vo forme. Ale dá sa to. Pohybovať sa po javisku a pred kamerou ešte vládzem.“
Sedemdesiatročného Milana Kňažka sme zastihli na ceste z Prahy do Bratislavy. Vracal sa z Divadla na Jezerce, kde odohral predstavenie Shylock. „Mne sa nezdá nič čudné na tom, že pracujem,“ hovorí. „Skôr by mi prišlo zvláštne, keby som nepracoval. Kým sa bude dať, budem pracovať.“
Divadelná hra Shylock mala premiéru v apríli a podľa jeho slov, je to asi najťažšia vec, akú kedy vo svojej kariéry naštudoval. „Je to monodráma, hodinu a pol čistého času stojím sám na javisku. V živote som takú záťaž nemal. Ale zdá sa, že to mentálne aj fyzicky zvládam. Dokedy, to neviem.“
Spoločnosť, a nielen tá naša, nie je schopná vnímať starších ľudí ako rovnocenných. Pracovný trh len zrkadlí jej obavy.
Sú dostatočne priebojní a výkonní? Dokážu sa presadiť v silnej konkurencii? Neovládajú predsa cudzie jazyky, ich počítačová gramotnosť je chabá, neradi sa učia nové veci a neradi menia návyky. Pred smartfónom dajú prednosť mobilu s veľkými tlačidlami.
Bojovať proti vžitým stereotypom sa snažil i český portál pracenad50.cz. V týchto dňoch skončil svoju činnosť.
„Máme veľa iných aktivít, prioritne sa venujeme uplatneniu žien na pracovnom trhu a seniorov sme kapacitne nestíhali,“ hovorí Zuzana Andělová zo spoločnosti Agender.
„Momentálne hľadáme niekoho, kto by portál po nás prevzal. Pravda však je aj to, že ponúk od zamestnávateľov bolo zúfalo málo. Až na pár výnimiek, väčšinou veľkých nadnárodných spoločností, ktoré vedome prejavovali záujem o starších pracovníkov, nikto.“
Zato záujem zo strany päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov bol mimoriadne veľký. Dostávali zúfalé e-maily od ľudí, ktorí prišli o prácu pár rokov pred dôchodkom, v kurzoch na podporu začínajúcich podnikateliek tvorili takmer polovicu ženy nad päťdesiat rokov.
„Vnímali to ako nový začiatok alebo ako jedinú šancu,“ dodáva Andělová.
65 a dosť
Akým tempom sa bude vek odchodu do dôchodku každoročne zvyšovať, nevedia odhadnúť ani odborníci. Predpokladá sa, že dnešní tridsiatnici odídu na Slovensku do penzie vo veku 67 rokov. Európska komisia považuje za ideálny penzijný vek sedemdesiat rokov.
„Najrýchlejšie rastúcou populáciou vo vyspelých krajinách sú osemdesiatnici. A časť z nich je stále vitálna,“ hovorí geriater Peter Mikus. Tomu sa musí prispôsobiť ekonomika, už dnes sa jej hovorí strieborná, ako aj celkové naladenie spoločnosti.
„Nefunguje medzigeneračná solidarita,“ tvrdí Mária Orgonášová. „Nie sme pripravení vnímať starších ľudí ako rovnocenných partnerov v rámci fungovania spoločnosti. Diskriminujeme ich vo vzťahu k veku.“
Ako prezidentka Asociácie organizácií zdravotne postihnutých občanov SR uvádza niekoľko príkladov.