Vo vede sa malými krokmi veľa nezmení, hovorí vedec Philipp Kukura

Po otcovi zdedil šarmantný úsmev a charizmatický zjav, no ako vraví, na herectvo nejestvuje extra gén. PHILIPP KUKURA, uznávaný vedec a docent fyzikálnej chémie na Univerzite v Oxforde, kráča vlastnou cestou.

"Dôležité je, aby ste mali radosť z toho, čo robíte," - hovorí vedec v oblasti fyzikálnej chémie Philipp Kukura (Zdroj: SME - Erika Litváková)

Vyrastali ste v Nemecku, žijete v Anglicku, ale po slovensky hovoríte stále veľmi dobre, ako je to možné?  

Narodil som sa v Bratislave a s rodičmi som doma vždy hovoril po slovensky, aj keď v škole som neskôr hovoril po nemecky.

Máte jedenapolročnú dcérku, s ňou hovoríte akým jazykom?

Keďže manželka je Nemka a žijeme v Anglicku, sú to jazyky, ktorými s dcérkou hovoríme. Neskôr k tomu pribudne aj slovenčina, ale začínať hneď s troma jazykmi sme nechceli. Moji rodičia však s vnučkou hovoria po slovensky.

Vo vašom prípade padlo jablko od stromu ďaleko, stal sa z vás popredný chemik, vedec. Čím to je?

Neuvažoval som nad tým nejako do hĺbky. Pamätám si, že keď som bol s otcom párkrát na filmovačke, uvedomil som si, že byť hercom neznamená mať sa automaticky v živote dobre. Ak ste dobrý herec, možno to vyjde, ak nie, máte to veľmi ťažké.

Vo vede to tak nie je? 

Možno áno, ale nad tým som vtedy nerozmýšľal a ani som neplánoval stať sa vedcom. Veda sa mi stala. Nebolo to tak, že by som sa ako štrnásťročný chlapec jedného rána zobudil a povedal si, že budem profesorom chémie. Bol to sled za sebou idúcich krokov. Logických, ale nie cieľavedome plánovaných.

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Aké kroky to boli?

Keď som mal šestnásť, rodičia mi dovolili ísť študovať na rok do Ameriky. Býval som v rodine profesora chémie a mal som možnosť do toho sveta trošku nahliadnuť. Čo však bolo dôležitejšie, celkom sa mi tam zmenil postoj k tomu, ako sa treba učiť. A najdôležitejšie bolo, že moji rodičia ma vždy podporovali, v dobrých aj zlých časoch, pretože boli aj chvíle, keď som to chcel vzdať, no oni ma podržali.  

V akom zmysle?

Američania pripisujú vzdelaniu veľký význam. Pozitívne a trendy nebolo chodiť poza školu a neučiť sa, ale naopak, človek bol v dobrom motivovaný venovať sa škole. Vďaka tomu som úplne zmenil pohľad na školu a zmaturoval som s celkom dobrými známkami. Rok som potom študoval matematiku a ekonómiu v Hamburgu, no aj keď ma matematika bavila, ekonómia už tak veľmi nie. Keď som dostal možnosť ísť študovať chémiu na Oxford, neváhal som a keď som ju doštudoval, prišla ďalšia príležitosť spraviť si doktorát na Berkeley v Kalifornii. Postgraduál som si urobil v Zürichu, a to bol ďalší krok. Až som sa dostal tam, kde som dnes.

Čím je pre vás chémia atraktívna?

Ako dieťa som sa najradšej hral s legom a vtip je v tom, že sa mi podarilo nájsť profesiu, pri ktorej sa ešte aj dnes môžem s tým legom hrať. A navyše ma za to platia a má to zmysel a pozitívne výsledky pre spoločnosť.

Ako sa dnes hráte s legom?

Vlastne sa ani tak nevenujem chémii ako laserom, staviame prístrojovú techniku. Dôležité je, že sa mi podarilo udržať v profesii radosť z toho, čo robím. Bez ohľadu na to, či ste kuchár, alebo lekár, dôležité je, že robíte to, čo vás teší. Aby ste veci nerobili len pre tituly a plat, ale aj vás to naozaj bavilo. Potom je všetko jednoduché. Ešte sa mi nestalo, že by som sa ráno zobudil s tým, že sa mi nechce ísť do práce.   

Ako by ste laikovi vysvetlili, za čo ste získali významné ocenenie v oblasti chémie - Marlow Award?

Najjednoduchšia odpoveď by bola, že sa mi podarilo spraviť isté veľmi dôležité kroky v tom, ako sa môžu ľudia pod mikroskopom pozerať na biologické a chemické procesy. Pri oceneniach ide väčšinou o to, že sa vám podarí uskutočniť niečo prelomové, spraviť významný vývojový krok.

Keď sa napríklad pozriete na to, čo robí Elon Musk, ktorý významne posunul vývoj v oblasti elektrických áut, je to presne o tom. Kým ostatní sa snažia zlepšiť parkovanie alebo odhlučnenie, on si povedal, že také čosi ho vôbec nezaujíma, on chce auto, ktoré môže mať dojazd päťsto kilometrov. Aj keď ja sa s ním nemôžem porovnávať, on dosiahol úspechy úplne iných dimenzií, ale v princípe je to podobné. Veda musí obsiahnuť motiváciu, aby ľudí lákalo spraviť ten veľký prelomový krok.

A nie je to tak, že dôležitému kroku ktorý sa vydarí, musí predchádzať veľa štúdia, neúspechu, roky tvrdej driny, publikovanie v odborných časopisoch a dobre financovaný výskum?

Štúdium je dôležité, aby sa človek dostal do pozície, kde môže dôležitý výskum realizovať. Peniaze a publikácie sú tiež dôležité, pretože vďaka tomu celý systém funguje. Je to ako mať malú firmu. Aj ja mám vo svojom výskumnom tíme pätnásť ľudí a okrem toho, že im musím platiť mzdu, musím tiež financovať všetky prístroje, s ktorými pracujeme, a na to musím každý rok zohnať peniaze. Musím presvedčiť kompetentných ľudí, aby mi ich na výskum dali.

Presvedčiť ich, že projekt má zmysel?

Ak sú nápady, na ktorých pracujete, príliš radikálne, na výskum peniaze nezoženiete, pretože vám povedia, že je to bláznivý nápad a nikdy nebude fungovať. Ale keď vypracujete zmysluplný projekt, na deväťdesiat percent sa zaoberáte ním, ale zvyšných desať si dovolíte robiť práve nejaké bláznovstvá. A ak v tom bláznivom projekte uspejete a budete schopný dokázať, že fungovať bude, na ďalší rok môžete scenár zopakovať.  

Pri tých bláznovstvách asi človek najviac dúfa, že príde na niečo prelomové.

Skôr si pri nich človek všeličo vyskúša. Musí však pri tom zohľadňovať, do akej miery to môže priniesť efektívny výsledok. Nevyhnutne treba premyslieť, či sa oplatí na tom pracovať deň, týždeň alebo mesiac. Pretože to nie sú moje peniaze, ale peniaze daňových poplatníkov. Celý čas si uvedomujete, akú máte zodpovednosť a ako zaobchádzate s peniazmi, čo s nimi robíte a ako ich používate.

Ak ste spisovateľ, nemusí o vás nikto vedieť, a odrazu prídete s Harrym Potterom. Spraviť však dieru do sveta vo vede z večera do rána a s malým rozpočtom, to asi nefunguje?

Prečo nie? Pokojne sa čosi podobné môže udiať aj vo vedeckom svete. Asi ste už počuli o veľkom objave posledných rokov, o systéme, ktorý veľmi precízne dokáže strihať DNA. Bude možné vystrihnúť z genómu veľmi presnú konkrétnu časť.

V časoch, keď ľudia začali dekódovať genóm, sa o niečom takom ešte len snívalo. Dúfali sme, že raz možno budeme môcť vystrihnúť gén zodpovedný za alzheimera alebo reumu. S prevratnou a nenákladnou technológiou prišli nezávisle od seba dve biochemičky Jennifer Doudna, profesorka z Berkeley, a Emmanuelle Charpentier. Charpentierová roky pôsobila vo vede s minimom finančných prostriedkov, pri ktorých počítala každý cent a ani nepatrila k žiadnym veľkým vedeckým hviezdam. Dnes je jednou z najvýznamnejších svetových profesoriek a je takmer isté, že jedného dňa dostane Nobelovu cenu.

Aj veda má svoje Rowlingové?

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Téma: Víkend


Článok je zaradený aj do ďalších tém SME Plus

Už ste čítali?