Martin Filko: Sme ochotní riskovať naše kariéry

S Filkom sme hovorili minulý štvrtok. Vytvoril zásadnú reformu smerujúcu k lepšiemu Slovensku. Po tragédii ide o jeho posledný rozhovor.

Martin Filko. (Zdroj: Archív SME.)

Text pôvodne vyšiel v týždenníku Trend, preberáme ho so súhlasom šéfredaktora.

S Martinom Filkom sme o jeho budúcnosti hovorili vo štvrtok minulý týždeň. Na stôl dal spolu s jeho kolegami zásadnú reformu o rozhodovaní štátu, ktorá by významne prispela k lepšie spravovanému Slovensku.

Po pol hodine rozhovor prerušil, aby sa išiel definitívne dohodnúť s ministrom financií, či môže na tejto reforme spolu so svojím tímom pracovať. Zo stretnutia s Petrom Kažimírom prišiel v dobrej nálade. Mal sa stať šéfom nového orgánu rezortu, pod ktoré by spadal Inštitút finančnej politiky a celá rozpočtová sekcia, aby mohol reálne pracovať na svojom projekte.

Po tragickej udalosti z pondelka ide o jeho posledný a o to dôležitejší rozhovor.

Rozprávam sa s hlavným ekonómom novej vlády?

Myšlienka je, aby sa všetky dôležité agendy, ktoré súvisia s plánovaním politík, analýzou, prípravou a realizáciou rozpočtu robili pod jednou strechou, pod mojím vedením. To znamená riadenie Inštitútu finančnej politiky a sekcie rozpočtovej politiky na ministerstve financií.

Dôvod je ten, že v rámci našej iniciatívy lepšieho rozhodovania štátu chceme robiť aj hodnotenie ex ante veľkých rozhodnutí štátu v oblastí investícií, politík, prevádzky aj regulácie. Ale tak isto sa chceme pozrieť aj na ucelené celky verejných výdavkov z hľadiska toho, či dosahujú efektívne výsledky v prospech občanov, ktoré by mali, alebo ich dosahujú menej, prípadne vôbec nie.

Samozrejme, potom by dôsledkom toho malo byť, že tie menej efektívne alebo úplne neefektívne výdavky by sa osekali a peniaze by sa presunuli do tých oblastí, ktoré prinášajú občanom najväčší prospech.

To už však opisujete projekt value for money.

Áno. Ale toto je práve ten dôvod, prečo tu robíme nejakú reorganizáciu. Chceme, aby verejné financie a verejné politiky prinášali lepšie výsledky.

Keď hovoríte „chceme“, o koho konkrétne ide?

Vedenie ministerstva financií. A na to, aby sme to urobili, musíme našu inštitúciu na to pripraviť. Keď sa pozrieme na to, ako sa Slovensku darí ekonomicky a ako vyzerajú veľké čísla rozpočtov, tak sme na tom rovnako alebo lepšie než naši susedia.

Ale keď sa pozrieme na výsledky verejného sektora v školstve, v zdravotníctve, v informatizácii, v kvalite života všeobecne, tak zaostávame nielen za vyspelým svetom, čo by sa dalo vysvetliť históriou a tým, že sme stále chudobnejší, ale zaostávame aj za našimi susedmi. A to už je niečo, čo by sme sa mali snažiť čo najskôr prekonať.

Autormi tohto projektu ste vy, váš kolega z IFP Štefan Kišš a Ľudovít Ódor z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Prečo s tým prichádzate teraz?

Skôr by som povedal, že sme iniciátormi tejto iniciatívy. Ten príbeh poznáte. Vznikol na parížskom letisku, kde sme na jeden deň kvôli snehovej búrke museli zostať. Zamýšľali sme sa nad tým, že už budeme mať deficit verejných financií pod troma percentami, vyzerá to tak, že sme odstránili najhoršie rozpočtové dôsledky krízy, čo ďalej by sa dalo urobiť vo verejných financiách pre osoh občanov.

Tie veľké rámce v oblasti ekonomiky sú v poriadku, máme nejaké inštitúcie, procesy, ktoré to riadia, aby sme sa neodchyľovali. Ale na druhej strane nemáme žiadne pravidlá, žiadne inštitúcie na to, ako robiť dobre veľké rozhodnutia na mikroúrovni jednotlivých politík a investičných projektov.

Keď sme sa vrátili domov, túto myšlienku sme rozpracovali, začali sa pozerať na to, aká je skúsenosť v krajinách, ktoré sú v dobrom rozhodovaní štátu na tom najlepšie. Čiže v severských, niektorých anglosaských či v Holandsku.

Paríž sa udial pred dvoma rokmi?

Nie, bolo to vo februári 2013. Už vtedy sme vedeli, že tak ako sme nastavili konsolidáciu, tak by nás mala dostať pod tri percentá. Potom sme na tom pracovali sami pre seba do zásuvky. Zlom nastal v minulom roku, keď sme túto myšlienku prezentovali ministrovi financií Petrovi Kažimírovi. Dal nám vtedy zelenú, aby sme na tom začali oficiálne pracovať aj na ministerstve. Vtedy sa z toho stal normálny projekt, na ktorý boli vyčlenení analytici IFP, a začali sme pracovať už na konkrétnych veciach. Niektoré z nich sa dostali aj do médií.

Bratislavská nemocnica a obchvat.

Áno. Tieto dva projekty boli pre nás najvýznamnejším testom. O nich bolo totiž rozhodnuté tradičným spôsobom: „Chceme to, je nám jedno, aké sú alternatívy. Chceme to, nepozeráme sa na cenu. Ideme do toho.“ Tak sme si sadli s našimi partnermi (ministerstvá zdravotníctva a dopravy, pozn. TREND) a vysvetlili sme si, že tu máme nejaký problém. Jednak nedostatočná zdravotná starostlivosť v bratislavskom okrese, ako aj zlá dopravná situácia v hlavnom meste. Cieľom bolo hľadať spôsoby, ako vyriešiť takto zadefinovaný problém. Nie hneď niečo postaviť.

No ale zvíťazil ten druhý variant. Niečo sa postaví a nevieme, či to tie problémy naozaj vyrieši.

Čo sa týka bratislavskej nemocnice, bohužiaľ, sa nám nepodarilo dostať od našich kolegov zo zdravotníctva návrh, ako by tá nemocnica mala vyzerať po medicínskej, technickej a ekonomickej stránke. V konečnom dôsledku sme tak museli zobrať pôvodnú štúdiu realizovateľnosti, dali sme do nej nejaké parametre, ktoré sme pokladali za realistické, a urobili sme odhad scenárov, ktoré sme pokladali za realistické.

Preskúmali sme päť možností a ako je známe, vyšlo nám, že najhoršie by bolo nerobiť nič. Druhá najhoršia možnosť bola paradoxne tá, na ktorej pracovali kolegovia z ministerstva zdravotníctva a teda výstavba nemocnice pomocou verejno-súkromného partnerstva. Ukázalo sa však, že najlepšie by bolo postaviť to za štátne peniaze.

S čím ste išli aj von.

Áno, najskôr sme to komunikovali ministerstvu zdravotníctva a potom sme to povedali aj verejnosti. Dôležité je, že nový minister zdravotníctva sa bude musieť pozrieť na ten projekt a my mu poskytneme samozrejme súčinnosť. Bude sa musieť rozhodnúť, či radikálne prekonfiguruje súčasný projekt rezortu alebo nie.

Naopak pri diaľnici už výsledok poznáme.

Diaľnica bol odlišný projekt. Rezort dopravy pod vedením štátneho tajomníka Viktora Stromčeka s nami úzko spolupracoval. Mali veľmi silnú preferenciu riešenia verejno-súkromného partnerstva. Spoločným úsilím a dobrou súťažou sa nám nakoniec podarilo znížiť cenu obchvatu o takmer šesťdesiat percent. Ale ak by som mal úplne férovo povedať, sú tam dve slabiny. Prvá slabina je, že pri rozhodovaní sme neboli schopní rozlúsknuť socio-ekonomické benefity, teda to, čo tá diaľnica prinesie.

Nemali ste kapacity?

Nemali sme kapacity, nemali sme know-how. A zatiaľ sme ani nenašli spoločnú reč s dopravnými inžiniermi. Preto sme si dali za úlohu tu na ministerstve financií dať do jednej miestnosti všetkých významných dopravných inžinierov, ktorí nám urobia workshop.

Prejdeme si s nimi, aké sú nástroje pri výpočtoch, metodiky, čo myslia tým, keď použijú nejaký konkrétny termín a podobne. Naším cieľom nie je byť dopravnými inžiniermi, ale potrebujeme sa dostať na úroveň, aby sme mohli byť pre nich odbornými partnermi.

Druhou slabinou je fakt, že neboli preskúmané ďalšie možnosti okrem výstavby diaľnice.

Áno. Na našu žiadosť sa urobili niektoré prepočty kratšieho variantu, teda R7, ktorá ide na juhovýchod. Kolegom z dopravy to vychádzalo tak, že je to menej výhodná alternatíva. Vôbec pritom neboli preskúmané, nazvime to, kreatívnejšie možnosti založené na verejnej doprave. Na strane ponuky to boli napríklad posilnenie električiek, rozšírenie vlakov a autobusov. Na strane dopytu zasa jeho obmedzenie spoplatnením parkovania v meste, alebo, úplne extrémne, spoplatnenie vstupu do mesta.

Práve projektom value for money chcete takéto prípady obmedziť.

Presne tak. My sa teraz učíme robiť dobré rozhodnutia. Testovali sme to na tých najväčších a najdrahších projektoch, ktoré vláda pripravovala. Veríme, že napríklad budeme naozaj spoľahlivo vedieť povedať slovenskej vláde a verejnosti, ktoré diaľničné a železničné úseky by sme mali postaviť ako prvé, ktoré neskôr a ktoré vôbec nie.

Spôsob a filozofia, ako by sa mala po novom robiť politika, je v porovnaní so súčasným stavom revolúcia.

Je to zásadná filozofická zmena.

Bude veľmi záležať na tom, ako sa k tomu postavia samotní politici. Máte garanciu, že projekt lepšieho rozhodovania štátu bude súčasťou programového vyhlásenia vlády?

S politikmi neformálne komunikujeme už dlhšie. S ministrom financií rok a s ostatnými niekoľko mesiacov. Kľúčová otázka je, či to bude zakotvené v programovom vyhlásení vlády a či sa začnú vytvárať jednotlivé tímy analytikov prepojených s rozpočtovými sekciami a realizačnými tímami na jednotlivých ministerstvách, Úrade vlády SR a Najvyššom kontrolnom úrade.

A bude to tak?

Urobím pre to všetko. Keď sa robila reforma riadenia verejných financií v roku 2004, vyzeralo to ako sci-fi. Keď sa robila reforma fiškálnych pravidiel na európskej úrovni aj u nás v rámci rozpočtových pravidiel v rokoch 2010 až 2012, bolo to tiež sci-fi.

Ale toto je ešte väčšie sci-fi. Vy vlastne teraz hovoríte, že doteraz sa politika robila na základe dojmov, pocitov, záujmov nielen politikov, ale aj rôznych skupín v pozadí.

Presne tak.

Čiže hovoríte politikom, že to doteraz robili úplne zle a treba to robiť inak, a dokonca im ukazujete ako.

Minulosť nezmeníme. Tá zodpovedala tomu, v akej fáze rozvoja bola spoločnosť. Nevymýšľame koleso. Pokúšame sa preložiť do slovenskej praxe najlepšiu prax z iných krajín sveta. A dôvod je ten, že chceme, aby slovenský verejný sektor fungoval postupne tak ako v najlepších krajinách sveta.

Nijako neberieme politikom možnosť rozhodnúť sa v súlade so svojím politickým presvedčením, svetonázorom či politickými záujmami. Oni sú legitímne zvolení, oni sa zodpovedajú svojim voličom.

Už sa teda posilňujú tímy analytikov na jednotlivých ministerstvách?

Začali sme na tom pracovať. Posilnili sme časť IFP, ktorá sa zaoberá analýzou verejných výdavkov. Tak isto sa vybudovala analytická jednotka na ministerstve školstva, ktorá bola dosť viditeľná počas štrajku učiteľov. Úplne kľúčové však bude vybudovať podobné jednotky na Úrade vlády SR a NKÚ.

Na Úrade vlády SR kvôli tomu, že koordinuje politiky a na rozdiel od ministerstva financií sa dokáže pozrieť na veci v širšej perspektíve a nielen cez prizmu „koľko to stojí“. V prípade NKÚ je kľúčové, aby existovala inštitúcia, ktorá je oddelená od exekutívy a tímov, ktoré s ňou spolupracujú.

Historická úloha NKÚ na Slovensku nepriniesla doteraz príliš mnoho želaných výsledkov. Myslíte si, že sa to zmení?

To, že sa niečo nepodarilo v minulosti, neznamená, že sa s tým zmierime a bude to tak donekonečna. NKÚ má personálne kapacity, rozpočet, mandát z ústavy, ktorý mu umožňuje pozerať sa na výsledky a efektívnosť verejných výdavkov takým spôsobom, akým je to pri audítorských úradoch kdekoľvek v zahraničí.

Jedine, čo potrebujeme urobiť a nebude to jednoduché, je vybudovať tú inštitúciu po organizačnej a personálnej stránke tak, aby to zvládala. Chceme s tým pomôcť a máme plnú podporu predsedu NKÚ.

Iste, ale to, že z ústavy vyplýva nezávislosť NKÚ a jeho kompetencie analyzovať verejné výdavky ešte neznamená, že sa tak deje a bude diať. Otázka potom je, či by ho nebolo dobré donútiť spolupracovať s verejnosťou v podobe tretieho sektora, ktorý by úrad mohol tlačiť do plnenia jeho úloh.

Sú to veľmi dôležité veci. Týkajú sa verejnej správy a vnútornej kontroly NKÚ. Ale ja si naozaj myslím, že by sme mali začať rozmýšľať tak, že ak chceme žiť v krajine 21. storočia, mali by sme chcieť od našich volených zástupcov a našich volených byrokratov to, čo sa vo vyspelých krajinách požaduje.

Mali by sme vedieť ich profesionálne životopisy, mali by byť vyberaní transparentným politickým procesom, respektíve profesionálnym výberovým konaním. Tieto štandardy by mali platiť naprieč celou verejnou správou.

Čo chcete v rámci projektu value for money konkrétne robiť najbližšie roky?

Raz za volebné obdobie by sa mali urobiť revízie verejných výdavkov. Podľa toho, na koľko sa jednotlivé výdavky ukážu efektívne, by sa mali zachovať alebo nie. A toto všetko by sa malo diať pod dohľadom verejnosti. Za štyri roky sa chceme pozrieť na 90 percent výdavkov. Priority sú zdravotníctvo, doprava a informatizácia.

Dôvodom tohto výberu priorít je, že sa v týchto oblastiach míňa najviac peňazí?

Všetky oblasti sú veľké a neefektívne a tiež cítime spoločenskú objednávku. Tieto tri oblasti predstavujú 41 percent verejných výdavkov. Ak sa nám ich podarí v tomto roku dostatočne preskúmať tak, aby sme prípadné úspory dokázali preniesť do budúcoročného rozpočtu, takmer polovica práce je za nami.

To je cieľ?

Áno, to chceme. Už na tom mesiac pracujeme. Cieľom je, aby nám vláda dala mandát v programovom vyhlásení robiť tieto veci pravidelne a aby v rámci tohto mandátu bolo zadefinované, čo chceme dosiahnuť. Následne v lete chceme pripraviť predbežný report, na základe ktorého sa budú viesť rozpočtové vyjednávania. Súčasťou schvaľovania štátneho rozpočtu v októbri by mala byť na stole finálna správa, ktorá povie, že takto zlepšíme výsledky, takto zreorganizujeme výdavky, aby to dosiahlo takéto ciele už v budúcom roku.

V zdravotníctve ste si napríklad stanovili, že už v budúcom roku by malo zomrieť menej ľudí.

Výdavky do zdravotníctva najmä v rokoch 2003 až 2009 u nás rástli dvojnásobne rýchlejšie ako v krajinách OECD. A to až tak, že už zdravotníctvo prestalo byť podfinancovaným sektorom. Dávame na hlavu toľko alebo viac ako naši susedia. Ak sme teda nespokojní so stavom slovenského zdravotníctva, nebude to v prvom rade v peniazoch. Pozreli sme sa na to, čo by bolo realistické očakávať.

Zaostávame oproti ostatným krajinám z Vyšehradskej štvorky na porovnateľnej báze o 1 900 takzvaných odvrátiteľných úmrtí. To znamená, že ak by sme mali také výsledky zdravotníctva, aké sú v ostatných postkomunistických krajinách strednej Európy, tak by u nás malo zomierať o 1 900 menej ľudí oproti súčasnosti. Títo ľudia zomierajú na Slovensku zbytočne. Je to 15 percent všetkých odvrátiteľných úmrtí. To je tá časť úmrtí, ktorá by sa mohla odvrátiť dobrou zdravotnou starostlivosťou.

To chcete dosiahnuť tak, že dosiahnuté úspory v zdravotníctve pôjdu na zlepšenie zdravotnej starostlivosti?

Na ministerstve financií máme fiškálne ciele. Výdavky na ministerstve zdravotníctva rastú pomerne rýchlo. Chceli by sme, aby rástli na úrovni inflácie. Chceme ušetriť na niektorých typoch výdavkov a na niektorých typoch investícií. Jedným z problémom slovenského zdravotníctva je zanedbanie základnej nemocničnej infraštruktúry. Preto by sme chceli za tieto peniaze postaviť v troch krajských mestách nové nemocnice.

Konzultovali ste to už s ministerstvom zdravotníctva?

Bohužiaľ, nemali sme na to partnerov na rozdiel od rezortu dopravy. Zatiaľ je to teda plán nášho rezortu a musíme sa, samozrejme, dohodnúť s ľuďmi z ministerstva zdravotníctva. Okrem tých troch nových nemocníc totiž chceme zrekonštruovať päť starých nemocníc.

Dosiahnuť to chceme cez analýzu piatich oblastí. Konkrétne renty, respektíve príliš veľké zisky, vyplývajúce z poistného trhu, lieky, záchranky, zobrazovacie a vyšetrovacie zariadenia a chceme sa pozrieť na nákupy štátnych nemocníc. V rezorte sú naozaj veľmi výrazné neefektívnosti. Preto vieme uvoľniť 150 až 200 miliónov určite na to, aby sa použili v prospech pacientov.

Týchto päť oblastí, na ktoré sa chcete bližšie pozrieť, sú spojené so silnými záujmovými skupinami, ktoré v zdravotníctve podnikajú. Neobávate sa, že tvrdo narazíte na odpor?

Budeme musieť aj s podporou médií a politikov zviesť argumentačný súboj. Nám napríklad vychádza, že dávame dvakrát toľko na záchranky, než je to v porovnateľných krajinách. A my si nemyslíme, že by sme mali dávať na záchranky dvakrát viac, než je to inde.

Rozumieme, že toto sú príjmy poskytovateľov záchranných služieb, ale pokiaľ nám nepovedia zrozumiteľné ekonomické alebo iné vecné argumenty, prečo by to tak malo byť, tak jednoducho nie sme pripravení financovať ich na takejto štedrej úrovni.

Za týmito ziskami môžu do veľkej miery byť politici, ktorí im to odobrili. Čiže možno očakávať silné tlaky a nevôľu z ich strany s tým niečo robiť.

Neviem sľúbiť slovenskej verejnosti, že sa nám to podarí. Viem sľúbiť, že sa o to pokúsime a sme ochotní riskovať naše kariéry za to, že sa nám to podarí.

Spolu s Tomášom Druckerom, ktorý sa stal ministrom zdravotníctva, ste boli v hre o tento post. Viete si predstaviť, že by ste robili priamo s ním na rezorte?

Viem si to predstaviť, ale momentálne viem Slovensku pomôcť z ministerstva financií viac. Keby som bol v tíme ministra zdravotníctva, samozrejme, že by sme mohli spolu veci urobiť viac efektívne. Ale na druhej strane, keď sa nám podarí vybudovať systém, ktorý bude fungovať naprieč štátnou správou, a už teraz v tomto roku dokážeme zrevidovať tri oblasti, ktoré predstavujú štyridsať percent všetkých výdavkov, tak je to lepšie využitie schopností a skúseností nielen mojich, ale aj môjho tímu.

Medzi oblasťami, ktoré by mali prejsť hĺbkovou kontrolou z vašej strany, je informatizácia. O nej sa už niekoľko mesiacov veľmi vášnivo diskutuje pre neefektívne vynaloženú miliardu eur. Informatizáciu zastrešoval doteraz rezort financií a IFP sa do debaty vôbec nezapájalo. Prečo?

Neoficiálnym mottom IFP je hovoriť pravdu slovenskej vláde a verejnosti. Myslím si, že analytické jednotky by mali mať aj verejný profil, ktorý je súčasťou verejného profilu ministerstva, ale je od neho aj čiastočne oddelený. V prípade, keď zistíme zásadné porušenie zákona, tak musíme konať.

Musíme to povedať našim nadriadeným aj iným orgánom. Ale zároveň my nie sme vyšetrovatelia, aktivisti, investigatívni novinári. Sme ekonomickí analytici zodpovední v prvom rade za makroekonomické, štrukturálne a fiškálne analýzy. Sme trochu aj imperialistickí.

Napríklad sme publikovali aj rozsiahlu štúdiu ešte v roku 2012 s názvom Málo zdravia za veľa peňazí. V nej sme ukázali analyticky, že slovenské zdravotníctvo má zlé výsledky vzhľadom na množstvo peňazí, ktoré doň ide. A teraz sa ma chcete určite spýtať, prečo sme teda riešili iný rezort, zatiaľ čo veľkú oblasť vlastného ministerstva sme neriešili.

Presne tak.

Poviem to naozaj úprimne, nemali sme na to kapacity. A jednoducho sme nerozumeli tomu problému.

Nie je to výhovorka?

Naozaj nie je. Túto výčitku sme dostávali interne a aj od novinárov. Preto sme v roku 2014 urobili prvý pokus, pri ktorom sme sa pokúsili urobiť aspoň jednoduché benchmarkovacie cvičenie týkajúce sa nákladov na prevádzku a niektoré konkrétne licencie.

Vyžiadali sme si údaje zo všetkých rezortov. Poslali nám nekonzistentné údaje, nerozumeli sme ich a nikam sme sa nedostali. Zlyhali sme na technickej úrovni. Systém bol inteligentnejší ako my. Ale poučili sme sa z toho. Na informatizáciu sa dáva jedno percento hrubého domáceho produktu ročne a je kľúčová pre fungovanie celej verejnej správy. Preto to bude jedna z tých troch priorít, na ktorú sa budeme pozerať.

V čom je vaša situácia iná oproti minulosti?

Najali sme aj pár ľudí, začali sme úzko komunikovať s iniciatívou slovensko.digital a zháňame informácie, ako k tomu pristúpiť analyticky. Je to určite najťažšia oblasť a viac si veríme v zdravotníctve a doprave.

Tvrdíte, že prvý pokus o analýzu informatizácie prišiel na popud interného tlaku a tlaku novinárov. Musí byť teda spoločenská objednávka, aby sa analytická jednotka pozerala na problémy vlastného rezortu?

Nie, nemusí. My môžeme reagovať na spoločenskú objednávku, ale rovnako ju aj vytvárať. Štát má sám proaktívne hľadať spôsoby, ako fungovať lepšie.

Ako hlavný ekonóm budete mať na starosti aj rozpočet. Medzi priority novej vlády sa dostal, nazvime to, obchod, keď sa od roku 2018 majú zrušiť daňové licencie výmenou za posunutie termínu vyrovnaného rozpočtu o dva roky na rok 2020. Je to dobrý nápad?

Z môjho pohľadu bolo úplne realistické dosiahnuť vyrovnaný rozpočet v roku 2018. Ja osobne by som neodkladal cieľ vyrovnaného rozpočtu za cenu zrušenia daňových licencií. Ak by som sa mal zamýšľať nad odkladom tohto cieľa, tak len v dvoch prípadoch. A to v prípade, že by sme sa chceli pustiť do veľmi dôležitých reforiem, napríklad školstva. Alebo že by sme vedeli identifikovať zásadné investície, ktoré by v budúcnosti priniesli vyšší hospodársky rast či vyšší blahobyt.

Posledné štyri roky sa deficit verejných financií držal pod troma percentami. Pôvodné ciele boli ambicióznejšie. Čo sa stalo?

Stali sa dve veci. Prvou bola, že prišla druhá noha krízy, čiže len čisto kvôli prepočítaniu pravidiel nanovo sa nové ciele zvoľnili. A druhý dôvod bol ten, že samotná Európska komisia začala pozerať inak na interpretáciu Paktu stability a rastu a umožnila krajinám s výrazne podchladenou ekonomikou, akou bolo Slovensko, aby konsolidovali pomalšie. My sme ten priestor využili.

Bez konsolidácie sa nedostaneme k vyrovnanému rozpočtu. Vy veríte, že v roku 2020 to už bude?

Viem, že takto pred mesiacom sme mali nastavený realistický plán, že to bude rok 2018. Boli tu voľby, ktoré vygenerovali vládu aj rozpočtové priority, a my musíme zistiť v každodennej praxi, nakoľko podporné budú tieto politické faktory. Neviem zatiaľ na túto otázku konkrétne odpovedať.

 


Už ste čítali?