KNIHA MESIACA

Nezabíjajte vtáčika!

Harper Leeová napísala len jednu knihu a vydržala s ňou takmer celý život. Keď vydala konečne druhú, rok na to zomrela.

Autorka Harper Leeová v roku 1961, krátko po úspechu Nezabíjajte vtáčika (To Kill a Mockingbird). (Zdroj: TASR)

Dve neobyčajné literárne udalosti, ktoré od seba oddeľuje 55 rokov a spája jedna autorka. Dve knihy, ktoré vyvolali veľký rozruch, lebo dvakrát rozvírili nielen literárne hladiny – a v oboch prípadoch išli proti väčšinovému naladeniu verejnosti.

Pritom boli napísané krátko za sebou – aj keď vydané v opačnom garde. Aj takto vyzerá príbeh americkej spisovateľky Harper Leeovej (1926) a jej detskej (dospelej) hrdinky Scout (Jean Louise) Finchovej. 

Na začiatku bol rukopis spisovateľky Harper Leeovej Choď postaviť stráž. Príbeh Jean Louise Finchovej, ktorá sa ako dvadsaťšesťročná vracia z New Yorku do rodného alabamského mestečka Maycomb, však vydavateľstvá odmietli. Ďalšia kniha Harper Leeovej Nezabíjajte vtáčika (pod týmto názvom vychádza teraz v Ikare) sa však stala bestsellerom a autorka dostala zaň v roku 1961 Pulitzerovu cenu.

Paradoxom je, že táto druhá kniha, napísaná neskôr, sa venuje osudom Jean Louise Finchovej ako osemročného premúdreného a sčítaného dievčatka (v románe vystupuje  pod menom Scout) v 30. rokoch na americkom Juhu. Teda v období, ktoré predchádza dianiu v knihe napísanej ako prvej.

Truman Capote na scéne

Doterajší časový chaos však vlani vyústil do nečakaného vyvrcholenia – po 55 rokoch vyšiel aj prvý rukopis Harper Leeovej – a v literárnych kruhoch nastal opäť rozruch. Autorka podľa zverejnených informácií  zrejme podľahla tlaku svojho okolia, keď po objavení zdanlivo strateného rukopisu súhlasila s jeho vydaním – žiaľ, bez prepracovania či zosúladenia tohto rukopisu s textom knihy Nezabíjajte vtáčika, čo v pozornejších čitateľských kruhoch vyvolá niekoľko kontroverzných vnemov.

Detailnejšie výhrady literárnej kritiky voči druhému románu si povieme v závere, lebo najprv sa dominantne venujem jej znovu vydanej prvotine Nezabíjajte vtáčika (pokračovanie pod názvom Postav hliadku vyjde na budúci mesiac).


Dievčatko Scout je nesmierny vtipným pozorovateľom sveta a rozprávačom udalostí, odohrávajúcich sa okolo nej. Je to svet malého mestečka južného štátu USA, v ktorom naďalej pretrváva rasová segregácia a napäté vzťahy medzi bielymi a farebnými v čase po vypuknutí hospodárskej krízy (1929).  

Leeová očami malého bystrého dievčatka nesmierne pútavým spôsobom zobrazuje komplikovaný svet malého mestečka, pričom čitateľsky najvďačnejšie sú jej dobrodružstvá zažívané s bratom Jemom a ich najlepším kamarátom Dillom Harrisom (ktorého predobrazom sa stal Leeovej priateľ Truman Capote).

 

 

Iste, trochu ju limituje skutočnosť, že vlastnú mamu fakticky nepoznala a zákulisie ženského sveta, emocionálneho a biologického, jej tak ostáva dlho utajené, keďže je však chlapcom v sukni, dlho si toto tajomno ženstva ako takého neuvedomuje.

Našťastie, snaha ukončiť svoj život po tehotenstve, ktoré v jej mysli spôsobil neobratný bozk spolužiaka vďačného za pomoc pri písomke, je neúspešná – tieto peripetie dospievajúceho dievčatka si však čitateľ užíva, nielen ten cynickejšie založený.

V stopách Marka Twaina


Fanúšik a ctiteľ Marka Twaina nemôže nevybadať podobný humor Harper Leeovej – osobne nepoznám väčšiu poklonu, ako je toto prirovnanie, ktoré sa, priznajme, aj trochu ponúka vďaka južanskému prostrediu a nadštandardne vyvinutým zmyslom autorky pre humor a briskné postrehy.

Bez významu zrejme nie je ani skutočnosť, že medzi predkov Harper Leeovej patril skvelý južanský generál Robert Lee, známy z vojny Severu proti Juhu (tohto generála si vážili aj prezident Abraham Lincoln a jeho generál Ulysses Grant).

Nech však prehovorí autorka o prvom dni v škole jej hrdinky (Scout v čase nástupu do školy totiž spolu s otcom číta nielen noviny, ale aj rozličné právne normy a všetko ostatné, čo nájde na jeho stole.

A všetci vieme, že máločo je lepkavejšie ako detská myseľ): Slečna Caroline napísala na tabuľu tlačenými literami svoje meno a povedala: „Tu je napísané, že sa volám Caroline Fisherová. Som zo severnej Alabamy, z Winstonského okresu.“ Trieda zašumela v obave, či sa na slečne Caroline neprejaví nejaké čudáctvo, ktoré bolo príznačné pre obyvateľov toho kraja. (Keď sa Alabama 11. januára 1881 odtrhla od Únie, Winstonský okres sa odtrhol od Alabamy, čo vedelo v Maycombskom okrese každé dieťa.)
Potom šla k tabuli a napísala veličiznými tlačenými literami abecedu, obrátila sa k triede a spýtala sa:
„Vie niekto, čo to je?“
Všetci to vedeli, lebo väčšina prvákov vlani prepadla.



Sever proti Juhu

Podstatou Leeovej románu však nie sú detské zážitky Scout a jej brata Jema a najlepšieho kamaráta Dilla. Kľúčová línia – kľúčová aj vzhľadom na „pokračovanie“ osudov malej Scout v druhom románe - sa odohráva úplne inde. Atticus Finch, otec malej Scout a právnik, obhajuje černocha Toma Robinsona, ktorý je obvinený zo znásilnenia bielej ženy Mayelly Ewell.

Navyše ho obraňuje před zlynčovaním bielymi obyvateľmi mesta – a nedá sa zabudnúť na leví diel Scout na tom, že pomstitelia neuspeli. Malá zvedavá Scout je pozorovateľom aj samotného súdneho procesu – a konfrontácia s nepravodlivým svetom bielych dospelých trvalo ovplyvní jej hodnotový svet a zmysel pre spravodlivosť a férovosť.

Práve spisovateľsky nesmierne príťažlivé stvárnené zobrazenie sveta detí a dospelých, bielych a farebných, predsudkov a empatie, pretvárky a statočnosti, všetko šmrncnuté glosovaním nadštandardne bystrého dievčatka spôsobilo obrovský úspech tejto knihy, ktorá sa stala povinnou súčasťou modernej americkej literatúry.

 

Západ proti Východu

Zrejme silný príbeh, jasné hodnotové svedectvo a jednoznačný čitateľský zážitok na prelome 50. a 60. rokov vytvorili predpoklady na to, aby pokračovanie románu – nezabúdajme, že bolo napísané ako prvé – zaskočilo povrchnejšiu časť odbornej i laickej čitateľskej verejnosti.

Atticus Finch, v knihe Nezabíjajte vtáčika obhajca obvineného černocha Toma Robinsona, sa v druhom románe nachádza akoby na opačnom konci ako jeho dcéra Jean Louise, keď sa stal členom bieleho spoločenstva odmietajúceho rozhodnutie Najvyššieho súdu o odstránení segregácie černošských detí v školách.

Atticus podobne ako väčšina obyvateľov Maycombu toto rozhodnutie považuje nielen za porušenie 10. dodatku americkej Ústavy, podľa ktorého každý štát americkej federácie si zachováva svoju suverenitu, slobodu a nezávislosť, ako aj všetku moc, jurisdikciu a práva, pokiaľ nie sú výslovne určené do právomoci federálnych orgánov, ale – a tu je pes zakopaný – aj za predčasné rozhodnutie, nezodpovedajúce pripravenosti černošského obyvateľstva na prevzatie zodpovednosti za správu krajiny a jej orgánov.

Práve emocionálne a argumentačne nasýtené debaty dcéry a otca o tomto probléme z rôznych uhlov pohľadu sú myšlienkovým vrcholom Leeovej románov – a nielen do strednej Európe prinášajú aj nečakaný bonus, pretože do sveta karpatských domorodcov a blízkovýchodných prisťahovalcov a utečencov a ekonomických migrantov prinášajú ten typ diskusie, aká v našom priestore neuveriteľne chýba.

Chýbajú totiž aj či predovšetkým ľudia, schopní podobným spôsobom ako Leeovej hrdinovia diskutovať a uvažovať a načúvať druhej strane, keď sa zhovárajú o vzťahu k strane tretej, o strete dvoch hodnotových svetov, o akceptovaní odlišnosti ako aj o tom, keď je tá odlišnosť neakceptovateľná...

Téma: O knihách



Už ste čítali?