Čiastočná katastrofa... Myslím, že sa chce stať vedcom, ale pri jeho študijných výsledkoch je to priam absurdná predstava.
Takéto slovné hodnotenie si vyslúžil pätnásťročný John Gurdon od svojho učiteľa biológie. O 63 rokov neskôr získal Nobelovu cenu za medicínu a fyziológiu za výskum v oblasti kmeňových buniek.
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Nie je jediný, mnohí úspešní vedci, politici či spisovatelia sa ako študenti trápili so zlými známkami a negatívnymi postojmi učiteľov.
„Ak sa nedokáže naučiť jednoduché biologické fakty, nemá šancu robiť prácu špecialistu. Bude to absolútne mrhanie časom, tak preňho, ako i pre tých, čo ho budú učiť,“ píše sa ďalej v hodnotení, ktoré si Gurdon zarámoval a roky viselo nad jeho pracovných stolom na Cambridgeskej univerzite.
Na slová svojho učiteľa si vraj spomenul vždy, keď mu nevychádzal experiment, čo bolo pomerne často.
„Vtedy je zábavné pripomenúť si, že napriek všetkému, možno nie som vo svojom odbore až taký dobrý a možno mal učiteľ aj pravdu,“ povedal pre britský Telegraph v roku 2012, keď si prebral Nobelovu cenu.
Churchill sa bil
Sedemročný Winston Leonard Spencer-Churchill. (zdroj: archív)Winston Churchill, britský premiér, ktorý sa výraznou mierou zaslúžil o porážku Nemecka v druhej svetovej vojne, bol typickým príkladom problémového žiaka, a to od samého začiatku školskej dochádzky.
Mal osem rokov, keď ho učiteľka opísala ako ‚mimoriadne nevychovaného, neustále v konflikte s každým, nevynechajúc žiadnu hádku a bitku‘.
Nezmenilo sa to ani príchodom na strednú školu, správca internátu zúfalo nariekal, že Churchill je taký ‚dôsledný vo svojej nedôslednosti a striktný v nedodržiavaní pravidiel, že naozaj nevie, čo s ním má robiť‘.
Churchill chodil neskoro na vyučovanie, strácal učebnice a zošity, mal síce talent, ale ‚ten mu bol nanič pre lajdáckosť a pohŕdanie povinnosťami‘.
Jeho komplikovaná povaha a anarchistické správanie mu síce narobilo mnoho problémov aj v politickej kariére, ale súčasne z neho spravilo úspešného a nepredvídateľného vojenského vodcu. A tiež nositeľa Nobelovej ceny za literatúru.
Paradoxne oproti tomu vyznieva školské hodnotenie z roku 1905 pochádzajúce zo strednej školy v rakúskom Linzi.
Podľa neho mal žiak mimoriadne vysoké morálne postoje, bol neobyčajne usilovný, jeho náboženské vzdelanie bolo primerané, telesná zdatnosť excelentná a kresba voľnou rukou dobrá.
Reč je, samozrejme, o Adolfovi Hitlerovi.
Higgsa fyzika nebavila
Anglický teoretický fyzik Peter Higgs, ktorý v roku 1964 predpovedal existenciu častice dnes nazývanej Higgsov bozón, sa v základnej škole o fyziku nezaujímal. Zdala sa mu nudná, ani známky z nej nemal dobré.
„Vynikal som v jazykoch, matematike, veľmi ma bavila chémia,“ povedal pre britský Telegraph v roku 2013 po tom, čo získal Nobelovu cenu za fyziku.
Stalo sa mu to, čo sa mimoriadne nadaným deťom stáva. Aby ho fyzika zaujala, musel by mu učiteľ ponúknuť niečo navyše, nad rámec učebných osnov.
Napríklad ho zobrať na vyučovaciu hodinu do vyššieho ročníka, dávať mu náročnejšie úlohy, zaťažovať ho tak, aby sa rozvíjal a napredoval.
„Talentované deti ťažko znášajú bežný spôsob vzdelávania,“ hovorí špeciálna pedagogička Eva Gelányiová. „Začnú sa nudiť, stratia záujem o predmet a nepreukážu výkon primeraný ich intelektu. Nie sú motivované,“ dodáva.
Problémom súčasného školstva je podľa nej aj silný dôraz na vzdelávanie a potlačenie výchovnej zložky, na ktorú neostáva čas. Učiteľ nemá šancu dôkladne spoznať žiaka a zistiť, že je napríklad nadpriemerne šikovný v matematike.
„Týka sa to najmä tých detí, ktoré ticho a poslušne sedia v lavici, úlohy vypočítajú, ale nemajú potrebu ukázať, čo v nich je. Učiteľ ani netuší o ich talente.“
Brontëová píše priemerne
Odhadnúť schopnosti a danosti dieťaťa nie je jednoduché ani pre rodiča, nieto pre učiteľa. Neraz sa fatálne pomýli a dejiny mu to po rokoch vyhodia na oči.
O malej Charlotte Brontëovej, budúcej spisovateľke a autorke románu Jana Eyrová, učiteľ napísal, že jej ‚písomný prejav je priemerný a gramatiku vôbec neovláda‘.
