SME

Ako žili slúžky na Slovensku: neviditeľné príbehy z izbičiek za kuchyňou

Poslucháčky kurzu pre gazdinky z roku 1926. (Zdroj: Archív Martina Besediča)
Ako žili slúžky na Slovensku: neviditeľné príbehy z izbičiek za kuchyňou

Svetu nezanechali nič, no bez ich práce by sa svet utopil v špine a umrel od hladu. Príbehy tých, čo si oddreli dejiny, sú väčšinou zabudnuté

Helenka Galková mala len štrnásť rokov, keď skončila meštianku a poslali ju slúžiť do Bratislavy. „Prijala ma rodina Otterovcov na Palisádach. Ich dve dcéry boli len o čosi staršie ako ja, vďaka nim som sa začala zaujímať o hudbu,“ spomína dnes stodvaročná pani. Časy, keď mali byty ešte malinké slúžkovské izby, zažila na vlastnej koži.

Slúžky - dzífky, služnyce, robotné pospolkyne, chúvy, čelédláni či dínstmédchen - nikdy neboli samostatnou triedou, predstavovali skôr dočasnú skupinu osôb, tých, ktoré sa starali o bežný chod sveta, no len zriedkakedy sa dožili uznania.   

Prinajmenšom do tridsiatych rokov však vytvárali aj u nás istú stabilnú, ľahko identifikovateľnú vrstvu obyvateľstva. Zmapovať dejiny služobníctva býva veľmi ťažké aj preto, že sa po slúžkach len zriedkakedy zachovali ich pamäti či listy, veľká väčšina z nich totiž nemala žiadne vzdelanie. Ak však predsa len niečo zostalo, stáva sa to dnes cenným historickým zdrojom.

Pavlin príbeh

V akých podmienkach žili? Vzácne detaily nájdeme napríklad v rozprávaní Pavly Cebocli, ktorá v starobe napísala spomienky na svoje mladé roky. Narodila sa vo Vyšnom Kubíne v roku 1885, ako chudobné dievča slúžila najprv na Orave, potom v Pešti, neskôr prešla do Viedne. Knihu o jej živote vydal v roku 2005 Aspekt pod názvom Pavlin príbeh.

„U Balghovcov bolo stále mnoho práce. Mala som zjednané štyridsať zlatých ročne a pár topánok. Chcela som sa slušne obliekať, ale z toho platu som nemohla. Rozmýšľala som, že to tak nemôže zostať. Kuchárka u Kubínyovcov mi hovorila, že v Pešti majú také dievčatá ako ja štrnásť zlatých mesačne,“ napísala do spomienok.

Ďalšia kamarátka jej už dala konkrétny tip, že v dome, kde slúži v Pešti, práve hľadajú dievča do izieb. „Uľka, moja oravská kamarátka, ma od prvej chvíle zaúčala a ja som si čoskoro zvykla. Bola som spokojná so všetkým, najmä jedlo bolo dobré. Čo mali páni, to sme jedli i my. Práce bolo dosť, ale večer sme predsa len mali aj voľnú chvíľu, mohli sme si šiť alebo niečo prečítať. Dom bol krásny, boli tam dve schodištia, jedno pre pánov, druhé pre čeľaď,“ opisovala.

Vzťahy medzi pánmi a sluhami boli v každom dome, kde slúžila,  trochu iné, s jednou mladou vdovou sa Pavla dokonca skamarátila, keď sa ukázalo, že jej vedela poradiť, aké pesničky – slovenské aj maďarské, má spievať. „Škoda je vás, Pavla, že ste chudobná, taký postreh v hudbe a speve nemá ani moja sestra,“ povedala jej.

Pavla dostala od panej hodvábnu blúzku a novú sukňu, aby s ňou mohla chodiť do spoločnosti ako spoločníčka. „Bola mi ako sestra, brávala ma so sebou do divadla a na koncerty, nezabudnem nikdy, ako mi bolo, keď som prvý raz počula operu,“ spomínala si Cebocliová.

V inom dome mala zas pána, ktorého sa služobníctvo pre jeho zlú povahu veľmi bálo. „Musela som byť hore, kým páni nešli spať, a vždy byť pripravená, keď zacengali. Pán si ma doberal, že mi dajú ušiť lokajskú uniformu,“ napísala. Pani tohto domu bola krásna, štíhla,  nosila šaty z Paríža. „Mala som ju rada, bola dobrá, ale smutná. Nebola z vysokého rodu, pán si ju vzal pre peniaze – bola veľmi bohatá – a možno aj pre krásu. Po slovensky nevedela, Abaffy vedel ako rodený Slovák.“

Páni v tomto dome žili celkom oddelene od služobníctva. „Nebola som na to zvyknutá. Pani Balghová nám bola ako matka, i tí aristokrati, čo k nim chodievali, boli všetko priateľskí ľudia. A u Koppovcov som bola členkou rodiny. Nie div, že sa mi hneď od prvého dňa chcelo od Abaffyovcov utiecť,“ zveruje sa.

Panie z ďalšieho domu zasa často chodievali do divadla alebo na koncert. „Keď som ich vyobliekala, nastalo pre mňa trápenie, celú Muzeálnu okružnú i Kerepšskú ulicu som obehala, kým som našla fiakristu, ktorý by ich nebol poznal. Taký mali chýr v celom okolí, lebo zle platili, diškréciu by neboli dali ani za svet,“ opisuje.

Večer ich musela vždy čakať, kým sa panie z mesta vrátili. „Potom som im pomáhala pri vyzliekaní, pobozkala rúčku, popriala dobrú noc. Blížilo sa k polnoci, keď som išla späť. A deň čo deň a deň čo deň vždy to isté.“

Škola života

„Pre staršie dievčatá z dediny nebola služba ponížením, skôr honorom, možnosťou naučiť sa nielen starostlivosti o domácnosť, ale často aj cudzím jazykom,“ vysvetľuje etnologička Magdaléna Paríková.

Dostať sa pracovať mimo domu, bolo istým spôsobom prestížou, niečo ako univerzita, prinajmenšom nová skúsenosť, stupienok k vyššiemu statusu. „Keď prišlo dievča do panského domu, ako prvé dostalo tmavé šaty, a tých sa už spravidla nevzdalo, najmä ak sa už nevrátilo do svojho prostredia,“ dodáva Paríková.

Podľa nej bola služba aj formou sociálnej výpomoci mnohopočetným vidieckym rodinám, ktoré nestačili zabezpečovať živobytie svojim deťom. „Vždy tam bolo viac hladných krkov, dobre preto padlo, ak si dospievajúce dievča zobrala majetnejšia rodina,“ vysvetľuje etnologička. V dedinskom prostredí boli deti tak či tak zvyknuté pracovať už ako šesťročné, detskí sluhovia cez deň napríklad pásli husi či robili iné drobnejšie službičky, za čo dostali najesť. Len čo mali desať či dvanásť rokov, mohli ísť už pomáhať do inej dediny.

Tety slúžky

„V mojich spomienkach defilujú milé tváričky svetlovlasých pestúnok s vrkočmi a s miernymi očami, pätnásť-, sedemnásťročné slovenské dievčatá z okolitých dedín, ktoré k nám prichádzali do služby s prostým batôžkom, v ktorom mali jedinú súpravu bielizne, modlitebnú knihu a sväté obrázky. Prichádzali aj odchádzali anonymne a takmer neosobne, akoby všetky pochádzali z jednej veľkej rodiny. Na žiadnu z nich si nijako zvlášť nepamätám, ale dodnes pred sebou vidím, ako k nám v zime prichádzajú zabalené do všelijakých handier, ako poťahujú červeným nosom,“ opisuje obraz života slúžok v autobiografickom románe Spoveď mešťana aj Sándor Márai. A dodáva, že prichádzali z chalúp, kde už pred Vianocami došiel ovsený chlieb, a tak museli ísť do služby.

Márai narodený v roku 1900 v Košiciach vnímal slúžky ako svoje tety, ako dieťa rád býval v kuchyni, jeho matka ho však podchvíľou posielala  naspäť do panských izieb.

Sociálne postavenie slúžok bolo v maďarských rodinách podľa Máraia prazvláštne. Nepatrili k proletariátu, tento pojem aj tak v Uhorsku v tom čase ešte len vznikal, neboli žiadnou uvedomelou silou, platené boli pritom horšie než ktorýkoľvek nádenník. Dreli do úmoru a po prvej hádke so svojím zamestnávateľom dostali dvojtýždňovú výpovednú lehotu, hoci predtým obetavo slúžili rodine aj dvadsať rokov.

Meštianske paničky podľa Máraiovho svedectva zvyčajne hovorievali, že slúžky majú „všetko, čo potrebujú“, čím mysleli byt a stravu.

„Bytom sa rozumela truhlica so zásuvkami, ktorá stála v kuchyni. Na noc sa jej veko odklopilo, vytiahla sa prvá zásuvka a už bola ‚posteľ‘ hotová,“ opisuje Márai. Kuchárka i chyžná teda nocovali tam, kde celý deň varili, hoci, ako zdôrazňuje, v starých domoch mali členovia rodiny nezriedka k dispozícii aj pätnásť izieb. Ráno sa teda slúžky umývali v rovnakom dreze, v akom sa neskôr zmýval riad, preto sa vo väčšine meštianskych kuchýň podľa Máraia vznášal zatuchnutý puch. „Bola to odpudzujúca a nepochopiteľná vec, ale nikto si nad tým nelámal hlavu,“ spomínal. 

Ani v ich domácnosti to nebolo iné, keď sa však Máraiovci presťahovali do väčšieho bytu, zriadili pre slúžky vlastnú izbu. „Pochybujem, že by v meste bolo tucet domácností, kde mali slúžky vlastnú miestnosť,“ píše.

V malej komôrke za kuchyňou pobývala u nich vždy ešte nejaká „fräulein“. Najčastejšie zo Sliezska. Mala deti učiť po nemecky. Zapájala sa aj do domácich prác, šitia a žehlenia, mala aj upratovať v detskej izbe.

Vychovávateľky si potrpeli na svoj status, hoci nezriedka takisto pochádzali z vidieckych rodín. Hoci sedeli už za stolom s rodinou, do rozhovoru sa nezapájali, pri večeri deti napomínali len gestami. Máraiova matka nemala rada, ak „slečna“ pri stole niečo aj povedala. Dozerala však na to, aby boli jej deti k služobníctvu zdvorilé a aby za všetko svojim sluhom poďakovali. Deti mávali celkovo so služobníctvom dobré vzťahy, tieto dve skupiny boli totiž tak trochu mimo sveta, odkázané na seba.

Úroveň stravy pre slúžky sa líšila v každej rodine, ale slúžkam väčšinou odkrojili len krajec chleba či odliali mlieko. Dostali aj zopár kociek cukru ku káve, samozrejme, len melty, k tomu zvyšky z obeda. Špajza sa pred slúžkami zamykala.

Mesačná mzda slúžky predstavovala štyri alebo päť zlatiek, ktoré sa jej však začali vyplácať až po niekoľkých mesiacoch služby, keď sa už trochu zaučila a nerozbila všetko, čo zobrala do ruky. „Špacírku mali slúžky zakázanú, dievča pre všetko mohlo ísť von len raz či dvakrát za mesiac, aj to len na pár hodín v nedeľu popoludní. O štvrtej ešte doumývala riad, kým sa obliekla, bolo päť a do pol ôsmej musela byť naspäť doma,“ spomína Márai.

Do rodiny už nepatrili

Márai nostalgicky spomína, že v dávnych časoch sa páni síce správali k služobníctvu nadradene, často sluhov aj fyzicky trestali, napriek tomu ich vnímali ako súčasť rodiny a na starobu ich zabezpečovali.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Matica je ministerstvom vlastenectva, ministerstvom spájania Plus

O význame slova protislovenský, slovakštáte, Kotlebovi aj Slovenských brancoch na Devíne. O porozumení, ako mu rozumejú v Matici slovenskej.

 Jozef Bača je riaditeľ Domu Matice slovenskej v Bratislave a zriaďovateľom Súkromnej základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským a ruským.

RTVS nie je vaša televízia Plus

Krajinu neurobíte prosperujúcejšou tak, že budete určovať, kto a kde s vami môže diskutovať.

RTVS ako objekt záujmu.

Milan Kňažko: Fico klame, keď tvrdí, že nevedel, kam sa sťahuje

Keď nie ste aktívny v obrane svojich práv, prídete o ne, tvrdí MILAN KŇAŽKO.

Milan Kňažko

Vedci sa naňho hnevajú, jeden zvláštny trik, ktorým opravil klímu

Zdá sa vám svet zlý? Skutočnú hĺbku cynizmu doby oceníte, až keď pochopíte, ako funguje veda.

Ak v uliciach vidíce pochodovať vedcov, spoločnosť má vážny problém.

Architekt: Škrtajme parkoviská v centre a saďme namiesto nich stromy

Centrum Bratislavy sa stalo staveniskom pre drahšiu klientelu, hovorí Peter Žalman.

Architekt Peter Žalman si myslí, že Bratislave by najviac pomohol dopravný projekt - vybudovanie severnej tangenty a dobudovanie základného mestského okruhu.

Ako zatkli, odsúdili a popravili Jozefa Tisa

Pred 70 rokmi obesili muža obvineného z najťažších zločinov v dejinách tejto krajiny.

Jozef Tiso - slovenský kňaz a politik v putách.