SME

Najväčšie katastrofy, ktoré otvorili ľudstvu cestu do vesmíru

30. výročie tragédie raketoplánu Challenger. (Zdroj: Profimedia)
Najväčšie katastrofy, ktoré otvorili ľudstvu cestu do vesmíru

Za zdolanie konečnej hranice zaplatili prví ľudskí prieskumníci vysokú cenu. Prečo je prieskum vesmíru taký nebezpečný a ako vznikli katastrofy Sojuzu či Challengeru.

Apollo 1 (27. január 1967) Stačilo 60 sekúnd

O tom, že ponáhľanie sa nie je dobrý priateľ ani radca, by mohli rozprávať potápači, horolezci, pyrotechnici, piloti... Skrátka všetci, pre ktorých jedna chyba môže byť tou poslednou. Bez zveličenia medzi nich môžeme zaradiť aj kozmonautov.

Americká NASA pritom v druhej polovici šesťdesiatych rokov mala dôvod na ponáhľanie. V nevyhlásených „kozmických pretekoch“ bojovala so Sovietskym zväzom o najvyššiu métu, o vyslanie prvého človeka na Mesiac.

Tomu zodpovedal aj rozpočet NASA: len v roku 1966 to bolo 6 mld. dolárov, čo bolo približne 4,4 percenta HDP!

Lenže kým Američania hrali s otvorenými kartami a scenár svojho lunárneho programu zverejnili, sovietsky program bol zahalený tajomstvom, a preto sa netreba čudovať, že Američania mali obavy: Sovieti im už párkrát predviedli, že dokážu prekvapiť.

Simulácia štartu

Preto je pochopiteľné, že prvá pilotovaná loď apolla bola „šitá horúcou ihlou“. Pôvodné plány rátali s jej štartom už v roku 1966, lenže stovky technických problémov si vynútili odklad. Koncom januára 1967 bol stanovený termín na 21. februára, lenže aj ten bol orientačný.

Aby sme si urobili predstavu o rýchlosti vývoja: veliteľ letu Virgil Grissom sa s posádkou odmietol pripravovať na trenažéroch v texaskom Houstone, pretože na lodi apollo bolo urobených už toľko zmien, že trenažér sa jej už veľmi nepodobal.

A tak v januári 1967 zamierila trojica astronautov Virgil Grissom, Edward White a Roger Chaffee na floridský mys Canaveral, aby sa pripravovala na skutočnej lodi, umiestnenej na vrcholci rakety Saturn 1B.

Jedným z takýchto testov bolo 27. januára 1967 simulované odpočítavanie. To bolo identické s ostrým štartom, len s tým rozdielom, že raketa nebola natankovaná palivom. Z tohto dôvodu sa test nepovažoval za riskantný, a preto neboli k dispozícii záchranné tímy.

V rámci objektivity však dodajme, že aj keby boli, asi by na udalostiach nič nezmenili.

Smrť za minútu

Už pri vstupe do kabíny Apolla zaznamenali astronauti zvláštny zápach. Technici urobili rozbor vzduchu a nezistili nič mimoriadne. S hodinovým oneskorením sa teda mohol skúšobný test začať.

Sprevádzali ho však problémy, okrem iného s komunikáciou. Po troch hodinách to už veliteľ Grissom nevydržal: „Ako nás chcete počúvať na Mesiaci, keď nás nepočujete na pár metrov tu na zemi?“

Ubehli ďalšie dve a pol hodiny. Čas bol 18:30:21, keď lekárske senzory zaznamenali nárast srdcového tepu a zrýchlený dych u Whita. Zrejme sa mu niečo nezdalo.

V rovnakej chvíli sa začal vo svojom kresle vrtieť Grissom – nebolo to nič čudné po šiestich hodinách strávených v kabíne prakticky bez pohybu.

O 18:30:54 bol však detekovaný prudký pokles napätia v jednom elektrorozvodnom okruhu – niekde na tridsiatich kilometroch kabeláže v apolle nastal skrat.

Po desiatich sekundách z vysielačky zaznie Chaffeeho výkrik: „Požiar! Máme na palube požiar!“

White nemeškal a začal otvárať vstupný prielez. Nemal však šancu: prielez sa skladal z dvoch častí, tá vnútorná sa otvárala smerom dnu, lenže zvýšený vnútorný tlak (110 percent tlaku pozemského) ho držal ako prilepeného.

Grissom sa snažil otvoriť vyrovnávací ventil, pretože si uvedomoval, že čistá kyslíková atmosféra v kabíne je pre oheň naozajstným požehnaním. Oheň mu však prístup k ventilu zablokoval.

„Máme tu hrozný požiar! Dostaňte nás odtiaľto! Horíme!“ O 18:31:16 to bol Chaffeeho hlas. Uplynuli tri sekundy a zaznel už len zúfalý krik. A potom už v éteri bolo počuť len praskanie statickej elektriny.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Katastrofy, ktoré sa (našťastie) nestali

Pokus o záchranu

V tomto okamihu bol v kabíne Apolla tlak na hodnote 200 až 275 percent bežného pozemského tlaku – požiar vytvoril veľké množstvo spalín.

Konštrukcia lode takýto tlak nevydržala a popraskala. Von sa vyvalil oblak čierneho dymu.

O 18:31:25 bol požiar najintenzívnejší, od tejto chvíle sám vyhasína, pretože spotreboval všetok kyslík v kabíne.

Astronauti boli v tomto okamihu už v bezvedomí. Utrpeli popáleniny, ale tieto neboli smrteľné.

Skafandre ich celkom dobre ochránili, ale nemali čo dýchať. Po pár sekundách boli mŕtvi.

Technici na štartovacej rampe bojovali päť minút v horúčave a dyme, kým sa im podarilo kozmickú loď otvoriť.

Ani nemuseli použiť hasiace prístroje – oheň v kabíne už sám vyhasol, privítala ich však žiara ako z pece.

Väčšina technikov za svoju statočnosť zaplatila otravou, nadýchali sa jedovatých splodín a skončili v nemocnici.

Príčina

Príčinou požiaru v lodi Apollo 1 (pôvodne bola označovaná ako Apollo 204, pod týmto označením mala aj štartovať, až po tragédii dostala čestné označenie – symbolickú jednotku) sa údajne stala drobná nečistota v jednom kábli elektrorozvodu, ktorá spôsobila miestne zvýšenie prúdu a prehriatie kábla.

Kabína bola plná horľavých látok, ktoré sa od prehriateho kábla vznietili a čistý kyslík požiar len podporil.

Obeť posádky Apolla 1 určite nebola zbytočná: loď sa dočkala kompletného prepracovania, rovnako aj celý lunárny program.

Bezpečnosť sa opäť začala brať vážne a životy troch astronautov boli daňou za to, že sa úlohu stanovenú prezidentom Kennedym – pristáť na Mesiaci do konca desaťročia – podarilo splniť.

 

Sojuz 1 (24. apríl 1967) - Smrtiace padáky

Pozostatky Vladimira Komarova pripomenuli šéfom kozmického programu, že dobýjanie vesmíru bude prinášať aj ľudské obete. (zdroj: TASS)

Dňa 23. apríla 1967, len dva mesiace po tragédii amerického Apolla 1, odštartovala z Bajkonuru loď Sojuz 1 s kozmonautom Vladimírom Komarovom. Sovieti rátali s tým, že počas trojdňovej výpravy dosiahnu všetko, čo Američanom trvalo v programe Geminy dva roky. Skutočnosť bola omnoho horšia, ako mohli čakať.

Plán bol ten, že v prvý deň odštartuje loď s jedným kozmonautom na palube (Vladimir Komarov) a na druhý deň ju bude nasledovať loď s trojčlennou posádkou (Valerij Bykovskij, Jevgenij Chrunov a Alexej Jelisejev).

Kabíny sa mali vo vesmíre spojiť, pričom Chrunov a Jelisejev mali prejsť otvoreným priestorom v skafandroch do prvej lode. Späť na Zem by sa vrátili s Komarovom, Bykovskij by v druhej lodi pristál sám.

Problém za problémom

Lenže Sojuz 1 začal mať vážne problémy hneď po navedení na obežnú dráhu. Nevyklopil sa mu ľavý panel slnečných batérií, vďaka čomu loď nemala dostatok elektrickej energie.

To však nebol kritický problém: Komarov vypol niektoré systémy a na prevádzku mu zostal druhý slnečný panel a akumulátory.

Horší bol výskyt starého problému so snímačom orientácie, takže nebolo možné natáčať k Slnku funkčný panel a loď po chvíli mala kritický nedostatok energie (palubné akumulátory stačili asi na jeden deň letu, potrebné bolo trikrát toľko).

Problém bol v koncepcii lode - mohla lietať len v automatickom alebo poloautomatickom režime, nie však v ručnom (manuálnom), keď automaty boli vypnuté a riadenie mal na starosti len kozmonaut.

Ak Komarov urobil nejaký úkon, automat manéver dokončil „podľa seba“ a riadiť takto loď rozhodne nebolo jednoduché.

Oblety Zeme

Problémy neprestali ani po niekoľkých obletoch Zeme, preto bolo prijaté rozhodnutie štart Sojuzu 2 s trojčlennou posádkou odvolať.

Nedostatok energie viedol k ďalšiemu rozhodnutiu: pristáť pri prvej vhodnej príležitosti. To však vôbec nebolo jednoduché, pretože orientačný systém lode nepracoval korektne a možnosti na pristávanie boli každý deň len tri (navyše pri prvej kozmickej rýchlosti 7,8 km/s trvali len pár desiatok sekúnd).

Sojuz 1 sa mohol nasmerovať na pristátie počas sedemnásteho, osemnásteho a devätnásteho obletu planéty.

Pristávanie prebiehalo tak, že Komarov v spolupráci so sabotujúcou automatikou musel orientovať loď na osvetlenú stranu Zeme, potom ju udržať nad nočnou stranou (keď nie je poriadne vidieť obzor) a po opätovnom prílete nad osvetlenú stranu mal len malú chvíľu na doladenie orientácie pred zážehom brzdiaceho motora.

Len podotýkam, že podobné manévre nikdy žiadny kozmonaut netrénoval ani na simulátore.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Keď padajú rakety

Núdzové pristátie

Zorientovať loď sa počas sedemnásteho obehu nepodarilo, pre osemnásty nestihlo riadiace stredisko spočítať parametre manévru. Až počas devätnásteho obehu sa podarilo zahájiť zostup.

Brzdiaci motor mal horieť 150 sekúnd, ale nakoniec pracoval len 146, čo spôsobilo, že sojuz sa odchýlil od osy letu o viac ako osem stupňov.

Vďaka núdzovému režimu loď prešla z riadeného zostupu na balistický, čo znamenalo vyššie preťaženie pri pristávaní (8 G namiesto zvyčajných 4 G) a použitie záložnej pristávacej oblasti.

Po bezproblémovom prelete atmosférou bolo opäť obnovené spojenie s Komarovom: hovoril pokojne a nevrušene. Nič nenasvedčovalo blížiacej sa tragédii.

Spojenie s ním bolo po chvíli opäť stratené, ale to bolo v poriadku – v záložnej cieľovej oblasti nebolo možné spojenie udržiavať, pretože nikto nepočítal s pristátím po takom krátkom čase a do záložnej oblasti sa začali záchranné oddiely len urýchlene presúvať.

Padáková šachta

Hladké pristátie lode sojuz zvyčajne prebieha tak, že sa otvorí kryt padákovej šachty a vytiahne sa brzdiaci padák. Ten zníži rýchlosť klesania a až potom sa vytiahne hlavný padák - keby sa vytiahol pri väčšej rýchlosti, odtrhol by sa.

V prípade zlyhania je ešte v samostatnej šachte k dispozícii záložný padák.

Na nešťastnom Sojuze 1 však prišlo k tomu, že hlavný padák sa v šachte vzpriečil. Prístroje na lodi sú pritom nastavené tak, že v prípade anomálie (rýchlosť sa neznižuje) odhodia hlavný padák a uvolnia záložný.

Hlavný padák bol však zablokovaný v šachte, vďaka čomu zostal nad loďou padák brzdiaci, takže keď prišlo k uvoľneniu záložného padáku, ten sa zamotal do brzdiaceho a neotvoril sa. To potvrdili miestni obyvatelia, ktorí tvrdili, že loď padala ako kameň a nad ňou plápolal padák, lenže neotvorený.

Čo však bolo dôvodom, že sa padák vzpriečil? Nevhodný tvar šachty a tiež to, že jej vnútro bolo drsné. Plášť kozmickej lode sojuz býva umiestnený do špeciálnej vysokoteplotnej pece, kde príde k jeho „upečeniu“ – tepelnú ochranu totiž tvorí syntetická živica, ktorá polymerizuje pri vysokých teplotách.

Ukázalo sa, že pri „pečení“ lodí Sojuz 1 a 2 (ktorej štart bol našťastie odložený, ináč by sme zrejme hovorili o štyroch obetiach a nie o jednej), neboli padákové šachty podľa predpisu zakryté, vysoká teplota ich zdrsnila, čo vytiahnutiu hlavného padáka rozhodne nepomohlo.

Dopad

Sojuz 1 tak dopadol len mierne brzdený rýchlosťou zhruba 40 m/s (144 km/h) a kozmonaut pri dopade zahynul.

Vďaka vysokej zostupovej rýchlosti sa lodi navyše nepodarilo odhodiť tepelný štít (odhadzuje sa tri kilometre nad povrchom), pričom pod ním sa nachádzajú brzdiace motory na tuhé palivo, ktoré sa zapália 1,5 m nad zemou na finálne dobrzdenie.

Keď Sojuz 1 tvrdo pristál, brzdiace motory sa zapálili pod štítom, takže de facto explodovali, čo spôsobilo totálnu deštrukciu ťažko poškodenej lode a následný požiar.

Ešte pri prelete atmosférou Komarov normálne komunikoval a on ani nikto iný netušil, že v padákovej šachte číha smrť...

Fámy, opisujúce plačúceho Komarova diktujúceho z obežnej dráhy svojej manželke poslednú vôľu či idúceho už na štart so slzami v očiach sú absolútne vymyslené.

Nezvratnosť svojej situácie si nepochybne uvedomil, ale určite nie skôr ako minútu pred dopadom lode. Ak aj niečo stihol povedať do palubného magnetofónu, bolo to definitívne zničené pri požiari, ktorý sojuz zachvátil po pristátí.

Sojuz 11 (29. jún 1971) - Nešťastný návrat

Viktor Pacajev, veliteľ Georgij Dobrovoľskij a Vladislav Volkov pri nácviku. Takto oblečení boli aj pri pristátí Sojuzu 11, čo zrejme spôsobilo ich smrť. (zdroj: Profimedia)

Dnes je ruská loď sojuz jediným dopravným prostriedkom, ktorý vozí kozmonautov do vesmíru – a veľmi spoľahlivo. Lenže nie vždy tomu tak bolo.

Sadnúť si do jedného z prvých sojuzov vyžadovalo skutočne veľkú dávku odvahy. Posúdiť to môžete aj sami. Prvý prototyp letiaci bez posádky ako Kozmos 133 (november 1966) zlyhal hneď po dosiahnutí obežnej dráhy.

Druhý ani nedostal meno, pretože zhorel aj s nosnou raketou na štartovacej rampe. Vo februári 1966 letel tretí (Kozmos 140), mal plno problémov a po pristátí sa potopil na dno Aralského jazera. Na palube Sojuzu 1 zahynul v roku 1967 kozmonaut Vladimir Komarov.

Pri návrate Sojuzu 5 (január 1969) takmer zahynul kozmonaut Boris Volynov, pri Sojuze 6 (október 1969) došlo počas práce na obežnej dráhe k poškodeniu plášťa a len zázrakom neunikol z lode vzduch.

Odomknite si článok - prihláste sa alebo si predplaťte Sme.sk
Vyskúšajte predplatné za 1€ týždenne. Staňte sa predplatiteľom už za pár sekúnd. Pošlite SMS s textom C44Y5 na číslo 8787. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti predplatného Sme.sk:
Odomknite si článok - prihláste sa alebo si predplaťte Sme.sk
Vyskúšajte predplatné za 1€ týždenne. Staňte sa predplatiteľom už za pár sekúnd. Pošlite SMS s textom C44Y5 na číslo 8787, alebo kliknite na tlačidlo s textom SMS a odošlite predvyplnenú SMS. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti predplatného Sme.sk:
Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Pekné biele Vianoce! Plus

Slovenský Boh nám poslal slovenského Ježiša cez jeho slovenskú matku, aby nás chránil.

Róbert Bezák: Radi počúvame, ako niekto vyrieši naše problémy Plus

Možno je to taká diagnóza spoločnosti, že je schopná si kohokoľvek zvoliť. Som z toho smutný.

Róbert Bezák

My sme kultúra lovcov a rozprávačov vtipov

Nie, toto neurobili liberáli ani satanisti, toto je naša tradičná kultúra. Kultúra, v ktorej majú ženy podradné postavenie.

Beňová o tom, či ju vydieral Kaliňák: Je to tragická paranoja Plus

Europoslankyňa Monika Beňová zo Smeru pre SME hovorí, že názor na kauzu Bašternák zmenila po dvojhodinovom rozhovore s Kaliňákom.

Europoslankyňa Monika Beňová zo Smeru pre SME hovorí, že na víkendovom sneme Smeru k žiadnym personálnym zmenám nedôjde.

Z nemocníc vyhnala potkany, otvorila v nich okná a vyprala bielizeň

Florence Nightingalová bola anjel milosrdenstva aj skvelá krízová manažérka.

Florence Nightingalová