SME

Trénerka Nepelu: Sagan sa mi páči, je ako Ondro

Hilda Múdra. (Zdroj: SME - Jozef Jakubčo)
Trénerka Nepelu: Sagan sa mi páči, je ako Ondro

Korčule si neobúva už desať rokov, no zato pravidelne cvičí a šliape do pedálov. Neopúšťa ju ani zmysel pre humor. „Vidím lepšie, ako počujem,“ povie s rozkošným viedenským akcentom čítajúc papierik s telefónnym číslom nad vôňou kávy. Trénerka krasokorčuľovania HILDA MÚDRA, rodená Rakúšanka, ktorej zverenci nepovedali inak než „teta“, oslávila 1. januára deväťdesiat rokov. V byte, ktorý dostala, keď doviedla Ondreja Nepelu k prvému titulu majstra sveta, začala rozvíjať klbko spomienok.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Pamätáte si ešte, ako ste navštevovali Bratislavu s rodičmi?

„Od roku 1929 sme mali auto. Keď bolo vo Viedni zlé počasie, otec zahlásil: Čo budeme robiť, veď prší. A tak sme sa vybrali na výlet do Bratislavy. U Baťu sme si kúpili topánky, dali sme si obed, a potom zašli v grandke na kávu.“

Ako sa žilo počas vojny v Bratislave v porovnaní s Viedňou?

„Bol tu pre nás paradies (raj – pozn. red.). U nás nebolo nič a v Bratislave zasa všetko. Až potom sa to obrátilo (smeje sa).“

Kto vás naučil korčuľovať?

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Otec. Dvakrát do týždňa sme chodili na prvé umelé klzisko vo Viedni i v celom Rakúsku, ktoré sa volalo Engelmann. Počas verejného korčuľovania tam hrala živá hudba a tancovalo sa na ľade. Ľad ešte nebýval taký kvalitný ako dnes, všade boli mláky vody. Stále som bola na zadku a celá mokrá. Otec nado mnou len mávol rukou. Nikdy sa to nenaučíš, vravel. No, nebola to žiadna sláva, ale vidíte, potom som vychovala Nepelu.“

Až také zlé to s vaším korčuliarskym umením nebolo, jazdili ste aj vo Viedenskej ľadovej revue...

„Áno a po vojne nás pozvali na turné po Slovensku. Vtedy som spoznala budúceho manžela. Jozef Múdry bol naším sprievodcom. Vydala som sa v roku 1947. Svadbu sme mali v Modrom kostolíku. Keďže som nevedela po slovensky a kňaz zasa po nemecky, musela som sa tých pár slov naučiť naspamäť.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Mali ste 22 rokov. Zrazu ste sa ocitli v inom meste, v inej krajine. Aké to bolo?

„Keď zavreli hranice, rodičov som videla len zriedkavo. Vycestovaciu doložku sme dostali raz do roka. Stalo sa, že syn Paľko bol po operácii očí a mohol ísť na rehabilitáciu na tri mesiace do Rakúska. Tak sme ho priviezli na hranice, prešiel sto metrov po území nikoho do Rakúska, kde už ho čakali moji rodičia. Oni zasa raz prišli za nami tak, že si kúpili liečebný pobyt v Piešťanoch. Ani tam nenastúpili.“

Zmierili sa rodičia s tým, že ste sa vydali na Slovensko?

„Žilo sa tu lepšie než v Rakúsku, tak súhlasili.“

Ako komunikovali vaši rodičia s manželom a svokrovcami?

„Otec bol učiteľ. Keď sa po prvej svetovej vojne vrátil v roku 1921 z ruského zajatia, všetky učiteľské miesta vo Viedni už boli obsadené. V tom čase však otvárali v meste takzvané Komenského české školy pre deti služobníctva, ktoré zostalo aj po rozpade monarchie vo Viedni. A otcovi povedali – vieš po rusky, budeš učiť po česky. Mama mala zasa v dedinke pri Prahe tetu, takže aj ona niečo pochytila z češtiny. S mojím mužom sa potom vedela dobre dohodnúť. Dokonca aj s lekármi v Bratislave, kde s nami dožila, vedela komunikovať.“

A vy? Ako vám išla slovenčina?

„Musela som sa ju rýchlo naučiť, lebo spočiatku chodil so mnou manžel aj nakupovať. Na verejnosti sme sa po nemecky príliš nerozprávali, nemčina nebola po vojne v Bratislave v obľube. Aj moje deti ma ešte učili po slovensky. A písať neviem dodnes.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Ako ste sa dostali k trénerstvu?

„Vrátiť sa ku korčuliam, ktoré som si po svadbe obúvala len sporadicky, ma presvedčil doktor Chodák, krčiar, legendárny futbalista, ktorý si rád zahral aj hokej. A na trénerstvo ma nahovoril inžinier Emil Skákala, duša slovenského krasokorčuľovania. On trénoval jednu skupinu popoludní, ale ráno nemohol, tak ma poprosil, či by som si ju nezobrala na starosť.“

Vaším najúspešnejším zverencom bol Ondrej Nepela. Prečo ste sa ho ujali, keď nebolo na ňom badať, že by bol veľký talent?

„Venovala som sa deťom v krasokorčuliarskych kurzoch, v každom ich bolo desať - pätnásť. Jedným z nich bol Ondrej. Počas tréningu prišla za mnou jedna pani a hovorí mi – môj syn sem chodí už dva týždne a nikto sa mu nevenuje. Tisla mi do rúk stovku a pohár domáceho džemu. Peniaze som jej vrátila, džem som si nechala. Viedla som v tom čase už reprezentantky Grožajovú a Mrázkovú. Povedala som si, že vezmem aj Ondra.“

Ako sa vám pozdával?

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C44QQ na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Pochádza z Tvrdošoviec, kde vyrástli futbalové legendy Juraj Szikora, či bratia Jozef a Ladislav Móderovci. Študoval žurnalistiku a politológiu na FiF UK v Bratislave. Od roku 2015 v denníku SME. Je flegmatik a fanúšik skupiny Depeche Mode.
Bol vedúci športového spravodajstva v denníku SME. V minulosti bol reportérom športového oddelenia v denníku Pravda a šéfredaktorom magazínu o behaní RUN. Spolu s bývalým hokejistom Borisom Valábikom je spoluautorom knihy Volali ma bitkár.

Čítajte ďalej

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu