SME

Trénerka Nepelu: Sagan sa mi páči, je ako Ondro

Hilda Múdra. (Zdroj: SME - Jozef Jakubčo)
Trénerka Nepelu: Sagan sa mi páči, je ako Ondro

Korčule si neobúva už desať rokov, no zato pravidelne cvičí a šliape do pedálov. Neopúšťa ju ani zmysel pre humor. „Vidím lepšie, ako počujem,“ povie s rozkošným viedenským akcentom čítajúc papierik s telefónnym číslom nad vôňou kávy. Trénerka krasokorčuľovania HILDA MÚDRA, rodená Rakúšanka, ktorej zverenci nepovedali inak než „teta“, oslávila 1. januára deväťdesiat rokov. V byte, ktorý dostala, keď doviedla Ondreja Nepelu k prvému titulu majstra sveta, začala rozvíjať klbko spomienok.

Pamätáte si ešte, ako ste navštevovali Bratislavu s rodičmi?  

„Od roku 1929 sme mali auto. Keď bolo vo Viedni zlé počasie, otec zahlásil: Čo budeme robiť, veď prší. A tak sme sa vybrali na výlet do Bratislavy. U Baťu sme si kúpili topánky, dali sme si obed, a potom zašli v grandke na kávu.“

Ako sa žilo počas vojny v Bratislave v porovnaní s Viedňou?

„Bol tu pre nás paradies (raj – pozn. red.). U nás nebolo nič a v Bratislave zasa všetko. Až potom sa to obrátilo (smeje sa).“

Kto vás naučil korčuľovať?

„Otec. Dvakrát do týždňa sme chodili na prvé umelé klzisko vo Viedni i v celom Rakúsku, ktoré sa volalo Engelmann. Počas verejného korčuľovania tam hrala živá hudba a tancovalo sa na ľade. Ľad ešte nebýval taký kvalitný ako dnes, všade boli mláky vody. Stále som bola na zadku a celá mokrá. Otec nado mnou len mávol rukou. Nikdy sa to nenaučíš, vravel. No, nebola to žiadna sláva, ale vidíte, potom som vychovala Nepelu.“

Až také zlé to s vaším korčuliarskym umením nebolo, jazdili ste aj vo Viedenskej ľadovej revue...

„Áno a po vojne nás pozvali na turné po Slovensku. Vtedy som spoznala budúceho manžela. Jozef Múdry bol naším sprievodcom. Vydala som sa v roku 1947. Svadbu sme mali v Modrom kostolíku. Keďže som nevedela po slovensky a kňaz zasa po nemecky, musela som sa tých pár slov naučiť naspamäť.“

Mali ste 22 rokov. Zrazu ste sa ocitli v inom meste, v inej krajine. Aké to bolo?

„Keď zavreli hranice, rodičov som videla len zriedkavo. Vycestovaciu doložku sme dostali raz do roka. Stalo sa, že syn Paľko bol po operácii očí a mohol ísť na rehabilitáciu na tri mesiace do Rakúska. Tak sme ho priviezli na hranice, prešiel sto metrov po území nikoho do Rakúska, kde už ho čakali moji rodičia. Oni zasa raz prišli za nami tak, že si kúpili liečebný pobyt v Piešťanoch. Ani tam nenastúpili.“

Zmierili sa rodičia s tým, že ste sa vydali na Slovensko?

„Žilo sa tu lepšie než v Rakúsku, tak súhlasili.“

Ako komunikovali vaši rodičia s manželom a svokrovcami?

„Otec bol učiteľ. Keď sa po prvej svetovej vojne vrátil v roku 1921 z ruského zajatia, všetky učiteľské miesta vo Viedni už boli obsadené. V tom čase však otvárali v meste takzvané Komenského české školy pre deti služobníctva, ktoré zostalo aj po rozpade monarchie vo Viedni. A otcovi povedali – vieš po rusky, budeš učiť po česky. Mama mala zasa v dedinke pri Prahe tetu, takže aj ona niečo pochytila z češtiny. S mojím mužom sa potom vedela dobre dohodnúť. Dokonca aj s lekármi v Bratislave, kde s nami dožila, vedela komunikovať.“

A vy? Ako vám išla slovenčina?

„Musela som sa ju rýchlo naučiť, lebo spočiatku chodil so mnou manžel aj nakupovať. Na verejnosti sme sa po nemecky príliš nerozprávali, nemčina nebola po vojne v Bratislave v obľube. Aj moje deti ma ešte učili po slovensky. A písať neviem dodnes.“

Ako ste sa dostali k trénerstvu?

„Vrátiť sa ku korčuliam, ktoré som si po svadbe obúvala len sporadicky, ma presvedčil doktor Chodák, krčiar, legendárny futbalista, ktorý si rád zahral aj hokej. A na trénerstvo ma nahovoril inžinier Emil Skákala, duša slovenského krasokorčuľovania. On trénoval jednu skupinu popoludní, ale ráno nemohol, tak ma poprosil, či by som si ju nezobrala na starosť.“

Vaším najúspešnejším zverencom bol Ondrej Nepela. Prečo ste sa ho ujali, keď nebolo na ňom badať, že by bol veľký talent?

„Venovala som sa deťom v krasokorčuliarskych kurzoch, v každom ich bolo desať - pätnásť. Jedným z nich bol Ondrej. Počas tréningu prišla za mnou jedna pani a hovorí mi – môj syn sem chodí už dva týždne a nikto sa mu nevenuje. Tisla mi do rúk stovku a pohár domáceho džemu. Peniaze som jej vrátila, džem som si nechala. Viedla som v tom čase už reprezentantky Grožajovú a Mrázkovú. Povedala som si, že vezmem aj Ondra.“

Ako sa vám pozdával?

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Andrej Kiska: Keď sa potrebujeme obhajovať po stýkrát, nakoniec tomu sami uveríme

Prezident ANDREJ KISKA hovorí, že ak je politik presvedčený, že korupcia neexistuje, nemá čo robiť na svojom mieste.

Historik Snyder: História je pre fašistov vždy problémom Plus

Amerika sa podobá na východnú Európu. Aj autoritárstvom, hovorí americký historik.

Timothy Snyder.

Špeciálny druh pekla Plus

Ako hlupáci ničia život rodičov detí s rakovinou a prečo ich šľachetní ľudia môžu zastaviť.

Rakovina je jedným s najobávanejších ochorení. Ilustračné foto.

Boli sme vo švédskom Älmhulte, kde má gigant Ikea všetko

Dizajnéri, testeri, múzeum aj hotel. V desaťtisícovom mestečku má takmer každý a všetko súvis s nábytkárskou legendou.

Toto sú legendárne schody a veľkorysý priestor, kam chodia dizajnéri na kávu a porozprávať sa. Asi 1800 ľudí pracuje v Älmhulte len v oblasti v oblasti vývoja produktov.

Masaker sa začína pred Breznom

Kedy sa spamätáme, kedy prestaneme osádzať nezmyselné prvky, hracie fontány a zámkovú dlažbu z farebného kameňa?

Kancelárie ničia ľudský potenciál. Ako tomu zabrániť

Predstava, že kancelársky priestor stačí zaplniť stolmi, je strašná hlúposť, hovorí dizajnér Boris Klimek.

Nábytok Plan