O KNIHÁCH

Vilikovský: Naozaj šťastní ľudia nepotrebujú literatúru

Pavel Vilikovský už roky nezameniteľným rukopisom glosuje svet okolo nás aj vnútro lyrickej postavy, za akú sa sám považuje.

Pavel Vilikovský(Zdroj: TASR)

Prekvapí vás ešte niečo, čo vidíte okolo seba v našej spoločnosti?
„Už nie. Mám dvadsaťpäťročný tréning. Kedysi som býval prekvapený. Nepoviem, že zamlada, lebo už ani vtedy som nebol celkom mladý, ale po zmene režimu sa naskytli prekvapenia, ktoré predtým neboli možné. Teraz už som odolný voči prekvapeniu, a to nemusí byť len preto, že sa dejú stále rovnaké veci, ale aj svojou opotrebovanosťou schopnosti žasnúť a čudovať sa.“

Rozdiel v intenzite medzi úžasom a údivom ste dávnejšie konkretizovali. Ani v literatúre vás už nič neprekvapí? Ste ešte niekedy nejakým literárnym dielom príjemne prekvapený, užasnutý?
„Užasnutý už nie, príjemne prekvapený občas, ale ja už v podstate nečítam. Už som sa veľa načítal, keďže celý život som pracoval ako redaktor a prekladateľ. Vždy som si maľoval tú klišéovitú predstavu, že tieto knižky si odložím do dôchodku, a potom si ich budem vychutnávať.“

Nestalo sa?
„Nie. Vôbec. Prestalo ma baviť čítať.“

To si neviem ani predstaviť. Som prekvapený.
„Teraz už aj ja. Niektoré knihy literatúry faktu, vzhľadom na zaujímavosť faktu, si prečítam so záujmom, ale v beletrii mám tendenciu vracať sa k osvedčeným číslam, lebo viem, čo dostanem. Ale tiež nečítam veľa, po niekoľkých stranách ma čítanie zunuje.“

Na vysokej škole nás jazykovedec Ján Sabol učil, že na základe niekoľkých prvých viet v knihe dokáže čitateľ zistiť štýl autora, čo ho vlastne čaká. Ja často už po niekoľkých odsekoch viem, že toto nemusím. Máte podobnú skúsenosť?
„Áno, toto funguje. Vzhľadom na vlastné slabosti som zmierlivejší, tak dám šancu celej strane. Dokonca aj keď som si vyberal knihu na preklad, lebo občas som bol v tejto luxusnej pozícii, nikdy som nečítal celú knihu, ale iba jednu-dve strany, či štýl a tón knižky sú so mnou kompatibilné alebo či mi dokonca vyhovujú a  lákajú ma. V podstate som sa vyhýbal tzv. dedinskej próze. Taká klasická dedinská próza nášho štýlu v angloamerickej literatúre možno ani nejestvuje. Vedel som, že to prostredie by mi robilo ťažkosti, lebo neovládam reálie s týmto prostredím spojené.“

Inšpirovali vás niečím preklady pri písaní?
„Ak ma niečo inšpirovalo, tak som to nepostrehol, neuvedomoval som si to. Že autor robil niečo dobre a aj ja by som to mohol zužitkovať, to nie.“

Myslel som skôr na blízkosť autora, jeho spôsob kompozície, členenia textu... Mňa porovnateľne ako príbeh zaujíma spôsob, ako je dielo vystavané. Aj detektívky čítam tak, že poznám vraha a sledujem postupy autora. V Letmom snehu máte zložitú kompozíciu.
„Áno, ale tam sa mi to nejako votrelo do témy.“

Ako ste to písali? Všetky línie naraz? Alebo jednu po druhej?
„Rad-radom, ako je to v knihe. V podstate to mal byť ústretový krok voči čitateľovi, že ak ho niektorý motív nezaujme, tak ho môže v knihe preskakovať. Samozrejme, tie motívy sa ani celkom čisto nedajú oddeliť; ani som tak nerozmýšľal, že ak niečo nepatrí sem, ale do inej línie, tak to presuniem. Zhruba povedané, štruktúra mala zodpovedať mojej predstave hudobných motívov, ale o hudbe nič neviem, preto som si to mohol dovoliť.“

Na jeseň 1989 ste pracovali v Romboide, ja v Dotykoch. Vtedy som vám doniesol od Jana Čulíka, emigranta v Edinburghu, štúdiu o československej disidentskej a imigrantskej literatúre, lebo Dotyky to nechceli uverejniť. V Romboide – vzhľadom na dlhé výrobné lehoty – štúdia vyšla až v decembri a text, ktorý by bol za boľševika literárnou bombou a politickou udalosťou...
„Bol skrátka prevalcovaný.“

Po novembri si ho už nikto nevšimol. Literárne slovo odvtedy výrazne stratilo na váhe.
„Je to svojím spôsobom logické, lebo keď sa akože môže všetko a na slovíčku až tak nezáleží, tak aj literatúra stráca vplyv, aký mala kedysi. Pred novembrom literatúra nahrádzala všeličo iné.“

Opozíciu napríklad.
„Mohla istým spôsobom vyjadriť veci, ktoré sa rovno povedať nedali a najmä sa nedali verejne prezentovať. Zhodou okolností teraz vyšla Janovi Štrasserovi knižka Čítal som, jeho staré kritiky zo 60. rokov, keď istý čas ašpiroval na kariéru literárneho kritika. Znova som si uvedomil, ako vážne sa v tom čase vnímala literatúra. Tak ako v medicíne sa na kostre demonštrujú veci, ktoré sa na živom pacientovi nemôžu, podobne na literatúre sa dal demonštrovať istý spôsob myslenia alebo problematika, ktoré by sa pri priamom pomenovaní nemohli dostať na verejnosť. Dávnejšie som si kúpil súborné dielko kritík, recenzií a úvah od Bohumila Doležala, a tiež som si uvedomil, s akou závažnosťou sa vnímali literárne diela, akou udalosťou vedeli byť. Toto dnes odpadá nielen na Slovensku, je to globálny trend. Mám dojem, že aj ľudia prestávajú byť sami na seba zvedaví.“

Čo tým myslíte?

Odomknite si článok - prihláste sa alebo si predplaťte Sme.sk
Vyskúšajte predplatné za 1€ týždenne. Staňte sa preplatiteľom už za pár sekúnd. Pošlite SMS s textom SME1 na číslo 8787. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti predplatného Sme.sk:
Odomknite si článok - prihláste sa alebo si predplaťte Sme.sk
Vyskúšajte predplatné za 1€ týždenne. Staňte sa preplatiteľom už za pár sekúnd. Pošlite SMS s textom SME1 na číslo 8787, alebo kliknite na tlačidlo s textom SMS a odošlite predvyplnenú SMS. Predplatné môžete kedykoľvek zrušiť (viac na www.sme.sk/vop).
Ďalšie možnosti predplatného Sme.sk:
Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Už ste čítali?