Autori: Peter Ivanič, Stanislava Harkotová, Ilustrácie: Filip Homza
P resne na tomto mieste bola voda. Bola tu piesočnatá pláž, na ktorej sa opaľovali a kúpali deti,” ukazuje reportérovi BBC 86-ročný Kodžabaj - rybár, ktorý žije v púšti.
Jeho dedina Zalanaš v Kazachstane ležala na brehu Aralského jazera - kedysi štvrtého najväčšieho jazera na svete s plochou 60-tisíc kilometrov štvorcových. Zostala z neho ledva desatina.
Voda sa stratila, zostali len vraky lodí uprostred pustatiny a soľ v pôde, ktorú vietor rozfukuje široko-ďaleko do krajiny, čím sťažuje poľnohodárstvo a spôsobuje zdravotné problémy ľuďom v širokom okolí. Ostali i zničené osudy stoviek tisíc ľudí a zrejme nenávratne zdevastované životné prostredie.
To všetko len kvôli megalomanským ľudským plánom zazelenať púšť, prikazovať vetru-dažďu, ovládnuť prírodu a pestovať bavlnu uprostred stepí a púští Strednej Ázie...
(zdroj: SITA/AP)Smädná rastlina
Bavlna je čímsi osobitá - podobne ako ryža patrí k jednej z najsmädnejších rastlín na svete. Kilogram vlákna pritom potrebuje viac ako 20-tisíc litrov vody. Paradoxne, bavlník sa pestuje v suchých oblastiach. Musí sa zavlažovať umelo, pretože nevyspytateľný dážď by jeho úrodu zničil.
Bavlna tak mnohým riekam začala upíjať vodu z korýt. Dnes sa stačí zadívať na satelitné snímky povodia Amudarje a Syrdarje, riek, ktoré privádzali vodu z pohorí Pamír a Ťan-šan do Aralského mora na hraniciach Kazachstanu a Uzbekistanu. Vysychajú.
Sovietsky zväz sa pred vyše 60 rokmi rozhodol, že ich vodu začne využívať na zavlažovanie ryžových, melónových a bavlníkových polí. To, čo sa v oblasti stalo, dnes prirovnávajú k havárii v Černobyle. Kedysi štvrté najväčšie jazero sveta - Aralské more - stratilo prinajmenšom 85 percent pôvodnej rozlohy.
Z jazera sa vytratil život, oblasť prišla o vlhkú klímu a suchá krajina prahne viac a viac. Pre samotnú bavlnu znamená tento prírodný jav spôsobený človekom koniec - priľahké bavlníky ničí soľ, ktorú zo strácajúceho sa slaného jazera roznáša vietor.
Šťastné a konzumné: ako sa pod stromček dostal váš obľúbený darček Čítajte 
Pestovanie bavlny. (zdroj: SITA/AP)Milión priotrávených roľníkov
Posúvame sa za kazašské hranice. Do Uzbekistanu. Rok čo rok sa Fergánska dolina, v ktorej leží Andižan, zaodeje do pôvabu. Zrelé tobolky tamojších bavlníkových polí naberú svoj objem a mäkké biele vlákno si nájde cestu von.
Hoci z diaľky vyzerá ako chumáčik snehu, v rukách jemná vata hreje. V Uzbekistane jej hovoria “biele zlato”. No jeho cena je omnoho vyššia. Platí sa za ňu aj ľudským zdravím.
Soľ a zvýšená prašnosť sa negatívne odrážajú aj na zdraví miestnych ľudí. Bavlna sa však v Uzbekistane nespája len s respiračnými ochoreniami a problémami so zrakom - najmenej milión roľníkov každý rok hospitalizujú, pretože sa priotrávia chemikáliami.
V prípade bavlny sa chemické postreky aplikujú aj 20-krát ročne. Z prípravkov sa v minulosti používal Aldicarb, ktorý Svetová zdravotnícka organizácia označila za “extrémne nebezpečný.”
Používanie pesticídov sa v regióne Karakalpakstan spájalo s podvýživou obyvateľov, ktorú mala spôsobiť znečistená pôda, neschopná zasýtiť roľnícke rodiny. Takmer všetky tehotné ženy v oblasti trpia chudokrvnosťou a výskyt rakoviny hrdla - z prachu, ktorý sa v regióne víri - patrí medzi najvyšší na svete.
Envirosieť People and Planet, odkazujúc na vedcov, tvrdí, že je v Karakalpakstane možné nájsť viac ako trojnásobné mutácie DNA, čo znamená zdravotné problémy i pre ďalšie generácie.
Pestovanie bavlny (zdroj: TASR/AP)Hľadáte detské bavlnené tričko?
Skúste si do Googlu zadať dve heslá v angličtine. “Cotton” - bavlna, “child” - dieťa. Vyhľadávač vám v sviatočné dni nájde bavlnené pyžamá alebo bavlnené tričká. No nájde i čosi tretie. Detskú prácu.
“Je ťažké detskú prácu kontrolovať.
„
Podľa štatistík Medzinárodnej organizácie práce (International Labour Organisation - ILO) pracuje z celkového počtu detských otrokov vo veku od 5 do 17 rokov v celosvetovom poľnohospodárstve až 60 percent z nich. Časť z tohto počtu ukrajujú práve bavlníkové plantáže.
Práca v prípade detí neznamená len riziko zdravotných a psychických problémov, ktoré si so sebou odnesú do dospelosti. Znamená aj to, že deti sú oberané o dôležité obdobie vývoja - detstvo, o možnosť vzdelávať sa, o celkovú dôstojnosť.
Jednou z krajín, ktorá s detským otroctvom bojuje dlhodobo, je India. Podľa Priti Oza z Centra pre výskum práce Prayas celkový počet detí zamestnaných vo fabrikách od roku 2005 klesol. Je tu však ale. Mnoho detí migruje medzi regiónmi, nie sú zaregistrované a obhospodárovatelia plantáží nepovoľujú výskumníkom prístup na pozemky.
„Je ťažké detskú prácu kontrolovať,” povedala pre rádio BBC. S detskou prácou má naďalej problém západoindický štát Gudžarát. Patrí k regiónom Indie, kde sa produkuje najviac bavlny. Podľa dopadovej štúdie výskumníkov z centra Prayas z roku 2007 pracovalo na gudžarátských plantážach okolo 80- až 90-tisíc detí.
Medzi nimi bola pred tromi rokmi aj Sonal. Tak, ako v každý iný deň, vstalo - vtedy 14-ročné - dievča zavčasu ráno. Namiesto do školy však zamierilo do práce.
„Pracovala som od ôsmej rána do ôsmej večera. Ani som si neuvedomila, ako sa moja ruka ocitla vo vnútri mlynčeka. Len sa z neho začala valiť krv.” Keď dievča, ktoré malo na starosti obsluhu čistiaceho mlynu, vytiahlo ruku, vzalo kus mäkkej bavlny a pritlačilo ňou ranu. Sonal prišla o polovicu dlane. Štát jej zaplatil liečbu, dostala odškodné vo výške 1460 eur. Už viac nebola schopná pracovať.
Povinne na pole
O boji s detskou prácou hovorila ILO aj v prípade Uzbekistanu. Faktom zostáva, že sa z polí začali vytrácať najmenšie deti, neraz mali len päť či šesť rokov, o bavlník sa však musia viac a viac starať stredoškoláci a dospelí.
„Kedysi na polia prinášali deti vo veku desať rokov, teraz sú to tínedžeri vo veku od 15 do 18 rokov. Autority len zvýšili vek, avšak vzorec nútenej práce ostal,” povedala pre Institute for War and Peace Reporting Elena Urlaeva, šéfka uzbeckej Human Rights Alliance, ktorá monitoruje situáciu v regiónoch počas žatvy bavlny.
Na poliach končia pod hrozbou výpovede z práce a pokuty úradníci, učitelia, zdravotné sestry, lekári, ktorí si musia odpracovať bavlníkovú kvótu. Ľudí na pole neženie chudoba, ale kvázi-feudálny systém, z ktorého profituje elita.
Podľa iniciatívy Cotton Campaign k zberu úrody každý rok núti jeden milión ľudí. Tvrdú bavlníkovú ruku nad sebou cítia aj samotní aktivisti, ktorí sa usilujú poukazovať na prešľapy autorít a sledovať, čo sa deje na poliach. Koncom októbra 2015 vedúcemu kampane, ktorá sa snaží dokumentovať v Uzbekistane zber bavlny, Dmitrimu Tichonovi podpálili v Angrene kanceláriu.
Muž prenáša útržky textílií, vedľajšieho produktu textilnej výroby, po farbení a sušení v severoindickom meste Fatehpur Sikri (zdroj: TASR/AP)Vyfarbili sa
Ideme ďalej po stopách bavlneného trička. Z bavlníkových polí sa presúvame do farbiarní. Nebolo to tak dávno, keď sa výstavou prestížnej súťaže World Press Photo niesol ironický názov fotosérie Ronghui Chena - Vianočná továreň. Mladý čínsky fotograf v zásade vstúpil do skutočného sveta Santa Clausa.
“Až 40- až 50-tisíc ton farbív, obsahujúcich ťažké kovy, končí v riekach.
„
Nenašiel však muža s bielou bradou a tímom škriatkov, ale 19-ročného Weia z Jiwu. Na hlave mal notoricky známu červenú čiapku, ktorou si zakrýval vlasy, na tvári ochranné rúško.
Všade okolo neho to svietilo načerveno. Wei je farbiar, ktorý si ochrannú masku dáva na tvár aj päťkrát denne, aby sa nenadýchal chemických látok, ktoré dodávajú ozdobám “tú pravú vianočnú” náladu. Pracuje 12 hodín denne za 270 až 400 eur mesačne a nie je si istý, čo sú to Vianoce. Možno čosi podobné ako čínsky Nový rok.
Farbenie tkaniny je neodmysliteľnou súčasťou aj textilného priemyslu. Vedeli ste však, že až 40- až 50-tisíc ton farbív, obsahujúcich ťažké kovy, končí v riekach?
Organizácia Greenpeace pred pár rokmi objavila vo veľkých ázijských tokoch chemikálie, ktoré sú v Európe na zozname zakázaných látok. Išlo najmä o nonylfenolethoyláty, ktoré narúšajú funkciu hormónov. V riekach mali napríklad dosah na rozmnoňovanie rýb.
Chemikálie však nemajú dopad len na prírodu. Zdravie farbiarov na Srí Lanke alebo v Číne, ktorí dlhé hodiny trávili miešaním farieb bez ochrannej masky a odevu, často vykazovalo znaky intoxikácie. Farbiari mali problémy s dýchaním, zápalmi kože, umierali skôr, než ich rovesníci, ktorí pracovali v iných odvetviach.
Tragédia v Rana Plaza
Kým sa s našim tričkom dostaneme až pod vianočný stromček, prejdeme ešte kus cesty. Povinnou zastávkou je Bangladéš. Je apríl 2013. Odevnou továrňou Rana Plaza v bangladéšskej Dháke vibrujú stovky šicích strojov.
Je to už niekoľko dní odvtedy, čo šičky majstrov upozornili na to, že si na stenách všímajú trhliny. Keď sa budova pod tiažou nelegálne pristavených poschodí pohne, všimne si to len málokto. Šicie stroje hučia, miestnosti sú v zápale pracovnej rutiny - spájajú švíky desiatok tisícov kusov odevu.
Budova sa rozochveje ako pri zemetrasení a klesá k zemi. V jej útrobách prichádza o život vyše 1100 pracovníčok a pracovníkov.
(zdroj: SITA/AP)Médiá opäť raz zaplavuje anglicky termín - pejoratívny názov pre miesto, kde ľudia pracujú v nehumánných podmienkach. Pojem nie je zďaleka nový. O sweatshopoch sa intenzívne hovorilo už v 90. rokoch 20. storočia. Novinári vtedy mapovali najmä továrne v Indonézii, Číne a na Filipínach a prinášali správy o nevhodných podmienkach práce a vykorisťovaní pracovníkov.
Sedia za strojmi aj 14 hodín denne, nemajú prestávky, močia do nádob pod strojmi. Ťažko sa im dýcha, chýba ventilácia, chýbajú okná. Niektorí v továrňach prespávajú, robia to najmä migranti, ľudia z vidieka.
Za spánok pod strojmi im strhávajú časť výplaty. Pri veľkej zákazke pokračuje smena až do rána. Šičky majú zaštipcované viečka, aby nezaspávali. Pravidelne im robia tehotenské testy. Tehotenstvo znamená výpoveď. Tvorí sa tlak na nelegálne potraty.
Výroba je koncentrovaná a izolovaná od okolitého sveta. Zárobok - neraz iba 13 centov na hodinu za výrobok, ktorý značka predá za stonásobok.
Hoci sa podmienky prác šičiek v juhovýchodnej Ázii postupne zlepšujú, po vyše dvoch rokoch od kolapsu budovy v Dháke, neostávalo aktivistom nič iné, iba konštatovať, že od apríla 2013 sa toho v prístupe odevného priemyslu zmenilo len málo.
„Značky a majitelia tovární naďalej zarábajú obrovské zisky, bangladéšska vláda sa snaží zabezpečovať zamestnanosť - za cenu zlej kvality ochrany zamestnancov, spotrebitelia nakupujú extrémne lacné oblečenie,” zhodnotil pre The Guardian Sam Maher z organizácie Labor Behind the Label (LBL), ktorá sa usiluje dostať sweatshopy pod drobnohľad.
Lepšie ako žobrať, hovoria chudobní, ktorí obliekajú svet Čítajte Nakupovať, nakupovať, nakupovať
A pomaly, ale isto, sa dostávame až k ľuďom, ktorí sa ocitajú na opačnom konci výrobného reťazca. K nám, ktorí si tričko kupujeme. A tu je namieste kritika do vlastných radov. Nakupujeme aj vtedy, keď nové tričko vôbec nepotrebujeme. Reklama, sezónnosť módneho priemyslu, zľavy spôsobili, že kým v roku 1997 si priemerná Britka kúpila 19 nových kusov oblečenia, po desiatich rokoch ich bolo už 34.
Naše oblečenie je súčasťou našej identity a dnešná spoločnosť vyžaduje, aby sme tú identitu neustále utvrdzovali. Francúzsky sociológ Pierre Bourdieu ešte pred tridsiatimi rokmi vnímal módu ako aspekt nášho kultúrneho kapitálu, ktorý jasne oddeľoval masy od elít.
Skrátka väčšina na módu nemala. To sa však za posledné desaťročia zmenilo, demokratizácia módy a nárast záujmu o to, čo by sme nazvali pouličným štýlom aj na strane celebrít, prispel k tomu, že sa dnes mnohokrát aj celkom bohatí ľudia obliekajú podobne ako chudobní. A samozrejme to platí aj naopak.
Ale aby sme sa nemýlili, nie je za tým žiadne dobrodenie veľkých firiem, ktoré by chceli priniesť čosi pekné chudobným.
Firmy len využili možnosti globalizácie. Vďaka tomu, že žijeme vo svete, ktorému vládnu nerovné vzťahy, môžeme my ako obyvatelia bohatej časti sveta, čerpať lacné produkty z častí sveta, kde sa platí málo a ľudskoprávne, pracovné či environmentálne štandardy nehrajú rolu.
Teda kupovať si nové veci a utvrdzovať svoju sociálnu identitu na úkor niekoho, kto sa v rámci neférového globálneho systému nedokáže brániť.
Využívajú sa k tomu služby marketingu. Jeho cieľom nie je tovar jednoducho predať. To robia predajcovia. Marketérom ide o viac. Ich cieľom je vytvoriť dopyt, chcú, aby sme marketovaný produkt či službu chceli, aj keď ju vlastne nepotrebujeme. Asi nie je produkt, pri ktorom by sa im darilo viac.
Postupné zmeny
Poviete si, výsledkom konzumu v textile je zničené životné prostredie, zničené ľudské zdravie. Čo s tým? Niektoré značky sa k záväzku prihlásili a od dodávateľov žiadajú odevy, ktoré napríklad neznečisťujú vodné zdroje.
“Je možné v spracovaní textilu využívať recyklovanú vodu, no termín “stopercentne recyklovaná” môže byť mätúci
„
Zo známych firiem ide napríklad o Adidas, C&A, H&M či Mango. Prišli na to v Greenpease v rámci kampane Detox.
Druhou skupinou boli greenwasheri, teda tí, ktorí síce hovoria o potrebe zmeny, znečisťovanie však naďalej tolerujú. Ocitla sa medzi nimi Nike či líder športových odevov v Číne LiNing. Tretia skupina značiek znečisťovanie úplne ignoruje. Greenpeace k nim zaradil i luxus - Armani, Diesel, Dolce&Gabbana, Louis Vuitton, Dior, Versace.
Viaceré módne značky, napríklad H&M,C&A, Puma, Nike, Tchibo, zas začali voliť model využívania biobavlny, ktorej pestovanie sa usiluje využívať ekologický model pestovania, aj tu existuje “ale”.
Podľa správy mimovládky Textile Exchange z roku 2013 síce podiel organickej bavlny v maloobchode narástol, jej pestovanie však kleslo o 21 percent. A to napriek tomu, že je po nej deklarovaný dopyt.
Aj keď na oblečení nenájdete visačku o tom, koľko vody sa spotrebovalo na jeho výrobu - v priemere je to okolo 2700 litrov - sú firmy, ktoré sa vodnú stopu usilujú znížiť. Levi Strauss napríklad testuje, ako pri výrobe džínsov zrecyklovať 100 percent vody, ktorá sa použije pri ich výrobe.
Prezident Inštitútu pre textilné technológie Gilbert O'Neal však pripomínal, že hoci je možné v spracovaní textilu využívať recyklovanú vodu, termín “stopercentne recyklovaná” môže byť mätúci.
Dá sa totiž voda znečistená textilným priemyslom “znovuočistiť” na sto percent? Alebo sa môžeme spýtať aj inak - pili by sme takú vodu? Zrejme nie.
Máme posledné slovo
Posledné slovo má aj tak spotrebiteľ - najlepšie informovaný a aktívny. Ten svojím spotrebiteľským správaním môže na trhu spôsobiť malú revolúciu. Môže si napríklad začať všímať - alebo priamo vyžadovať - štítky, ktoré označujú odev kontrolovaný nezávislými inštitúciami. Kontrola samotnej značky totiž, ako neraz ukazuje prax, nestačí.
Zaujímať sa však netreba len o to, či tričko vzniklo v továrni, kde majú pracovníčky a pracovníci adekvátne podmienky pre prácu a adekvátne mzdy. A čo envirostopa a sociálne dopady výroby odevu?
Stále chýba kontrola, ktorá by stmeľovala všetky aspekty výroby. Jedným z certifikátov, ktorý zahŕňa kontrolu výrobného procesu oblečenia vrátane kontroly použitých farbív, je Global Organic Textile Standard (GOTS).
Neskúma však sociálne aspekty. Odevy skúma aj Fair Wear Foundation (FWF), avšak zaoberá sa iba konečným spracovaním textilu. Fairtrade Certified Cotton pre zmenu garantuje spravodlivé pracovné podmienky a dlhodobé obchodné vzťahy počas produkcie bavlny, negarantuje však férovú výrobu samotného oblečenia.
Celkom iný pohľad na problematiku ponúka rozvojový novinár a ľudskoprávny aktivista Michael Hobbes.
V článku Myth of the Ethical Shopper uverejnenom v časopise The Huffington Post kritizuje predstavu, že dokáže zlé podmienky v textilnom priemysle zmeniť z pozície spotrebiteľov. Cestu vidí skôr v presadzovaní efektívnych národných politík a kontrolórov so skutočnými právomocami, ktoré by firmy primäli k zmene.
Ako príklad uvádza Brazíliu, kde sa pracovné podmienky výrazne zlepšili práve vďaka vnútornej zmene politík, nie kvôli tlaku spotrebiteľov z bohatého Severu.
Second-hand smer západná Afrika
Cesta bavlny neskončí vždy v našej skrini, či na skládke v našom okolí. Veľké množstvo odevu sa v dobrej viere dostane do rozvojových krajín, kde by to oblečenie malo pomôcť miestnych chudobným. Veď možno ste si aj vy práve povedali: “Nuž, mám toho naozaj priveľa, balím svoje tričká a posielam ich charite na pomoc Afrike.”
No zadržte. Veci sú opäť raz o čosi zložitejšie než sa môže zdať na prvý pohľad.
Pred piatimi rokmi mal podobný nápad aj Američan Jason Sadler. Rozhodol sa vyzbierať a do Afriky poslať milión tričiek. Jeho nápad, bohato diskutovaný otázkou, či sú to práve tričká, ktoré boli v rozvojových krajinách tým, čo tamojším ľuďom chýba, dostal zabrať. Odborníci rozdebatovali jeho projekt 1 Milion T-Shirts do takých detailov, až sa Sadler myšleinky vzdal. Prečo to nebol až taký dobrý nápad?
Nejde len o náklady na zber tričiek, ich zabalenie, prepravu cez oceán, ktoré by znamenali neuveriteľné plytvanie a vyšli by podobne veľa ako nákup nových, či o to, že popri dobrej snahe sa vlastne snažíme zbaviť charitatívne čohosi, čo nechceme a poštekliť svoje ego pocitom dobre vykonaného skutku. Problematický sa javí predovšetkým dopad na lokálne trhy.
Podľa štúdie britskej organizácie Oxfam je dnes obrat svetového second-hand odevu viac než miliarda dolárov ročne. Časť z neho smeruje na trhy rozvojového sveta, Oxfam sa zameral najmä na trh Západnej Afriky, kam sa odev posielal ako súčasť pomoci chudobným. Nastáva však problém.
Dovezené lacné oblečenie - alebo oblečenie rozdávané zadarmo - začne súťažiť s lokálnou výrobou a podkope domáci priemysel. Podľa správy nadácie Friedrich-Ebert-Stiftung z roku 2006 stratil textilný a odevný priemysel v Ghane od roku 1975 až 80 percent zamestnancov.
Nejde len o samotné krajčírstva či továrne, ktoré nedokážu predať svoje výrobky, keďže na trhu je voľne dostupná komodita, lacný textil stláča nadol i ceny bavlny a za uplynulé obdobie zruinovalo živobytie 10 až 15 miliónov farmárov v Západnej Afrike.
Často sa v tejto súvislosti spomína najmä poznámka bývalého prezidenta Mali Amadou Toumani Touré, ktorý povedal, že Mali, ktoré bolo kedysi najväčším producentom bavlny v subsaharskej Afrike, “už nevyrába ani jedno tričko.”
Autor: Stanislava Harkotová
