SME

Odkiaľ pochádza váš mobil

(Zdroj: Filip Homza)
Odkiaľ pochádza váš mobil

Stále nový smartfón. Čo sa však deje, kým sa nový telefón dostane z fabriky k vám?

Autori: Peter Ivanič, Stanislava Harkotová, Ilustrácie: Filip Homza

P íše sa rok 2000, čas Vianoc. Slimačím internetom sa šíria obavy z miléniového červa, ktorý “vypne” web. Široké nohavice s kapsami sú pomaly na ústupe, rádiám stále kraľujú chlapčenské skupiny ako Backstreet Boys, in je aj Britney Spears. A vianočným darčekovým hitom roka je aj na Slovensku herná konzola Sony PlayStation s poradovým číslom 2.

Obrovský globálny dopyt po tejto videohre, ktorá sa kvôli tomu načas celkom stratila z predajných pultov, viedol k radikálnemu zvýšeniu cien niektorých surovín na jej výrobu.

Medzi nimi aj koltánu, zlúčeniny kovov, ktorej cena vyskočila na 275 dolárov za libru rudy. A vojenský konflikt v Demokratickej republike Kongo tak opäť získal na sile.

Aj na takéto prepojenie medzi nami, bohatými spotrebiteľmi, a tými, ktorí pomáhajú uspokojovať naše konzumné chute, poukazuje Annie Leonard vo svojej knihe Story of Stuff (Príbeh vecí). Autorka precestovala svet, aby zistila, ako je náš konzum prepojený so svetom. A ukázala aj na príbeh koltánu.

Krvavá elektronika

Koltán je vzácna zlúčenina kovov - kolumbitu a tantalitu - používaná pri výrobe elektroniky. Je extrémne odolná voči korózii či teplu. Vďaka týmto vlastnostiam sa z nej stala neodmysliteľná súčasť každého nášho smartfónu či počítača. A globálne aplikovaný zákon ponuky a dopytu z koltánu spravil zlatú baňu pre tých, ktorí ju vlastnia.

Ničili pritom národné parky, zabíjali gorily kvôli jedlu.

Annie Leonard

Podľa štúdie Michiganskej univerzity sa až 64 percent potvrdených svetových zásob tejto rudy nachádza vo východnej časti Demokratickej republiky Kongo, ďalších viac než desať percent v susednej Tanzánii.

A práve v Kongu prispieva jej ťažba, podopretá obrovským a neutíchajúcim dopytom z rozvinutých častí sveta, k rozdúchavaniu nekončiaceho sa vojenského konfliktu, násiliu, zneužívaniu detskej práce a novodobému otroctvu, upozornila Rada bezpečnosti OSN už v roku 2011.

V tejto nekonečnej vojne podľa odhadov umrelo už päť miliónov ľudí a ide tak o najväčší vojenský konflikt od druhej svetovej vojny.

„Keď začali globálne ceny koltánu stúpať, tisíce Konžanov sa vybrali klčovať lesy, aby sa k nemu dostali. Ničili pritom národné parky, zabíjali gorily kvôli jedlu, nivočili celé zvieracie habitaty,” opisuje dopady globálneho dopytu Annie Leonard.

A v odľahlom nestabilnom regióne to nenechalo chladnými ani miestne ozbrojené skupiny - či už vládne jednotky, alebo rebelov bojujúcich proti vláde. Každý chcel získať svoj podiel.

 Nahrnuli sa do oblasti a začali k práci v neľudských podmienkach zneužívať zajatcov a deti. Podľa správy Svetovej banky z roku 2008 tvorili až 40 percent ťažiarov práve deti.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Šťastné a konzumné: ako sa pod stromček dostal váš obľúbený darček

Práca na úkor školy a zdravia

Konžský právnik a ľudskoprávny aktivista Roger-Claude Liwanga vo svojom blogu pre CNN opisuje príbeh sedemročného Lukojiho, ktorého stretol pri koltánovej bani pri meste Kolwezi.

“V bani som začal pracovať ako päťročný,” povedal mu Lukoji. Doobeda šiel do školy, od obeda až do noci pracoval v bani. Väčšina jeho rovesníkov však školu skôr či neskôr opustí. Tak ako už urobili viacerí Lukojiho bratia. A je 75-percentná pravdepodobnosť, že dnes už ani medzičasom 9-ročný Lukoji do školy takisto nechodí.

Baníci pracujú v neľudských podmienkach, ktoré Američania pripodobňujú k podmienkam počas zlatej horúčky v Kalifornii. K ťažbe koltánovej rudy netreba žiadne ťažké mechanizmy, všetko je vykonávané ručne, v dlhých a hlbokých tuneloch, z ktorých baníci niekedy celé dni nevychádzajú na povrch.

Pod zemou môže byť až 45 stupňov, nedá sa tam poriadne dýchať, v nezabezpečených tuneloch hrozia závaly. Baníci sú vystavení obrovskému riziku úmrtia či zranenia. Podľa Rogera-Claudea Liwanga až dvadsať percent detských baníkov priznalo, že v posledných rokoch v baniach umrel aspoň jeden ich blízky.

Čo na to producenti?

Bohaté krajiny a tunajších producentov elektroniky to neukazuje v pozitívnom svetle. Viaceré firmy preto deklarujú, že “ich” koltán nepochádza z Konga. Ale zároveň je to ťažké odsledovať.

Príkladom, že to ide, je firma Intel, ktorá od roku 2014 používa pri výrobe procesorov len “conflict-free” koltán. Firma sa vybrala tou ťažšou cestou, cestou externých auditov všetkých konkrétnych taviarní a ich dodávateľov. Aspoň to tvrdí v interview pre magazín Co.EXIST šéf firmy Brian Krzanich.

Ďalšou z možností je regulácia, ktorú už roky presadzujú európske mimovládky. Určitý prielom sa im podaril v roku 2015, kedy Európsky parlament aj na ich dlhodobé naliehanie rozhodol, že dovozcovia cínu, tantalu, volfrámu a zlata určeného na výrobu spotrebných tovarov, by mali podliehať certifikácii v celej Európskej únii.

A kam všetok ten vydolovaný koltán smeruje? Keď Roger-Claude Liwanga položil túto otázku malému Lukojimu, ten s detskou naivitou ukázal na zberne rudy, ktoré vyrástli okolo baní.

No Lukoji netuší, že to je len začiatok produkčného reťazca, ktorého súčasťou sme aj my v bohatej Európe.

My, ktorí sa na Vianoce neraz potešíme novým mobilom. A starý funkčný mobil v tom lepšom prípade predáme na bazáre, v horšom rovno vyhodíme.

Z Afriky do Ázie

Väčšinu zberní, na ktoré ukázal Lukoji, vlastnia Číňania. Tí odtiaľ nespracovanú rudu prevážajú do Ázie. Po spracovaní sa výsledná komodita dostáva na svetový trh a za svetové ceny ju vykupujú výrobcovia elektroniky, aby z nich vyrobili napríklad laptop či smartfón.

No ani samotná výroba elektroniky nie je bez problémov. Ľudia, ktorí vyrábajú telefóny, tablety či televízory, pracujú zväčša v zlých pracovných podmienkach.

Výrobcovia pod tlakom dopytu, krátkych dodacích lehôt a nízkych marží neváhajú ignorovať práva pracovníkov, vystavujú ich nebezpečným chemikáliám, neustálym nadčasom, zakazujú im zakladať odbory, či pri produkcii nivočia životné prostredie.

Hlad. Po novinkách

September 2015, ulice New Yorku. Pred obchodmi Apple sa tvoria rady, ľudia čakajú celé hodiny, aby získali nový model iPhonu medzi prvými.

Bohatí Európania, Američania či Austrálčania, dobiehaní strednou triedou v Ázii a iných častiach sveta, sú hladní po elektronických novinkách. Takých, ktoré si zároveň môžu dovoliť. Nielen niektorí, celé masy očakávajú, že im trh ponúkne nový model každý rok.

Z pohľadu biznisu je to dobre, inak by sa im stroj zasekol. Ale ak chcú predávať masám, musia ísť s nákladmi dole. Nemôžu zostať v Európe. Pri pohľade na výrobné možnosti v Ázii preto neváhajú a prenášajú výrobu napríklad do Číny či na Taiwan.

Opatrenia neboli vytvorené na to, aby sa firmy lepšie postarali o svojich zamestnancov.

Michael Hobbes

Podľa článku Is Apple cleaning up its act on labour rights? uverejnenom v The Guardian v roku 2014, za rozhodnutím outsourcovať výrobu do Ázie nebýva len možnosť okresať mzdy. Rozhodujúcou je aj rýchlosť a flexibilita tamojšej pracovnej sily a blízkosť stoviek výrobcov komponentov, ktoré k výrobe potrebujú.

Táto flexibilita má však aj svoju odvrátanú stránku.

Dodávatelia západných koncernov neraz najímajú a opäť dávajú minútové výpovede tisíckam ľudí, podľa toho, ako si práve žiada odberateľ. Pracovníci robia pre nás nepredstaviteľné nadčasy, trpia zdravotnými problémami, no zdravotné poistenie nie je rozšírené, šetrí sa na bezpečnosti, životné prostredie je sekundárne.

Odberateľské firmy z Európy zvyknú argumentovať, že ich dodávatelia uvádzajú do omylu. Podľa Darie Koreniushkina zo sociálne zodpovednej firmy, ktorá produkuje tzv. Fairphone (férový telefón) “vám dodávateľ nikdy nepovie nie”.

Rozvojový novinár a ľudskoprávny aktivista Michael Hobbes v článku Myth of the Ethical Shopper uverejnenom v časopise The Huffington Post dopĺňa, že mnohí dodávatelia urobili presne to, čo po nich západné firmy chceli.

„No prišli sme na to, že tie opatrenia neboli vytvorené na to, aby sa firmy lepšie postarali o svojich zamestnancov. Boli vytvorené na to, aby továrne vyzerali, akoby sa lepšie postarali o svojich zamestancov.”

Dodávatelia sa však môžu báť, že prídu o zákazky, preto nechcú priznať horšie podmienky ich pracovníkov. Namiesto toho, aby západné firmy prešli k inému dodávateľovi, by pomohlo, keby im asistovali pri zlepšovaní štandardov.

Čo skutočne chceme?

Ešte ani neodoznelo babie leto a nákupné centrá sú obvešané vianočnými guľami a šnúrami farebných svetielok.

Z televíznych obrazoviek sa prerušované filmami či seriálmi sypú vianočné reklamy, ktorým tradične dominujú ponuky telefónnych operátorov. Lákajú ľudí na akcie, skrátenie viazanosti, výmenu “starého” mobilu či tabletu za nový model, prípadne rovno dva za cenu jedného. Podľa predstaviteľov slovenských operátorov ide o kľúčovú časť roka, zákazníci majú o ich služby veľký záujem, len sa tak hrnú.

Otázkou je, či nový mobil skutočne chceme, alebo či dopyt v niektorých prípadoch nevytvára agresívna ponuka.

S takto na hlavu postavenou klasickou ekonomickou premisou koketuje vo svojej knihe Predictably Irrational behaviorálny ekonóm Dan Ariely.

Hypotézu, že vzťah ponuky a dopytu nie je vždy taký priamy, ako sa môže zdať a že ľudská psychika sa doň môže votrieť výraznejšie, než sú si klasickí ekonómi ochotní priznať, skúmal Ariely na svojich študentoch na Massachusetts Institute of Technology (MIT).

Poslucháči mali na papier najskôr napísať posledné dvojčíslo svojho zdravotného poistenia. A potom mali napísať sumu, ktorú by boli ochotní zaplatiť za fľašu pre nich neznámeho, ale Arielym vychváleného vína. Podľa jeho záverov týmto malým krokom v ich mysliach “ukotvil” cenu. Výsledkom bolo, že ľudia s vyšším dvojčíslím na zdravotnom poistení boli pripravení za víno platiť viac. Ľudská psyché v spolupráci s pekne naformulovanou ponukou, ovplyvnila dopyt.

Takéto vlastnosti ľudskej mysle môžu využívať aj marketéri pri promovaní potreby nového produktu či služby, ktorú sa nám snažia “vložiť do hlavy”.

Veď aj študent elitnej školy, akou je MIT, ktorý ponúkol najviac peňazí (a mal vďaka koncovke jeho zdravotného poistenia vysoko položenú cenovú kotvu), si to víno naozaj kúpil a ešte sa tomu tešil.

Okrem toho ľudia vlastne radi nakupujú. Marsha Richins z univerzity v Missouri vo svojej štúdii When Wanting is Better Than Having publikovanej v roku 2013 v časopise Journal of Consumer Research konštatuje, že je to nakupovanie či pomyslenie naň - a nie samotné vlastnenie - čo nám robí dobre.

Dobre nám robí zážitok, nie následný pocit vlastníctva. Ten sa nám čoskoro omrzí, zvykneme si.

Cieľom marketérov nie je nejaký tovar či službu jednoducho predať. To robia predajcovia. Marketéri idú o úroveň vyššie, ich cieľom je vytvoriť dopyt, a to aj dopyt po tom, čo v skutočnosti nepotrebujeme.

A darí sa im to. Nasvedčujú tomu čierne čísla predaja elektroniky, ktorú často vôbec nepotrebujeme. Mobily dnes meníme približne každé dva roky. A napríklad v Spojených štátoch ešte častejšie. Významná časť z nás telefón nemení preto, lebo aparát “odišiel”, ale preto, že prišiel nový model s o čosi lepším softvérom.

Výrobcovia, a v tejto fáze spotrebiteľského reťazca aj telefónni operátori, nás v tom len podporujú.

Článok v časopise Scientific American z roku 2013 spomína vyhlásenia AT&T a T-mobilu, telefónnych operátorov, ktorí verejne oznámili svoj plán presvedčiť amerických spotrebiteľov, že majú svoje telefóny meniť každý rok. Prieskum Gallupovho inštitútu z roku 2015 ukázal, že sa im to zatiaľ nepodarilo. Aj konzum má svoje hranice.

Na cintoríne nechcených telefónov

No cesta mobilu sa nekončí v našom vrecku. Keď sa nám mobil zunuje a marketér nás presvedčí, že stoj čo stoj potrebujeme nový telefón, môže náš starý prístroj skončiť na viacerých miestach.

Tých najzodpovednejších niekoľko málo percent z nás, pošle svoj telefón do zberne odpadu. Tam ho zrecyklujú, okrem iného z neho dostanú aj koltán z úvodu tohto článku, ale aj striebro či ďalšie prvky, ktoré sa dajú opätovne použiť.

Tlak trhu podporuje ľudí, aby vymieňali svoje mobily už po krátkom čase.

Vo svete existujú iniciatívy, ktoré sa snažia zvýšiť percento recyklovanej elektroniky. No podľa tlačovej agentúry Tierramérica zameranej na rozvojové témy či životné prostredie, by aj pri veľkej snahe recyklácia na celkové pokrytie dopytu nestačila.

„Tlak trhu podporuje ľudí, aby vymieňali svoje mobily už po krátkom čase, čo značí, že aj keby sme recyklovali vo veľkom, kovy, ktoré by sme z nich získali, by na pokrytie dopytu nestačili,” povedal pre túto agentúru zdroj z firmy BCD Electro, ktorá sa recykláciou zaoberá.

Ďalšia časť našich mobilov končí v šuplíkoch, odkiaľ ich však po čase aj tak vyhodíme. Či už do zberného dvora alebo na skládku. Podľa českého portálu ADSL zameraného na komunikačné technológie to Čechom trvá tak 4,5 roka. U nás to môže byť podobné.

Samostatnú kategóriu nakladania s odpadom tvorí vývoz elektroodpadu do krajín so slabšou legislatívou a reguláciou. Množstvo elektronického odpadu vo svete pritom rok od roka narastá. Na krízu spojenú s elektroodpadom upozorňuje aj Daria Koreniushkina zo spoločnosti Fairphone (Férový telefón), ktorá sa zaoberá práve vývojom telefónu, ktorý by bol “čistý”.

K prehlbovaniu tejto krízy prispievajú rýchlo sa meniace technológie, nízke ceny produktov, podľa niektorých aj vopred plánovaná zastaranosť (nie je záujem výrobcu, aby vám jeho výrobok vydržal naveky), či už spomínaný marketing.

Keďže je recyklácia elektroodpadu relatívne nákladná a recyklačné procesy sú náročné, veľa elektronického odpadu sa ilegálne vyváža, hlavne do Afriky a Ázie.

Západoeurópania svoj e-odpad vyvážajú najčastejšie do západnej Afriky, Indie a Pakistanu, miestami do východnej Európy. Do Číny zas vyvážajú elektronický odpad najmä Američania, Kanaďania a Japonci. Hovoríme pritom o miliónoch tonách odpadu.

Príkladom je mesto Guju v čínskej provincii Kuang-dong, v ktorom sa nachádza najväčšia skládka elektronického odpadu na svete. Spracovávať ho začali v roku 1995. Odhaduje sa, že spracovanie nákladu zo 100 nákladných áut – približne toľko ich tam dorazí každý deň – poskytuje prácu zhruba 150-tisíc ľuďom. Robotníci tu často pracujú s toxickými látkami. Kvôli tomu, aby získali vzácne kovy obsiahnuté v odpade, tavia doštičky plošných spojov alebo ohňom odstraňujú z medených káblov izoláciu. Pri týchto procesoch unikajú do spodných vôd rôzne ťažké kovy a iné nebezpečné látky a kontaminujú ich. Voda v oblasti nie je pitná a je potrebné ju dovážať. Koncentrácia olova v krvi detí z Guju je o 88 percent vyššia, ako je normál.

Podobné zábery by sme však našli samozrejme aj inde vo svete. Kopy elektroodpadu v Ghane, Benine, Nigérii či Pobreží Slonoviny, v ktorých sa prehrabávajú deti a aby z nich dostali kusy kovov, tak ich vo veľkom zapaľujú, nie sú ničím výnimočným.

Edith Mwale analytička telekomunikácií v Africkom centre pre rozvoj informačných a komunikačných technológií sa pre magazín PC World v roku 2015 vyjadrila, že na riešenie tohto problému chýba politická vôľa, čomu nepomáha ani to, že dopady bezprízorného spracovania elektroodpadu na ľudské zdravie sú bagatelizované.

Jednou z ciest je, aby sme my v Európe, ktorí značnú časť toho odpadu produkujeme, triezvo uvážili ako s našim mobilom naložíme.

Mobily, ktoré sú férové

Naše mobily pozostávajú z komponentov, ktoré podporujú vojnu v strede Afriky, vyrábajú ich v zlých pracovných podmienkach v Ázii, kupujeme si ich viac než ich v skutočnosti potrebujeme, lebo nám ich potrebnosť marketéri vmasírujú do hláv a napokon mnohé skončia kdesi na skládkach elektroodpadu, ktoré zamorujú životné prostredie a ničia životy miestnych ľudí. No riešenie existuje. Aj keď zaiste nie je ideálne a konečné.

Snaží sa s ním prísť sociálne zodpovedná firma Fairphone, ktorá sa už istú dobu snaží vyvinúť férový telefón. Čím je ich produkt taký zaujímavý? Podľa Darie Koreniushkiny z tejto firmy ide v prvom rade o symbol hnutia za férovejšiu elektroniku.

„Našim cieľom je v širšom zmysle inšpirovať toto odvetvie, aby sa zaoberalo aj sociálnymi či environmentálnymi otázkami výroby ich produktov,” objasňuje ideu za férovým mobilom. Pri svojej činnosti firma zlepšuje štandardy pozdĺž celého výrobného reťazca, “od ťažby minerálov, po výrobu, od návrhu, po koniec životného cyklu mobilu,”vysvetľuje.

Firma nielenže získava certifikovaný koltán, ale zameriava sa aj na prdĺženie životnosti, opraviteľnosť telefónu, či dostupnosť ľahko vymeniteľných náhradných dielov, čo dokáže výrazne predĺžiť životnosť prístroja. Najnovšiu verziu začali predávať 21. decembra tohto roku.

A majú tieto telefóny potenciál aj u nás? Podľa Darie Koreniushkiny firma na Slovensko dosiaľ predala len niekoľko desiatok z celkových 83-tisíc vyrobených kusov.   

>ZÁVER TEXTU (KLIKNITE)

Čítajte ďalej

Fico dal opäť prednosť sebe, a kto je užitočný idiot politiky Plus

Robert Fico si už musí poslušnosť svojich poslancov i partnerov vynucovať krajnými prostriedkami

Premiér Robert Fico na pondelňajšej tlačovej konferencii.

Pekné biele Vianoce! Plus

Slovenský Boh nám poslal slovenského Ježiša cez jeho slovenskú matku, aby nás chránil.

Róbert Bezák: Radi počúvame, ako niekto vyrieši naše problémy Plus

Možno je to taká diagnóza spoločnosti, že je schopná si kohokoľvek zvoliť. Som z toho smutný.

Róbert Bezák

My sme kultúra lovcov a rozprávačov vtipov

Nie, toto neurobili liberáli ani satanisti, toto je naša tradičná kultúra. Kultúra, v ktorej majú ženy podradné postavenie.

Beňová o tom, či ju vydieral Kaliňák: Je to tragická paranoja Plus

Europoslankyňa Monika Beňová zo Smeru pre SME hovorí, že názor na kauzu Bašternák zmenila po dvojhodinovom rozhovore s Kaliňákom.

Europoslankyňa Monika Beňová zo Smeru pre SME hovorí, že na víkendovom sneme Smeru k žiadnym personálnym zmenám nedôjde.